Slovenské divadlo s tridsiatkou na krku

Autorka: Fojtíková Fehérová, Dária (ed.).

Divadlo a 30 rokov samostatnej Slovenskej republiky. Zborník príspevkov z konferencie.

Bratislava: Divadelný ústav, 2025.

Edícia: Teória v pohybe

ISBN 978-80-8190-126-3.

Recenzenti: prof. PhDr. Vladimír Štefko; CSc., prof. PhDr. Soňa Šimková, CSc.

Štúdie: Miroslav Ballay, Rastislav Ballek, Mária Beňačková Rišková,

Denis Farkaš, Vladislava Fekete, Peter Himič, Ivan Kamenec, Darina Kárová,

Elena Knopová, Ľubica Krénová, Eva Kušnírová, Jana Orlická, Zdenka Pašuthová,

Júlia Rázusová, Zuzana Slušná, Iveta Škripková, Alžbeta Vakulová

Sté výročie založenia prvej Československej republiky sa nieslo v duchu veľkých osláv, spomienkových podujatí, projektov, ktorých význam tkvel nielen v nostalgickom pripomínaní si minulosti, ale aj v upevňovaní tradičnej pevnej väzby českého a slovenského národa. V divadelnej obci toto výročie znelo intenzívne, jednou z takýchto udalostí bola aj konferencia Česká a slovenská vzájomnosť po roku 1993, ktorú koncom roka 2016 usporiadal bratislavský Divadelný ústav a jednotlivé príspevky publikoval v rovnomennom zborníku o rok neskôr.¹ Na podobný model nadviazal Divadelný ústav pri ďalšom významnom míľníku tridsiateho výročia rozdelenia republiky a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Konferencia Divadlo a tridsať rokov Slovenskej republiky alebo Ako sme sa hľadali sa konala v novembri 2023 a podľa rovnakého scenára Divadelný ústav publikoval o dva roky zborník príspevkov, ktoré odzneli.

Publikačný zámer a koncept je užitočný, predstavuje inpširatívny materiál, hoci práve kolokviá a sympózia sa nie zriedka stávajú miestom istej formy recyklácie tém a okruhov, ktorými sa akademici, vedci, publicisti zaoberajú. Jasne tematizované zadania pomáhajú vyhnúť sa repetícii alebo znovuformulovaniu už poznaného.

V predloženom zborníku sa to darí vo väčšej miere a spomedzi konferenčných publikácií sa táto môže zaradiť medzi tie, ktoré sa snažia o tematicky vrstevnajtejšiu reflexiu súčasnej situácie slovenského kultúrneho priestoru.

Zborník pozostáva z päťnástich príspevkov, vrátane textu historika Ivana Kamenca, ktorý v predslove pod názvom Nejubilejné poznámky prináša zamyslenie sa nad existenciou samostatnej republiky. Mnohé jeho tézy akoby až dnes, azda v spoločensky a politicky najdynamickejších časoch našich mladých dejín, dostávajú pravý význam. „Vynára sa otázka hierarchie dôležitosti štátu a národa. Existencia štátu sa považuje za dôležitejší fakt, než charakter jeho režimu, než občianske slobody a princípy všeobecnej humanity. Štátna samostatnosť je nesporne významný faktor nielen pre Slovensko, ale aj pre každú inú krajinu. Neraz sa však fetišizuje, zbožšťuje, čo je síce pochopiteľné, ale nie pravdivé, spravidla aj kontraproduktívne. Chápanie pomeru štátu k národu si neraz protirečí, lebo vo vzájomnom vzťahu si vymieňajú poradie dôležitosti.“² Hoci je Kamenec prísny a konštruktívny, otvára diskusiu nad pomerne zložitou otázkou budovania vzťahu jedinca k vlastnej národnej a štátnej identite, respektíve nad výkladom tohoto čoraz viac sa vyprázdňujúceho pojmu. A tomu sa nevyhýba ani slovenské divadlo.

Jednotlivé príspevky možno rozdeliť do niekoľkých tematických alebo ideových okruhov.

Tradičný teatrologický a historiografický pohľad reprezentujú texty Miroslava Ballaya, Zdenky Pašuthovej, Rastislava Balleka a Eleny Knopovej, ktoré reflektujú posledných tridsať rokov slovenského divadla na prehľadových a prípadových štúdiách vychádzajúcich z tvorby alebo výskumných záujmov autorov a autoriek. Spomedzi nich patrí k inpširatívnym esej Rastislava Balleka, ktorého vecná a argumentovaná introspektívna sonda do vlastnej práce aplikuje naratív západného divadla v snahe o hľadanie a nájdenie domácich mytologických hrdinov. Hoci pracuje s inscenáciámi, ktoré sa venujú starším slovenským dejinám, prípadne kontroverzným historickým kapitolám, nachádza zaujímavé myšlienkové presahy, sprítomňuje možnosti iného (možno až ironizujúceho?) uvažovania nad performatívnou podstatou poznávania, resp. iniciácie.

Miroslav Ballay sa v rozsiahlej štúdii venuje fenoménu Divadla Pôtoň, ktoré je v našom prostredí skutočne ojedinelým projektom rozvíjania divadelnej až komunitnej poetiky a identity spriaznenej s konkrétnym rurálnym priestorom. Zaujímavý je Ballayov diskurz, ktorý osciluje medzi analytickou charakterizáciou a opisom priamej diváckej skúsenosti paradivadelných udalostí, ktoré divadlo vytvorilo.

Ďalší okruh príspevkov sa venuje otázkam reflexie kultúrnej politiky a jej premeny a dvom míľníkovým festivalom. Mária Beňačková – Rišková v apelatívnom príspevku poukazuje na nekoncepčné uvažovanie nad stratégiou kultúry pri vládnych obmenách, na potenciál a ambície kultúrnej diplomacie zasa upozorňujú Denis Farkaš a Jana Orlická. Na to nadväzuje sumarizačný prehľad Ľubice Krénovej, ktorá bilancuje svoje pôsobenie riaditeľky Slovenského inštitútu v Prahe. Razantnú stručnú históriu najprestížnejšieho slovenského medzinárodného festivalu Divadelná Nitra priniesla jej dlhoročná riaditeľka Darina Kárová, ktorá na príklade vývoja festivalu podáva alarmujúcu správu o stave štátneho financovania kultúry, ba čo viac, často nevyčíslitelného nezáujmu vládnej reprezentácie, hlavne rezortu kultúry a nepochopenia poslania takejto udalosti. V podobnom kontexte nazerá Vladislava Fekete na festival Nová dráma, ktorý sa stal prestížnou prehliadkou slovenského súčasného divadla, pričom Fekete vníma festival aj v zmysle spoločného zážitku, procesuality, prijímania a odovzdávania.

Posledný tematický okruh napĺňajú texty reflektujúce konkrétnu etapu, vývoj alebo vlastnú skúsenosť v divadle alebo so slovenským divadlom po roku 1993 v jednotlivých oblastiach divadelnej tvorby alebo v regionálnom kontexte. Iveta Škripková na príkladoch z dlhoročného vedenia Bábkového divadla na Rázcestí potvrdzuje systematickú nekompetentnosť, bezradnosť a neschopnosť vládnej garnitúry pochopiť podstatu kultúrnej inštitúcie, vnímať potreby príspevkových organizácií, uvedomenia si podstaty pojmu tvorba. Ide o text, ktorý v sebe nesie obrovskú skúsenosť, ale súčasne aj nadhľad bez zbytočného ukrivdeného podtextu.

Peter Himič menej konkrétne, ale s rovnakou tenziou píše o skúsenostiach vo východslovenskom regióne, poukazuje na často neprekonateľné stereotypné predstavy o divadle v centre a na východe, značne pesimisticky kladie rečnícke otázky, komu má slúžiť kvalitné divadlo a či je oň ešte záujem.

V rozsiahlejšom kaleidoskopickom príspevku sa Eva Kušnírová a Zuzana Slušná pokúsili zmapovať umelecký vývoj Špišského divadla v rokoch 1993 – 2000, ktoré v uvedenom  období prešlo mnohými dramaturgickými pokusmi od tradičnejších prístupov až po experimentálnejšie, v snahe nielen potvrdiť svoju pozíciu v regióne aj s vedomím neľahkých umeleckých a finančných podmienok, ale aj hľadať svoju novú poetiku, image pre 21. storočie. Autorky (mimochodom zhodne s Petrom Himičom) akcentujú odlišnosť regionálneho diváka vo vzťahu k divadlu a svojim očakávaniam, z ktorých často nerád ustupuje a prioritizuje prevažne tradičnejší výklad a konzervatívenjšiu činohru (samozrejme nie plošne), na rozdiel od publika v divadelných a kultúrnych centrách, kde sa predsa len objavuje širší priestor pre rozličné divácke komunity. Okrem publika hovoria o tzv. „regionálnom umelcovi“, ktorý však regionálny angažmán vidí obvykle len ako prestupnú stanicu na ceste za prestížnejšími príležitosťami alebo naplnením vyšších ambícií. Oba aspekty nepredstavujú ideálne nástroje pre stabilný a systematický umelecký rozvoj na periférii, kde prostredie netrpí pretlakom kultúrneho vyžitia, ale ani prehnaným záujmom zo strany verejnosti.

Sugestívnym generačným aj umeleckým pohľadom je text režisérky Júlie Rázusovej, približujúci platformy Prešovské národné divadlo a Slzy Janka Borodáča, ktoré etablovaná umelkyňa iniciovala a spoluvytvorila apriori mimo centra, a skutočne obohatila východoslovenský divadelný terén o aktuálne alternatívne prístupy. Oba divadelné projekty sa dočkali výraznej kritickej reflexie a potvrdili význam decentralizácie divadelnej kultúry.

Riziko konferenčných zborníkov spočíva v tom, že v nich nie je zachytená otvorená diskusia, ktorú v pléne jednotlivé príspevky vyvolajú. Dá sa len domnievať, aké reakcie a emócie museli vyvolať v pamätníkoch a pamätníčkach slová Dariny Károvej alebo Ivety Škripkovej. Je ale pochopiteľné, že zachytiť a publikovať diskusie je nerealistická ambícia, ktorá by bola redakčne ťažko zvládnuteľná.

Všetky texty v publikácii z určitej perspektívy vytvárajú mozaiku troch desaťročí samostatnej slovenskej republiky, ktorá mala (a má) čo robiť, aby zvládla nátlak autoritárských vlád, papalášskych praktík, ktorých následky sú doteraz hmatateľné alebo sa dokonca znova vracajú v brutálnejších rozmeroch. V tejto mozaike sa objavuje divadelná kultúra v podobe indikátora sínusoíd, ktorými krajina chaoticky prechádza. Divadlo nezriedka bolo a stále je záchrannou brzdou, alebo jediným funkčným nástrojom, detekujúcim výkyvy z normálu.

Aspoň to je posolstvom mnohých príspevkov, ktoré s dávkou odvahy konečne pomenúvajú citlivé miesta moderných dejín slovenskej kultúry a spoločnosti.

Hoci má zborník ambíciu mapovať vzťah divadla a troch dekád samostatného štátu, a dodržiava tematické výzvy konferencie, je škoda, že sa vzhľadom na málo spracované obdobie 90. rokov neobjavili príspevky kritických a publicistických osobností, respektíve, akoby konferencia na túto tému nereagovala, rezignovala, alebo sa nikto z kritickej obce k reflexii tohoto obdobia neprihlásil. Po silnej generácii kritikov a kritičiek 60. rokov sa musela slovenská divadelná publicistika adaptovať na spoločenské zmeny, vznikli nové periodiká a iné zanikli. Viacerí z týchto osobností reflektovali slovenské divadlo a mohli by dnes s odtupom pomenovať fázy, ktorými slovenská kritika a divadelná tlač pod finančným tlakom prechádzala, aký dopad na rozvoj profesie tento vývoj mohol mať. Ide o biele miesto slovenského profesionálneho divadla, ktoré mohlo byť takýmto spôsobom aspoň čiastočne zaplnené.

Publikácia by si zaslúžila premyslenejší edičný koncept, oceňujem precízne medailónky a abstrakty, ale chýba mi redakčná poznámka, ktorá by čitateľom ozrejmila kontext a priebeh konferencie, kritériá výberu publikovaných textov, poznámku, či sú predložené texty redigované alebo upravované oproti predneseným verziám (s dôrazom na aktuálne udalosti v slovenskej spoločnosti a kultúre), či zostavené poradie je v súlade s priebehom programu, alebo bolo upravené podľa koncepčného uvažovania o publikovanom zborníku ako samostatným artefaktom. Sú to drobné detaily, ktoré by výrazne pomohli orientovať sa v knihe a vysvetlili by niektoré nejasnosti.

Divadlo a 30 rokov samostatnej Slovenskej republiky je projekt zmysluplný a chvályhodný, predovšetkým v našej  momentálnej každodennej turbulentnej realite, ktorej musí nielen slovenská kultúra (aj divadlo) čeliť a podstupovať skutočne ťažké skúšky. Je preto mimoriadne podstatné kriticky nazerať na minulosť a pomenúvať procesy a nástroje, ktoré nie vždy mali len pozitívne dôsledky, a napriek tomu to divadlo ustálo, hoci často s veľkými stratami. Ak by sa rozšíril a prehĺbil kontext zborníka tak, aby podchytil širšie spektrum oblastí slovenského divadla a všetkého, čo na seba viaže, mohla by sa publikácia stať kriticko-analytickým dokumentom, s nemalým cieľom komplexne vypovedať o jednej kultúre v jednej krajine, ktorá je ako žiadna iná.

1 V roku 2018 sa konalo voľné pokračovanie kolokvia s názvom Česká a slovenská vzájomnosť v profesionálnom divadle a tanci od roku 1993 II.

2 Kamenec, Ivan. Nejubilejné poznámky. IN Fojtíková Fehérová, Dária (ed.). Divadlo a 30 rokov samostatnej Slovenskej republiky. Zborník príspevkov z konferencie. Bratislava: Divadelný ústav, 2025. ISBN 978-80-8190-126-3.

Vznik recenzie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.