Juliana Beňová
Juliana Beňová – teatrologička, historička, lingvistka. Pracovala ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedla semináre zo všeobecnej lingvistiky a jazykovej kultúry. V rokoch 2001 – 2005 pôsobila ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Sliezskej univerzite v Katoviciach a v rokoch 2006 – 2012 v rovnakej funkcii na Univerzite v Belehrade, na Katedre slavistiky. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde je vedúcou Centra výskumu divadla. Vo svojej vedeckej práci sa orientuje na výskum dejín slovenského profesionálneho divadla a na osobnosti slovenského divadelníctva. Ako autorka sa podpísala pod mnohé odborné štúdie venované súčasnej slovenskej a slovanskej dráme i divadlu, píše recenzie a prekladá z poľštiny a zo srbčiny.
Dialóg ako nástroj divadelnej historiografie
Najnovším prírastkom do edície Theatrum vitae, ktorú vydáva Divadelný ústav, aby formou dialógu či memoárov odkrýval umelecké i životné cesty osobností slovenského divadelníctva, je kniha rozhovorov s hercom Emilom Horváthom, ktoré vedie spisovateľ a prekladateľ Ján Štrasser. Publikácia Už dávno nie som mladší. Rozhovory s Emilom Horváthomje v kontexte slovenskej teatrologickej literatúry významným dokumentačno-interpretačným projektom, ktorý operuje na rozhraní biografického naratívu, oral history a reflexívnej historiografie divadla. Zaradenie knihy do edície Theatrum vitae nie je iba edičným gestom, ale programovým potvrdením konceptu „žitého divadla“ ako legitímneho pramenného zdroja pre výskum dejín divadla.
Vajdičkov otvorený archív osobnej pamäti
V roku 2024 v edícii Theatrum vitae vydal Divadelný ústav publikáciu pod názvom Teátermacher. Rozhovor s Ľubomírom Vajdičkom o živote a divadle. Jej autori získali za knihu prémie Literárneho fondu – Ľubomír Vajdička v sekcii pre pôvodnú literatúru v kategórii esejistika za nový prístup k prezentácii divadelných osobností a Miroslav Dacho v sekcii pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia za mimoriadny prínos pri vzniku objavnej memoárovej teatrologickej publikácie. Uvedenie ocenení v úvode recenzie publikácie nie je náhoda, vnímame ho ako východisko ku kritickému uchopeniu publikácie.
Okolo sveta za 180 minút
Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia.
Na kultúrne a občianske dozrievanie si ešte počkáme
A možno to nebude náhoda, že hru o živote a činoch prezidenta Slovenskej republiky (1939 – 1945) Jozefa Tisa obnovili v Aréne práve v roku 2017, keď uplynulo 70 rokov od úmrtia a 130 rokov od narodenia hlavnej dramatickej postavy.
Keď túžby horia a vôľa zaháľa
Predposlednou premiérou sezóny 2015/2016 bola v Divadle Jána Palárika v Trnave hra Divný Janko zachytávajúca životné osudy romantického básnika Janka Kráľa. Inscenácie inšpirované tvorbou a životom slovenských a svetových básnikov (Vladimir Vladimirovič Majakovskij, Andrej Žarnov, Trnavská skupina – konkretisti) patria už k nepísanej tradícii trnavského divadla. Tentoraz sa tvorcovia podujali vdýchnuť divadelný život výnimočnému básnikovi štúrovskej generácie Jankovi Kráľovi, ktorému sa aj pre búrlivý naturel a svojské umelecké spôsoby dostal k menu atribút „divný“.
Posledný tanec nad veľko(u)moravskou krajinou
Inscenáciou Mojmír II. alebo Súmrak ríše pokračuje Rastislav Ballek v rozvíjaní divadelného „chorobopisu“ národa a v nekonvenčnom spracovaní zabudnutých či problematických (kontroverzných) osobností národných dejín – originálny pohľad na naše dejiny podal napríklad v inscenáciách Odchod z Bratislavy (1995), Atómy Boha (1998), Tiso (2006) či Holokaust (2013). A práve na úspešnú spoluprácu s Viliamom Klimáčkom (Holokaust, Divadlo Aréna) nadviazal Ballek aj v poslednom spoločnom projekte, ktorý v istom zmysle možno považovať za pokračovanie cyklu spoločensko-politických hier uvádzaných v divadle Aréna.
Ako v Žiline podľahli ilúziám
Po Vyrypajevovi siahol Kudláč znovu v ďalšej divadelnej sezóne, keď v domovskom Mestskom divadle Žilina uviedol hru Opití (premiéra 5. december 2014). Akoby si chcel overiť možnosti súboru popasovať sa s Vyrypajevom skôr, než sa s nimi pustí už do „odskúšaných“ Ilúzií, ktoré sa (podľa slov režiséra) žilinským hercom zapáčili. V novej interpretácii Ilúzií mohol dokonca rešpektovať autorovo zadanie, že herečky stvárňujúce prvú a druhú ženú majú tridsať rokov a herci stvárňujúci mužov majú tridsaťpäť rokov. Naplnenie tejto požiadavky sa však na žilinskom javisku ukázalo ako prebratie danajského daru.
Ostrov, alebo slobodu myslenia človeku nemožno vziať
Hra Ostrov je dielo inšpirované skutočnými udalosťami. Reaguje na zneužívanie politickej moci, vyplývajúce konkrétne z rasových problémov Juhoafrickej republiky v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dramatický text napísali traja divadelní autori – herci, scenáristi a zároveň režiséri: Athol Fugard, John Kani a Winston Ntshona. Ostrov uviedli prvýkrát potajomky v divadle The Space v Kapskom meste v júli 1973.
Čomu sa smejete? Smejete sa vôbec?
Gogoľova hra Revízor je o malomeste plnom zvláštne prihlúplych postavičiek, o skorumpovanom mešťanostovi a jeho malomestskej rodine a o chvastavom podvodníkovi, ktorého ľudia z ničoho nič začnú pokladať za revízora. Je to groteskný obraz reality každej doby a každého miesta, pokrivené zrkadlo každodenného života. Je to hra o špinavom meste a špine ľudských vlastností, o alkoholizme, pretvárke, klamstvách, zneužívaní moci... Inscenácia Štefana Korenčiho sa odohráva v dobovom Rusku (scéna a kostýmy), ale má presahy do reality slovenských pomerov – malomesta i dediny.
