Mama má ženu – žena má mamu – ….

Predstavenie vzniklo v rámci projektu www.ruzovyamodrysvet.sk, ktorý je zameraný na rodovo citlivú pedagogiku.
Dramaturgia: Marián Pecko
Hrajú: Mária Šamajová, Marianna Mackurová, Alena Sušilová, Slavomíra Fulínová a. h., Ivana Kováčová, Nina Müller a. h., Mária Danadová a. h.
Výber hudby: Juraj Haško
Pohybová spolupráca: Tatiana Jánošová a. h.
Výprava: Soňa Mrázová a. h.
Réžia: Iveta Škripková
Obnovená premiéra: 9. mája 2012
Desaťročná existencia divadelného štúdia T.W.I.G.A. predstavuje dostatočný priestor pre možnosť akejsi „bilancie“, respektíve hľadania aspoň nesmelých čŕt pri budovaní tradície. Oveľa jasnejšie sa už ale rysujú charakteristické prvky v špecifickej tvorbe Ivety Škripkovej, ako autorky (v tomto prípade všetkých jej autorských identít) a režisérky tohto štúdia. A spolu s ňou sa o nezameniteľnú podobu a poetiku zaslúžili aj jej herecké protagonistky, azda najvýraznejšie Mária Šamajová a Marianna Mackurová. V tomto smere je zaujímavý návrat k staršej inscenácii, ktorej obnovenú premiéru štúdio v ostatnej sezóne uviedlo, čo vlastne nabáda k istej konfrontácii s momentálnym stavom tvorby, alebo k zamysleniu nad ďalším smerovaním či progresom štúdia.
Ako funguje Citová výchova hadej ženy v roku 2012, aké miesto jej patrí v kontexte doterajšej tvorby Ivety Škripkovej vzhľadom na to, čo T.W.I.G.A. uviedla v posledných rokoch? Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že aj po dlhšej pauze dielo v podstate organicky zapadá do komplexu inscenácií, očividné sú tematické i formálne presahy a akési zavedené postupy tvorby. Škripkovej režijný rukopis je evidentný, jej narábanie s jednotlivými scénickými zložkami odhaľuje už dokonca istú rutinu.
Azda najviac za pozornosť stojí jej intenzívna a veľmi precízna práca s hereckým kolektívom, alebo presnejšie povedané, s hereckými individualitami. To je i jedno z pozitív „oprášenej“ inscenácie.
Textová predloha nie je len individuálnym činom Ivety Škripkovej, respektíve Júlií Meinholmových, ale vznikla ako výsledok dlhšieho procesu. Výraznou inšpiráciou boli dialógy s herečkami, ich vlastné skúsenosti, názory, stanoviská, ktorými sa k téme vzťahu matka – dcéra a otázke materstva vyjadrili, a možno preto autorka volila plurál vo svojom pseudonyme. Istá dávka autentickosti je originálnou prísadou textu, ktorý ale ako celok môže evokovať chaoticky posplietanú koláž s miestami až surreálnym nádychom. Táto rozpíjavá forma sa však vymyká pevnému ukotveniu v divadelnej podobe. Divák sa môže strácať v rýchlych strihoch, prechodoch z reality do retrospektívy, prítomnosti a minulosti.
Scéna, ktorej jedna časť výrazne pripomína sanatórium alebo liečebňu a dominuje jej typická nemocničná posteľ, sa v pravom rohu otvára do malého priestoru privátu – pracovne či izby. Celá sa odráža v zrkadlovej stene, ktorá sa stáva priestorom pre sugestívnu hereckú akciu.
Centrom pozornosti sú dve hrdinky – sestry Maja a Ada. V úvode sa zoznámime s Majou, ktorej zdravotný stav sa lieči ručnými prácami, v jej vnútri sa stretáva identita pacientky, matky a dcéry. Ada navonok pôsobí ako sebavedomá vedkyňa, no v skutočnosti sa len ťažko vyrovnáva s tým, že nemá partnera (na vine je pravdepodobne aj jej pracovná vyťaženosť). Priepastné rozdiely životných štýlov ich súčasne spájajú: obe trpia dôsledkami výchovy matky, ktorá im vštepovala rady a pravdy o tom, ako má správna žena žiť či konať. Každá sa s tým vyrovnáva po svojom, no ani jedna nie celkom úspešne. Toto bremeno sa dá len ťažko odstrániť, smrť matky akoby preťala akékoľvek šance na možnú nápravu, posun v ďalšej existencii či budovaní fungujúcich medziľudských vzťahov.
Práve na kontrastnej prezentácii Ady a Maje je možné sledovať rozmanitosť prístupov k tematike, jej textovému spracovaniu a následnej hereckej interpretácii. Až zborovito pôsobia ostatné postavy pacientiek, ktoré súčasne v retrospektívnych scénach stvárňujú samotné hlavné ženské postavy. V pomerne spletitom scénoslede, miestami až nelogicky nadväzujúcich výstupoch ale neostáva nič iné, len vybrať si, komu budeme ako diváci venovať svoju pozornosť. Nehľadiac na to, že inscenácii akoby chýbala precíznejšia práca s časom, akoby bola snaha absolútne vyčerpať všetky nazbierané materiály. Výsledok môže vyznieť miestami skôr ako nepodarený pokus o brainstorming na tému rodinných väzieb, dospievania, problematického hľadania rodovej identity.
Práve posledný menovaný motív je brilantne stvárnený v postave docentky Ady. Marianna Mackurová pôsobí doslova veľmi skromným dojmom. Navokon utiahnutá, bojazlivo sa približuje k realite, s ktorou sa musí vyrovnať. Už výzorom evokuje akúsi uzavretú „skúmavku“, do ktorej sa napchali všetky možné predstavy o žene–vedkyni, strohý až maskulínne pôsobiaci výzor, uhladený prejav. Mackurová citlivo a súčasne veľmi presvedčivo buduje postavu ženy, v ktorej sa mieša široká škála emócií, ktorým akoby niečo bránilo prejaviť sa.
Úplne inak sa dá vnímať Maja v podaní Márie Šamajovej. Herečka s mimoriadne originálnym zmyslom pre pointovanie textu neskĺzne k prvotnému hysterčeniu. Striedanie intenzity v slovnom prejave odráža nervnosť, no tiež odhaľuje navrstvený smútok, ľútosť, samotu, ale predovšetkým chuť do života. Absencia matky spôsobuje zbúraný most medzi sestrami, ktoré aj vinou odlišných životných štandardov a podmienok, nie sú schopné komunikovať.
Inscenácia podáva intímnu, ale veľmi kritickú výpoveď o dobe, ktorá nestimuluje ani nepestuje rodinné vzťahy, skôr sa spolieha na nefunkčnú tradíciu príkazov, zákazov a dobrých rád do života, ktoré ale už v dnešnom svete strácajú váhu.
Inscenátorky to z tohto hľadiska prezentujú krikľavým výkričníkom na príklade rôznych podôb skazenej ženskej morálky. Napríklad v scéne rozprávky o dievčine hľadajúcej princa je výborne zobrazené, aký významný podiel má na formovaní ženskej individuality rodinný model a najbližšie okolie. Ak k tomu má prispieť dramaturgický koncept postavený na rýchlom striedaní mizanscén s protichodnými poetickými východiskami, tak sa to samozrejme inscenácii darí výborne. Otázne ale je, či je každý divák a diváčka schopný a schopná tieto nuansy ihneď odčítať a stotožniť sa s ponúkaným tvarom.
Citová výchova hadej ženy aj po rokoch funguje v kontexte tvorby Ivety Škripkovej a jej hlavných tendencií v štúdiu T.W.I.G.A. Akoby prirodzene nadväzuje na predošlú inscenáciu Reality snov, ktorá pomyselne pokračuje v analýze stereotypných náhľadov na rodinný konštrukt a dokazuje tak, že Iveta Škripková buduje divadlo, ktorého základom je dôraz na proces kontinuálneho výskumu rodovej problematiky.
Eva Kyselová
publikované online 31.12.2012

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.