Vajdičkov otvorený archív osobnej pamäti

Rok vydania: 2024
Rozhovor s Ľubomírom Vajdičkom viedol Miroslav Dacho
Autor: Miroslav Dacho
Názov: Teátermacher
Edícia: THEATRUM VITAE
Vydanie: prvé
Počet strán: 574
Predslov: Vladislava Fekete
Menný register: Martina Ulmanová
Bibliografia: Dominika Némethová
Digitálne dokumenty: Barbora Gvozdjáková
Grafický dizajn a zalomenie: Dominika Valentovičová
Súpisy inscenácií: Bohuslava Blahová, Miroslav Dacho
Odborná redakcia: Martina Vannayová
Jazyková redakcia: Miloslav Vojtech, Romana Štorková Maliti
Vedúca redaktorka: Andrea Domeová
Vydal: Divadelný ústav, Bratislava, 2024
Rozmer: 210 x 270 mm, brožovaná väzba
Jazyk: slovenský
ISBN 978-80-8190-115-7

V roku 2024 v edícii Theatrum vitae vydal Divadelný ústav publikáciu pod názvom Teátermacher. Rozhovor s Ľubomírom Vajdičkom o živote a divadle. Jej autori získali za knihu prémie Literárneho fondu – Ľubomír Vajdička v sekcii pre pôvodnú literatúru v kategórii esejistika za nový prístup k prezentácii divadelných osobností a Miroslav Dacho v sekcii pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia za mimoriadny prínos pri vzniku objavnej memoárovej teatrologickej publikácie. Uvedenie ocenení v úvode recenzie publikácie nie je náhoda, vnímame ho ako východisko ku kritickému uchopeniu publikácie. Pri pozornom čítaní si totiž nemožno nevšimnúť tri žánrové ukotvenia jednej knihy – rozhovor v podtitule, kategória esejistiky a memoárová publikácia. Kniha Teátermacher sa tak pohybuje v neurčitom priestore medzi memoárovým rozprávaním, dialogickou formou a esejistickým gestom, pričom žiadnu z týchto polôh nedokáže presvedčivo ukotviť. Podtitulom sa deklaruje ako rozhovor, avšak vnútorná štruktúra publikácie a spôsob kladenia otázok a forma odpovedí túto žánrovú príslušnosť systematicky popierajú. Metodicky vedený dialóg sa po niekoľkých otázkach mení na monologickú pamäťovú výpoveď, štylizovanú ako súvislé memoárové rozprávanie samotného režiséra. Otázky Miroslava Dacha sú do textu vkladané neproporčne a pôsobia ako dodatočné redakčné intervencie slúžiace na vytvorenie zdania plynulosti než ako nástroj tematického vedenia, kritickej konfrontácie či analytického prehlbovania výpovede. Zarážajúca je už základná autorská nejednoznačnosť: kým titulná strana uvádza ako autora Miroslava Dacha, zo zadnej strany obálky sa dozvedáme, že „v pomerne mladej slovenskej divadelnej kultúre doposiaľ nie je zvykom, aby tvorcovia či tvorkyne zavŕšili svoje dielo osobným svedectvom – memoármi. Preto je Teátermacher Ľubomíra Vajdičku celkom výnimočným príspevkom k tejto oblasti teatrologickej literatúry“, čím autori jasne priznávajú memoárový charakter diela. Tento rozpor nie je v publikácii nijako reflektovaný, a tak sa čitateľ ocitá v metodologicky neprehľadnej situácii. Nie je jasné, či má čítať autorsky sprostredkovaný editovaný rozhovor, alebo subjektívnu pamäťovú rekonštrukciu režiséra (autobiografické memoáre či esejistickú sebareflexiu). V kontexte divadelnej historiografie a teatrologickej literatúry pritom nejde o zanedbateľný detail, je to zásadná otázka výpovednej stratégie a epistemologického statusu textu.

Publikácia Teátermacher predstavuje rozsiahlu výpoveď jednej z najvýraznejších osobností slovenského divadla – režiséra, pedagóga, prekladateľa a divadelného teoretika Ľubomíra Vajdičku. Jej ambíciou je zachytiť nielen profesijnú dráhu jednej z významných osobností slovenskej povojnovej režijnej generácie prostredníctvom retrospektívnej výpovede samotného tvorcu, ale zároveň prostredníctvom osobného svedectva tematizovať širšie otázky vývoja slovenského divadla v kontexte spoločenských, politických a inštitucionálnych premien druhej polovice 20. storočia a prvých desaťročí 21. storočia. Nosnú časť knihy tvorí rozsiahly takmer päťstostranový text bez formálneho členenia na kapitoly či tematické bloky. Ide o súvislé rozprávanie Ľubomíra Vajdičku prerušované otázkami Miroslava Dacha, ktoré však len výnimočne fungujú ako autentické impulzy dialógu. Otázky tematicky naznačujú, dopovedajú alebo predvídajú smer nasledujúceho rozprávania a len zriedkavo plnia funkciu hodnotiacej intervencie. Väčšinou nevstupujú do partnerského dialógu s Vajdičkovou výpoveďou (odpoveďou), ale slúžia ako formálne členenie súvislého pamäťového rozprávania. Rozhovor sa tak redukuje na rámec, zatiaľ čo samotný text nadobúda charakter monologických memoárov. Táto skutočnosť však nie je v publikácii nijako tematizovaná ani vysvetlená. Otázky Miroslava Dacha nevytvárajú napätie, neotvárajú rozpory ani sa systematicky nevracajú k problematickým momentom, slúžia skôr na formálne členenie monologického pamäťového rozprávania. V niektorých prípadoch dokonca vyvolávajú dojem, akoby boli do textu vložené dodatočne, s cieľom orientovať čitateľa v tematickom toku, spätne členiť už rozvinutý monológ. Takto koncipovaný text stráca charakter rozhovoru v klasickom zmysle slova, blíži sa k forme zaznamenaného osobného svedectva bez výraznej editorskej intervencie.

Rozprávanie Ľubomíra Vajdičku sleduje voľnú chronologickú líniu – od detstva, rodinného zázemia a stredoškolských štúdií na priemyslovke, zachytáva výrazné umelecké formovanie na VŠMU a prvé réžie v amatérskom divadle; pokračuje pôsobením v Divadle SNP v Martine a v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, až po hosťujúce réžie, zahraničné spolupráce, návštevy festivalov a prekladateľskú činnosť. Gros výpovedí sa zameriava na podrobné analýzy režijnej tvorby, na úvahy týkajúce sa práce s dramatickým textom (podrobná analýza umeleckého prístupu k textom Čechova, s.187 – 221; režijná interpretácia Ostrovského hry Les, Gorkého hry Letní hostia a Schillerovej drámy Úklady a láska, s. 243 – 278); na inšpirácie a podnety od scénických partnerov (Jozef Ciller, Milan Čorba, Štefan Havlík, Ján Sládeček, Jaroslav Král, Miloslav Klíma, Roman Hertus, Peter Pavlac), na výnimočné herecké výkony slovenských a českých interpretov a na pedagogické pôsobenie na VŠMU. Záverečné pasáže sa sústreďujú najmä na spomienky na divadelné festivaly, zahraničné hosťovania a prekladateľskú činnosť, keď Vajdička systematicky objasňuje dôvody, pre ktoré sa často rozhodoval inscenovať vlastné preklady hier, lebo ich považoval za presnejšie a funkčnejšie pre inscenačný proces. Osobitne cenné sú state venované práci s hercami. Režisér i pedagóg Ľubomír Vajdička dôsledne zdôrazňuje partnerský vzťah medzi režisérom a hercom, rešpekt k hereckej osobnosti a citeľná je jeho schopnosť hľadať v hercoch potenciál, ktorý iní režiséri nevideli. Tieto pasáže ponúkajú čitateľovi výnimočný pohľad do režijnej praxe, do tvorby založenej na spolupráci, nie na autoritatívnom modeli réžie, a do tajomstiev divadelnej etiky. Vajdičkovo rozprávanie umožňuje čitateľovi detailne nahliadnuť pod pokrievku divadelnej tvorby – do prípravy inscenácie, práce s textom, do skúšobného procesu a vzťahov v inscenačnom tíme. Práve v tomto aspekte má Teátermacher výraznú dokumentačnú hodnotu, ide o mimoriadne cenný materiál pre štúdium režijnej a dramaturgickej praxe v československom a slovenskom kontexte pred rokom 1989 aj po spoločenských a politických zmenách.

Napriek zamýšľanému časovému oblúku text často mení témy bez ich dôsledného uzavretia; niektoré rozprávané epizódy ostávajú bez pointy alebo interpretačného dovysvetlenia a sú náhle nahradené inou tematickou líniou. Tento spôsob rozprávania posilňuje autenticitu osobnej výpovede a dojem spontánnosti, avšak oslabuje kompozičnú súdržnosť knihy a problematizuje jej analytické čítanie. Deklarovaný memoárový profil knihy je badateľný najmä v jazyku rozprávania. Vajdička používa metatextové a sebauvedomelé poznámky typu: „budem jeho meno radšej písať takto“ (s. 481), „zo štúdie som necitoval preto, aby som sa chválil“(s. 376) či „spočítal som si teda doterajšie používanie slov s kmeňom pamäť“ (s. 405), typické pre autobiografický charakter výpovede a autorskú autoreflexiu. Tieto prvky sú v autobiografickom diskurze legitímne, avšak v kontexte titulného rozhovoru práve naopak zvýrazňujú žánrovú neujasnenosť publikácie. V kombinácii s absenciou tematického členenia a záverečného zhrnutia vzniká otázka, či ide o memoáre, editovaný rozhovor alebo o voľne zaznamenaný životný monológ. Pozitívom memoárového rozprávania je, že Vajdička sa vo viacerých prípadoch dokáže na svoju tvorbu pozrieť kriticky. Otvorene pomenúva inscenácie, do ktorých sa nemal púšťať, priznáva chyby a neúspechy a reflektuje limity vlastných rozhodnutí. Takáto sebareflexia je v memoárovej literatúre režisérov pomerne zriedkavá a zvyšuje dokumentačnú hodnotu textu, robí z neho relevantný materiál pre štúdium režijnej praxe.

Z pohľadu pamäťových štúdií je Teátermacher typickým príkladom autobiografickej retrospektívy, v ktorej sa individuálna pamäť prelína s pamäťou profesijnej skupiny a inštitúcie. Ako upozorňuje Maurice Halbwachs, individuálna pamäť je vždy sociálne podmienená a formovaná skupinami, v ktorých sa subjekt pohybuje, a v prípade Ľubomíra Vajdičku ide o pamäť formovanú konkrétnym divadelným prostredím, estetickými normami a inštitucionálnymi rozsahmi Takýto typ pamäti by Jan Assmann označil za súčasť kultúrnej pamäti divadelného spoločenstva. Na tomto mieste je dôležité pripomenúť, že Vajdička si v reflexii opakovane pomáha archívnym materiálom, výstrižkami, poznámkami a citáciami, čím implicitne priznáva limity pamäťového rozprávania. Ako vyštudovaný divadelný vedec však veľmi dobre vie, ako divadelnú pamäť oživiť, a tak v rozprávaní často čerpá z teatrologického výskumu, využívajúc bohatstvo materiálu Divadelného ústavu a domáceho archívu: „Zisťujem, že čím ďalej tým viac využívam dobové kritiky. Teraz, keď sa chystám na tento rozhovor, sú mi uchovávané výstrižky veľkou oporou, často mi pripomenú veci, na ktoré som už takmer alebo celkom zabudol, veľmi často zisťujem, že to, čo sa ja snažím nemotorne a krvopotne naformulovať, formulujú presnejšie, výstižnejšie a priznávam, aj mi polichotia.“ (s. 260) Osobné svedectvo, majúce oporu v relevantných archívnych zdrojoch, otvára čitateľovi možnosť vnímať publikáciu Teátermacher tiež ako špecifické dejiny slovenského divadla sprostredkované jednou osobnosťou. Text ponúka diachronický pohľad na vývoj amatérskej a profesionálnej divadelnej prevádzky, inštitucionálne podmienky, estetické normy i profesijné vzťahy počas šiestich desaťročí v domácej divadelnej kultúre.

V úvode publikácie je predslov Vladislavy Fekete s názvom Hrdý divadelník, po ktorom nasleduje centrálna, objemovo dominantná časť knihy – ide o dialogickú, respektíve memoárovú výpoveď Ľubomíra Vajdičku. Jednoznačne afirmatívny až oslavný charakter predslovu posilňuje heroizujúcu rovinu publikácie a legitimizuje absenciu kritického odstupu. Namiesto pomenovania žánru, spôsobu práce s pamäťou či editorských princípov ponúka predslov čitateľovi len krátky hodnotiaci text o tvorbe a osobnosti režiséra, pedagóga a prekladateľa. Publikácii chýba úvod (ak nerátame vysvetlenie v predslove o nedávnom odchode „do zaslúženého umeleckého dôchodku“ (s. 5) a okrúhlom životnom jubileu), ktorý by čitateľa oboznámil s princípmi editácie, s povahou dialogického procesu či s limitmi pamäťovej rekonštrukcie, no najmä, pripravil by čitateľa na špecifickú povahu textu, čo by sa pri takejto publikácii očakávalo. Po krátkom predslove nasleduje nosná dialogicko-memoárová časť, v ktorej Dacho vystupuje prevažne ako facilitátor Vajdičkovho rozprávania, sporadicky problematizujúci jeho výpovede z hľadiska historickej presnosti, alternatívnych interpretácií či dobových polemík. Rozhovor sa miestami posúva od analytického diskurzu k naratívu, ktorý reprodukuje vnútornú logiku protagonistovej sebareflexie bez dostatočného kritického korektívu. Záver knihy tvorí blok nazvaný Fakty, ktorý obsahuje menný register, súpis obrazovej dokumentácie a súpis inscenácií. Práve súpis inscenácií z formálneho hľadiska poskytuje zaujímavý i ambivalentný prvok publikácie. Súpis je riešený prostredníctvom QR kódu odkazujúcim na digitálny zdroj, čo možno hodnotiť mimoriadne pozitívne ako prejav efektívneho využitia moderných technológií v akademickej publikácii. Umožňuje výrazne znížiť rozsah tlačeného textu (plnohodnotný súpis inscenácií by si nepochybne vyžiadal desiatky strán) a zároveň ponúka potenciálne flexibilný databázový formát. Takýto spôsob sprístupňovania faktografických údajov však otvára otázku čitateľskej dostupnosti. Predpokladá totiž technologickú kompetenciu a materiálne vybavenie čitateľa, čím implicitne vylučuje tých, ktorí knihu čítajú mimo digitálneho prostredia alebo bez mobilných zariadení. QR kód sa tak stáva funkčným riešením z hľadiska efektivity, no zároveň problematickým z hľadiska inkluzívnosti a univerzálnej čitateľskej dostupnosti. Publikáciu uzatvárajú stručné životopisy Ľubomíra Vajdičku, Miroslava Dacha a Vladislavy Fekete. Za výraznú hodnotu publikácie možno považovať bohatú obrazovú dokumentáciu. Fotografie z inscenácií, vrátane starších a ochotníckych projektov, možno vnímať ako mimoriadne cenný archívny materiál, ktorý významne posilňuje dokumentačný charakter knihy. O to paradoxnejšie vyznieva absencia portrétnej fotografie Ľubomíra Vajdičku, ktorá by v publikácii tohto typu pôsobila nielen prirodzene, ale aj metodologicky opodstatnene.

Publikácia Teátermacher Miroslava Dacha predstavuje rozsiahly a materiálovo mimoriadne bohatý dokument osobnej pamäti a profesijnej dráhy Ľubomíra Vajdičku. Je nepochybne cenným prameňom pre výskum slovenského divadla, najmä ako dokument subjektívnej skúsenosti režiséra, ktorý výrazne ovplyvnil podobu divadelnej inscenačnej praxe. Hodnota Vajdičkovej výpovede pramení v detailnom opise tvorivých procesov, pedagogických postojov a umeleckých skúseností. Rozprávanie o okolnostiach vzniku inscenácií, o režijnom prístupe, o vzťahu k hercom a s hercami, o spolupráci so zahraničnými tvorcami či o pedagogickej a prekladateľskej praxi tvorí jednu z najsilnejších stránok knihy – poskytuje autentický pohľad do inscenačného myslenia režiséra a dokumentuje jeho dôsledný vzťah k východiskovému textu, dôležitosť detailného poznania jazyka a práce s ním a potrebu významovej presnosti. Nespornou hodnotou je tiež rozsah a kontinuita rozhovoru. Miroslav Dacho necháva Ľubomíra Vajdičku hovoriť v dlhých výpovediach, čím vzniká plastický obraz režisérovho myslenia, pracovných metód aj hodnotových východísk. Z hľadiska teatrologickej metodológie však kniha naráža na limity vyplývajúce z jej žánrovej neujasnenosti, absencie tematického a kompozičného členenia a chýbajúcej interpretačnej syntézy. Knihu Teátermacher nemožno vnímať ako systematickú teatrologickú monografiu, ide skôr o otvorený archív osobnej pamäti, ktorý poskytuje cenný materiál pre ďalší výskum. Jej prínos vidíme v rovine dokumentačnej a pramennej, nie interpretačnej. Publikácia bude cenná najmä pre teatrológov, historikov divadla a študentov, ktorí v nej nájdu autentický hlas jednej z dôležitých postáv súčasného slovenského divadla. Jej hlavná hodnota spočíva v sprístupnení autentickej výpovede významnej osobnosti slovenského divadla, doplnenej o cennú obrazovú dokumentáciu a faktografické údaje, ktoré majú trvalý dokumentačný význam.