Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica

Umelecký šéf banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, režisér Marián Pecko, má s poľským divadlom väzby už od roku 1995 a osobná známosť ho spája aj s Martou Guśniowskou. Tvorba tejto dramaturgičky, režisérky a predovšetkým dramatičky sa už etablovala i v slovenských divadlách. Existuje dovedna osem inscenácií jej hier v bratislavskom, bystrickom, žilinskom a košickom bábkovom divadle, ale aj v Slovenskom komornom divadle v Martine a na Katedre bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Tentokrát napísala hru priamo na objednávku Bábkového divadla na Rázcestí. Volá sa tak ako jej hlavný hrdina – Kamil.

V sezóne 2019/2020 uviedli v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) inscenáciu O malej sove, ktorá sa bála tmy.[1] Autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová vtedy pripravila dramatizáciu knihy britskej autorky Jill Tomlinson. Jej séria kníh so zvieracími hrdinami je v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska veľmi obľúbená. Do slovenčiny stále preložená nie je, no umelecké vedenie BDnR čerpá z objaveného zdroja ďalej. Tentokrát si vybrali rozprávku o sliepke Hilde, ktorá sa nevzdala(Hilda The Hen Who Wouldnʹt Give Up). Pracovný preklad a dramatizáciu s názvom O sliepke, ktorá sa nevzdala pripravila rovnaká autorka, tentokrát pod umeleckým menom Iveta Horváthová.

Maďarský dramatik István Tasnádi napísal hru Cyber Cyrano v rámci projektu Platforma 11+, ktorý sa realizoval vo viacerých európskych krajinách v rokoch 2009 až 2013. Rozsiahly projekt pod záštitou programu Európskej únie Kultúra (2007 – 2013) si kládol za cieľ podnietiť vznik divadelných hier a inscenácií pre špecifické publikum v teenagerskom veku. Od vtedy hru uvádzajú divadlá v celej Európe. Na Slovensku ju dosiaľ naštudovali raz, v bratislavskom Divadle Aréna v roku 2015, v réžii Simony Nyitrayovej (dnes Křístkovej), účinkovali Judit Bárdos, Roman Poláčik a Andrea Szabová.

Je až prekvapivé, ako prudko narástol počet inscenácií, ktoré slovenské divadlá venovali špeciálne mládeži, teda divákom a diváčkam starším ako dvanásť rokov. Od začiatku sezóny uviedli inscenácie pre teenagerov Divadlo Jána Palárika v Trnave (Nemá trieda), Divadlo LUDUS v Bratislave (Naše šaty!), Slovenské národné divadlo (Cudzô), Ansámbel nepravidelného divadla z Banskej Štiavnice (EX-trémisti – hrdinovia, ktorí stratili strach) a bratislavské Divadlo GUnaGU (Online). Ide o výsostne pozitívny trend. Inscenácie pre špecifickú divácku skupinu poväčšine podporujú myšlienky tolerancie, dovzdelávajú z histórie politických totalít, či reflektujú súčasnú dobu, v ktorej sa značná časť dňa mladých ľudí odohráva online.

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí svojich divákov a diváčky rôznych vekových kategórií vzdeláva v mnohých oblastiach. Jednou z nich je aj tá časť svetovej knižnej tvorby pre deti, ktorá je na Slovensku málo známa.Divadelnú sezónu 2018/2019 ukončili inscenáciou Zamatový zajačik podľa rovnomennej knihy Margery Williams Bianco. Medzi slovenských percipientov sa táto rozprávka dostala po viac ako päťdesiatich rokoch od svojho prvého vydania v roku 1968. A to vďaka banskobystrickej hľadačskej dramaturgii. Preklad, na základe ktorého vznikla inscenácia, pripravila autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová.

Ingrid Lausund je súčasná nemecká dramatička, divadelná režisérka a scenáristka, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na súčasné problémy konzumnej spoločnosti. Ako sa môžeme dočítať v bulletine k predstaveniu, „dramatička najčastejšie vo svojich dielach rozvíja konflikt medzi skutočnosťou a stereotypným, často až s fikciou hraničiacim vnímaním skutočnosti, ktoré je nám z rôznych zdrojov servírované“. Vo svojej tvorbe využíva aj „klišé“ – zaujíma ju, aký dôsledok môže mať jeho použitie v spoločnosti. Apeluje tak na postmodernú dobu, ktorá často používa slová a slovné pojmy, ktorým nerozumie, pričom si neuvedomuje ich skutočnú podstatu.

Fenomén pošty, poštových doručovateľov a doručovateliek či listovej komunikácie patrí medzi tie témy, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať umelecky pomerne vágne, no opak je pravdou. Tajné správy, milostné listy, poštár ako nenápadná súčasť našich životov a pod. Tieto a podobné motívy sa v rôznej miere a vo viacerých variáciách objavujú vo všetkých kultúrach a umeleckých druhoch. Pokiaľ by som chcel zostať len v domácom kontexte v dvadsiatom storočí a ilustrovať široký kvalitatívny rozptyl tejto témy, možno začať prozaickým cyklom Ladislava Balleka Južná pošta a skončiť pri jednom z klenotov našej trash kultúry prelomu tisícročí, piesni Prečítaj list, ktorej interpretom je „najznámejší košický polyglot: kaderník, spevák a popová hviezda (t. j. asi mimozemšťan)“ Martin Kittner.

Ponáhľam sa, nestíham, mám toho veľa. Slová tejto doby, keď nie je čas na nič. A už určite nie na zastavenie sa. Neplatí to len pre svet dospelých, ale aj detí. V čase oddychu alebo jedenia pozerajú do tabletu, ten im má skrátiť aj cestu v aute, vlaku. Zaspávajú tiež s týmto „pomocníkom rodičov“. Všetky animované filmy sú dynamickým striedaním farebných obrázkov, hudby, spevu. Len sa na chvíľku nezastaviť, lebo... V dnešnej dobe akoby nestačil jeden zážitok, katarzia. Dnešný človek potrebuje viac.

Problémy seniorov a senioriek sa na slovenských profesionálnych javiskách neobjavujú príliš často. Ak áno, ide najmä o inscenácie, ktoré vychádzajú z určitej nadsádzky a paródie. Alarmujúci nezáujem spoločnosti, v ktorej sa pojem smrti stal tabu, sa pokúsila analyzovať a zobraziť inscenácia Babie leto Bábkového divadla na Rázcestí.

O rakúskom lekárovi Sigmundovi Freudovi je dávno známe, že sa stal ikonickou osobnosťou v oblasti psychológie. O niečo menej sa ale vie, že tento rakúsky profesor sa zaoberal teóriou vtipu, využíval ho dokonca aj v rámci psychoanalýzy. Záujem o humor a zmysel preň vraj zdedil po svojom otcovi, židovskom obchodníkovi s vlnou. Freud o svojich predkoch a o spôsobe vnímania ich vlastného židovského pôvodu poznamenal, že sa nestretol s väčšou mierou sebakritiky, ktorá by tak promptne reagovala na slabosti ľudského charakteru.