Že má Marián Pecko rád (nielen ruskú) klasiku, je všeobecne známe, takže Gogoľove Bláznove zápisky neboli na repertoári divadla žiadnym prekvapením (hoci treba priznať, že titul inscenoval už v roku 2010 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, s rovnakými spolupracovníkmi a vlastne v rovnakej výprave). Spolu s Kafkovou Premenou a Nostalgiou Ivety Horváthovej tvorí inscenácia Bláznových zápiskov akúsi pomyselnú trilógiu, ktorou režisér akcentuje predovšetkým motív inakosti jedinca v spoločnosti, odlišnosť uvažovania, ale aj problematiku hľadania vlastného miesta vo svete. A Pecko ostáva verný svojej poetike, svojskému divadelnému videniu, ktorého charakteristické znaky sa odrážajú v každej inscenácii.

Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.

Inscenácia a hra Nostalgia vznikli ako súčasť projektu divadla a štúdia T.W.I.G.A. s názvom Ženské úteky (súčasťou boli diskusie so slovenskými emigrantkami a cudzinkami žijúcimi na Slovensku a inscenácia List čiernemu synovi) a priamo nadväzujú na tému migrácie a emigrácie, ktoré boli v slovenskom prostredí vždy veľmi aktuálnymi, ich podoba sa počas histórie iba menila, mala iné dôvody a vyplývala z konkrétneho stavu našej spoločnosti. Je to teda téma bytostne aktuálna stále, a s nadsádzkou by sme mohli povedať, že Slovenky a Slováci vždy rodný kraj opúšťali možno práve preto, aby sa „našli“.

Systematická osvetová činnosť v oblasti rodovej citlivosti, ktorej sa dlhodobo venujú Iveta Škripková a divadelné štúdio T.W.I.G.A., má za sebou ďalší úspešný krok vpred. V rámci projektu Lexikón sexizmu[1] (založeného na výskume verbálneho a neverbálneho násilia páchaného na ženách od súkromnej po verejnú sféru) vznikla divadelná inscenácia, ktorá priamo na tento ojedinelý výskumný projekt nadväzuje a predstavuje tak ďalšiu platformu pre tematizovanú verejnú debatu.

Desaťročná existencia divadelného štúdia T.W.I.G.A. predstavuje dostatočný priestor pre možnosť akejsi „bilancie“, respektíve hľadania aspoň nesmelých čŕt pri budovaní tradície. Oveľa jasnejšie sa už ale rysujú charakteristické prvky v špecifickej tvorbe Ivety Škripkovej, ako autorky (v tomto prípade všetkých jej autorských identít) a režisérky tohto štúdia. A spolu s ňou sa o nezameniteľnú podobu a poetiku zaslúžili aj jej herecké protagonistky, azda najvýraznejšie Mária Šamajová a Marianna Mackurová.