Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica

O rakúskom lekárovi Sigmundovi Freudovi je dávno známe, že sa stal ikonickou osobnosťou v oblasti psychológie. O niečo menej sa ale vie, že tento rakúsky profesor sa zaoberal teóriou vtipu, využíval ho dokonca aj v rámci psychoanalýzy. Záujem o humor a zmysel preň vraj zdedil po svojom otcovi, židovskom obchodníkovi s vlnou. Freud o svojich predkoch a o spôsobe vnímania ich vlastného židovského pôvodu poznamenal, že sa nestretol s väčšou mierou sebakritiky, ktorá by tak promptne reagovala na slabosti ľudského charakteru.

Na Bábkovom divadle na Rázcestí si cením ich angažovanosť. Aj napriek tomu, že aj v 21. storočí niektorí zaraďujú bábkové divadlo do zábavy pre deti, dokážu bystrickí bábkari (samozrejme, nielen oni) reflektovať vo svojej tvorbe aktuálne problémy spoločnosti.

Že má Marián Pecko rád (nielen ruskú) klasiku, je všeobecne známe, takže Gogoľove Bláznove zápisky neboli na repertoári divadla žiadnym prekvapením (hoci treba priznať, že titul inscenoval už v roku 2010 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, s rovnakými spolupracovníkmi a vlastne v rovnakej výprave). Spolu s Kafkovou Premenou a Nostalgiou Ivety Horváthovej tvorí inscenácia Bláznových zápiskov akúsi pomyselnú trilógiu, ktorou režisér akcentuje predovšetkým motív inakosti jedinca v spoločnosti, odlišnosť uvažovania, ale aj problematiku hľadania vlastného miesta vo svete. A Pecko ostáva verný svojej poetike, svojskému divadelnému videniu, ktorého charakteristické znaky sa odrážajú v každej inscenácii.

Originálny text naštudoval domáci režisér Marián Pecko. Jeho poetika je zjavná od prvej minúty inscenácie. Na detských divákov kladie značné nároky. K deťom si nekľaká, ale zdvíha ich na svoju úroveň. Ponúka im bohatú nádielku zdivadelneného divadla, pracuje s činoherným prejavom, bábkami, mnohorako člení priestor. Výsledkom je 90 minút trvajúca inscenácia. A tak sa natíska otázka, či je skutočne vhodná pre deti už od šiestich rokov, ako uvádzajú tvorcovia v bulletine.

Inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí Banská Bystrica vznikla pri príležitosti dvoch výročí. Tým prvým je 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra a druhým – „195. víročja vzňiku Maríni od Andreja Sládkoviča...“ – ako sa o tom píše štúrovskou slovenčinou v programe k inscenácii.

Kým v prvých projektoch sa podporovala schopnosť detí predstavovať si niečo prostredníctvom niečoho iného (Piaget používa termín semiotická či symbolizujúca funkcia), tu sa k tomu pridáva vnímanie medziľudských vzťahov – láska, priateľstvo, ochota pomôcť druhému, hnev, radosť. Tak sa k semiotickej, estetickej pripája funkcia etická.

Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.

Autorky scenára (Júlia Pecková – 2. ročník teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU a Ivona Buková) vytvárali scenár spájaním úryvkov z časopiseckej a knižnej tvorby Vansovej. Táto mozaika bola veľmi dobre vyskladaná. Lyrické časti vyznaní, pocitov, vnútorných monológov striedali vecné opisy receptov či biografické údaje o literátke. Vnútornú bolesť zase vyratúvanie majetku. Komplikovanosť ľudského života oproti vareškami zahratej romanci Sirota Podhradských.

Inscenácia a hra Nostalgia vznikli ako súčasť projektu divadla a štúdia T.W.I.G.A. s názvom Ženské úteky (súčasťou boli diskusie so slovenskými emigrantkami a cudzinkami žijúcimi na Slovensku a inscenácia List čiernemu synovi) a priamo nadväzujú na tému migrácie a emigrácie, ktoré boli v slovenskom prostredí vždy veľmi aktuálnymi, ich podoba sa počas histórie iba menila, mala iné dôvody a vyplývala z konkrétneho stavu našej spoločnosti. Je to teda téma bytostne aktuálna stále, a s nadsádzkou by sme mohli povedať, že Slovenky a Slováci vždy rodný kraj opúšťali možno práve preto, aby sa „našli“.

Bábkové divadlo na Rázcestí v spolupráci s hosťujúcou študentkou Akadémie Umení v Banskej Bystrici M. Kováčovou pripravilo v poradí tretiu časť projektu určeného najmladším divákom – batoľatám. Prvá inscenácia Batolárium sa tešila a teší hojnej návštevnosti, a tak sa inscenátori rozhodli rozšíriť interaktívne predstavenie o ďalšie dve časti – Aquabatolárium a Farbatolárium. Laboratórium pre batoľatá si teda berie pod divadelný mikroskop farbu a maľuje na bielom podklade čarovnú ilúziu fantazijných svetov.