Ďalšia žena Slávy D.?

Dramaturgická spolupráca: Marián Pecko, Jana Juráňová a. h.
Výprava: Irena Marečková a. h.
Hudba: Juraj Haško a. h.
Pohybová spolupráca: Mária Danadová a. h.
Réžia: Iva Š.
Hrajú: Sláva Daubnerová a. h., Viktor Sabo a. h., Peter Butkovský, Marianna Mackurová, Juraj Smutný, Mária Šamajová
Premiéra: 21. 3. 2014 vo veľkej sále BDNR, písané z reprízy 23. 2. 2015.
Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.
Ilona aká? Hmm, nepoznám…
Ilona Hviezdoslavová nebola žiadna výnimočná žena slovenských dejín, nebola v ničom ani prvá, a ani jej manželstvo s Hviezdoslavom jej nezaručilo všeobecné povedomie. Jednoducho, nehovorí sa o nej v v štýle „aha, to bola Hviezdoslavova vdova“. A možno práve preto je jej parabiografia (ako román nazvala autorka) taká zaujímavá, otvára totiž nielen možnosti interpretácie autorskej, ale i recipientskej, dáva podnety, ako sa k nedotknuteľnej ikone (a priznajme si, i k jej ťažko stráviteľnej básnickej tvorbe) slovenskej literatúry priblížiť: cez jeho obyčajný rodinný život, respektíve prostredníctvom pohľadu na život jeho manželky.
Ilona Hviezdoslavová predstavuje v istom zmysle model uvedomelej, vzdelanej, ambicióznej slovenskej ženy, ktorá možno premárnila svoje životné šance a obetovala ich manželstvu a dielu svojho muža. A dramatizácia románu si nekladie za cieľ ostentatívne kritizovať alebo lamentovať nad pomyselnou diskrimináciou, ale pracuje s prvkami nenútenými, mapuje postupné životné etapy Ilony, ktoré dávajú priestor na zamyslenie nad tým, kde sa začína a končí manželská lojalita, kde sa pretína manželstvo a partnerstvo s termínom osobná sloboda, priestor pre sebarealizáciu. A tieto aspekty z textu a následne i inscenácie vyplývajú veľmi pomaly, nenápadne, že si ich málo vnímavý divák alebo diváčka nevšimne tak, ako si dejiny nevšímali Ilonu Novákovú.
Režisérka Iveta Škripková (režírovala pod jedným zo svojich pseudonymov, Iva Š.) inscenáciou Ilona, žena Hviezdoslavova nadväzuje na jednu z výrazných dramaturgických línií tvorby štúdia T.W.I.G.A. Jednak sa kontinuálne venuje reflexii života a tvorby významných slovenských žien a autoriek (napr. inscenácie Napísané do tmy, Pavlin príbeh, Variácie lásky, T. V. recepty), no zároveň vo veľmi podobnom duchu ako Jana Juráňová, aj Škripková nazerá na domáci kultúrny a historický kontext inou optikou, akcentuje výrazne feministický pohľad, ktorý je odlišný od skostnatených učebnicových poučiek. Tie bývajú často jedinými zdrojmi, ktoré v nás budujú povedomie o autoroch a dejateľoch národného obrodenia, prelomu storočí a prvorepublikovej doby. V prostredí stredoslovenskej „mekky“, kde stále vládnu tak trochu prekonané spoločenské štruktúry, je preto tvorba BDNR iste vnímaná prinajmenšom ako deviácia, obzvlášť ak sa pohráva s takýmito témami. Ale napokon, táto odvážna tvorivá odchýlka už dlhé obdobie určuje dramaturgiu a poetiku divadla, a týka sa to nielen inscenácií pre dospelých, ale aj tých pre deti a mládež.
Hviezdoslav bol mimo
Inscenácia je vlastne príbehom jedného veľmi obyčajného života Slovenky Ilony Hviezdoslavovej, preto dramaturgická koncepcia vychádza zo základnej ideovej premisy – predstaviť najväčšieho slovenského básnika ako prakticky nezaujímavého človeka a nudného muža, ktorý sa síce ako manžel snaží, ale čo sa týka schopnosti vzájomnej empatie, prehráva na plnej čiare. Postava Pavla O. Hviezdoslava je nezaujímavá, a skutočne funguje skôr len ako ilustratívna figúra, ktorá pomáha pochopiť konanie Ilony. To je pomerne odvážny, ale súčasne prirodzený dramaturgický a autorský krok, obzvlášť ak si uvedomíme, že sa Hviezdoslav síce „považuje“ za najväčšieho básnika, ale kto ho dnes číta? Inak sa ale v inscenácii narába s jeho tvorbou, ktorá hrá oveľa zásadnejšiu úlohu. Už v prológu zaznie zborová recitácia Hviezdoslavovej básne, aby otvorila príbeh jednej obyčajnej ženy. Hviezdoslavova poézia sa objavuje v inscenácii ešte niekoľkokrát a azda nielen z toho dôvodu, aby sa divákom pripomenula slovenská klasika, ale skôr si myslím, že ide o zdôraznenie vzťahu medzi Ilonou a jej mužom, ktorý sa zakladal predovšetkým na zázemí, ktoré spisovateľovi manželka svojou oddanosťou poskytla. Vytvorila mu podmienky, aby mohol tvoriť, ale súčasne si tým obmedzila prístup k nemu ako k mužovi. Akoby jeho verše boli neustálou pripomienkou jej pozície v trojuholníku on – ona – jeho práca. Avšak s týmto aspektom pracuje inscenácia veľmi prirodzene, bez urputnej snahy o kritický podtext, práve to úplne harmonické plynutie podnecuje záujem o osobnosť Ilony Hviezdoslavovej.
O to zaujímavejší je inscenačný paradox, ktorý vyplynul z hereckého obsadenia. Celkom obyčajnú a bezvýznamnú ženu Ilonu Hviezdoslavovú totiž hrá Sláva Daubnerová – v súčasnosti jedna z najvýraznejších osobností slovenského divadla a performatívneho umenia, ktorá udala slovenskému alternatívnemu divadlu nový smer, vďaka čomu si ju (a slovenské divadlo tiež) všímajú aj v zahraničí.
Téma ženy-umelkyne a nonkonformnej individuality zastrešuje jednu celú voľnú trilógiu sólových performancií, ktorú Daubnerová odštartovala inscenáciou Cely (reflexia denníkov výtvarníčky Louise Bourgeois), pokračovala mimoriadne úspešnou M.H.L. (dokumentárna monodráma o živote a tvorbe slovenskej režisérky Magdy Husákovej Lokvencovej) a vyvrcholila konceptuálnou performanciou Untitled (inšpirovaná dielom fotografky Francescy Woodman).
Úloha Ilony Hviezdoslavovej ale Daubnerovej priniesla iné tvorivé podmienky a výzvy. Interpretka-sólistka buduje svoje inscenácie od počiatočného konceptu cez terénny výskum až k finálnej režijnej a hereckej podobe, a tieto podoby vždy nejakým spôsobom odrážajú i dané okolnosti. Tu sa však ocitla v bežnom režime skúšobného procesu, kde sa musela prispôsobiť režijnému vedeniu. Kto sleduje tvorbu Slávy Daubnerovej, môže si veľmi ľahko všimnúť podvedomé sledovanie tematickej línie (Ilona ako žena obyčajná, ale výnimočná už tým, že ju interpretuje výrazná tvorivá individualita) a súčasne i Daubnerovej stále intenzívnejší styk s kamennými divadlami, inými divadelnými druhmi a žánrami (v poslednom období sa začína etablovať ako operná režisérka).
Presne toto je však i úskalie inscenácie, ťažko sa totiž úplne vzdať očakávania, čo asi tak Daubnerová z postavy vyzdvihne, ako k nej pristúpi.
O to väčšie prekvapenie je, že herečka je schopná sa maximálne držať danej koncepcie a Ilonu skutočne interpretuje v kontraste jej obyčajného a rutinného života a epizódnych situácií, ktoré akcentujú jej intelekt a osobnostný rozmer. Najviac sa tento kontrast objavuje v situáciách konfrontácie Ilony s mužským svetom (či už vtedy, keď manžel odmieta jej prosby, aby ho sprevádzala na cestách, alebo pri konflikte s Vajanským). Iste je nutné pripomenúť, že nachádza výraznú oporu v predstaviteľovi Hviezdoslava, Viktorovi Sabovi. Charakteristickým znakom hereckej interpretácie oboch je nenútenosť, Sabov Hviezdoslav je vlastne slaboch, zahľadený do seba a svojej práce, ktorý síce ctí svoju manželku ako svoju opatrovateľku, ale už menej ako ženu s názorom. Akoby mu chýbala elementárna ľudská schopnosť vnímať city vlastnej ženy. Sabovi sa teda podarí paradoxne zaujať tým, že vytvoril z Hviezdoslava osobu nezaujímavú.
Svet týchto dvoch individualít je doplnený na jednej strane kolektívnou postavou –  Kvartetom hercov (Peter Butkovský, Marianna Mackurová, Juraj Smutný, Mária Šamajová), ktorí predstavujú akýsi metaforický zbor, sprevádzajúci Ilonin pustý život. Sú vlastne metaforickým zobrazením jej bohatej osobnosti a fantázie. Súčasne jednotliví herci a herečky vystúpia i v epizódnych úlohách (neter Sidka, Lída Vrchlická, brat Pavol Novák atď.), spomedzi ktorých zaujme predovšetkým Juraj Smutný kreujúci teatrálnymi gestami despotického Vajanského, a naopak Alberta Pražáka ako rozkošného báťušku s prehnanou drobnokresbou prstov a zmierlivou dikciou, ktorou len potvrdzuje Ilonin osud – osud kocky cukru, ktorá sa jednoducho rozpustí, aby mužovi osladila život.
Práve dialóg Pražáka s Ilonou, počas ktorého sa český profesor pýta na život s Hviezdoslavom, patrí k najvydarenejším momentom inscenácie – miešanie kávy, rozpúšťanie cukru, Pražákovo neustále pridávanie ďalších a ďalších kociek, to všetko presne vystihuje podstatu výkladu.
Je však otázkou, do akej miery sa tvorcom podarilo invenčne pracovať s Kvartetom, nereálnymi postavami, figúrkami, ktoré bývajú veľmi častým prvkom v inscenáciách divadla (nielen štúdia T.W.I.G.A.) a fungujú síce ako prostriedok dotvorenia vnútorných pochodov hlavnej hrdinky, no v mnohých smeroch upadajú už do rutiny a veľmi pravdepodobných gestických a vokálnych manier. Rovnako problematicky je možné vnímať výtvarnú koncepciu inscenácie. Tá osciluje medzi gýčovitou kašírkou (umelé muškáty, autenticky popisné stolovanie) a typickým farebným akcentom banskobystrických inscenácií (čierna a biela, parochne, výrazné maskovanie). Zvláštne je vymedzenie hracieho priestoru označeného bielym trojuholníkom, ktorý azda znázorňuje práve vzdialenosť medzi manželmi, ktorú spôsobil tretí element.
Inscenačný štýl určený striedmym hereckým výkonom protagonistov, jasnou pohybovou a hlasovou štylizáciou Kvarteta je obohatený o bábkové prvky, opäť veľmi typický znak tvorby Ivety Škripkovej. Použitie tvárových masiek má v tomto prípade svoje opodstatnenie, jednak ide o ironickú karikatúru veľkých mužov, ktorí sú ale svojím spôsobom deformovaní názormi a spoločenským tlakom, no zároveň môže táto výtvarná štylizácia znázorňovať i postoj samotnej Ilony k mužským autoritám – nazerá na ne skreslene, s ironickým odstupom.
O čosi menej úspešne však už svoju existenciu v inscenácii obhajujú bábky – ešte sa dá pochopiť použitie bábik, ktoré zastupujú študentské obdobie a priateľstvo medzi Lídou a Ilonou, ale väčší manekýni predstavujúci Lídu a Vrchlického sa objavia na jeden výstup, celkom zvláštne pôsobia v spoločnosti Saba a Daubnerovej. Manželia Vrchlickí a manželia Hviezdoslavovci sú obrazom dvoch rôznych podôb fungovania vzťahu s výraznou a národom zbožňovanou osobnosťou, v tomto prípade pôsobia bábky akoby nedôveryhodne vzhľadom na výtvarný a dramaturgický koncept.
„Viac nenapísal“ (Ilona Hviezdoslavová)
Hoci inscenácia zápasí s čiastkovými rezervami (predovšetkým vo výtvarnom uchopení) a narába už s istými zabehnutými modelmi hereckej práce divadla, stále je nutné vnímať ju v iných kontextoch. Jednak sa opakuje výrazná spolupráca Škripkovej a Jany Juráňovej v jedinom slovenskom skutočne feministicky zameranom divadle, a zároveň túto tvorivú dvojicu ozvláštňuje individualita Slávy Daubnerovej, divadelnej solitérky, a to všetko s cieľom o veľmi rezervovanú a vlastne veľmi vecnú výpoveď o živote jednej ženy. O jej vplyve na tvorbu P. O. Hviezdoslava môžeme polemizovať, ale rozhodne nie ho vylúčiť. Hlavnú myšlienku inscenácie – tzv. rozpustenie Ilony ako kocky cukru v živote jej manžela – totiž presne vystihuje jedna z replík dramatizácie a scenára, keď Ilona Pražákovi prizná, že sa od Hviezdoslava dočkala len jedinej básne…

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.