(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Miluj svojho alkoholika až za hrob!

Viac ako polovica zo siedmich inscenácií, ktoré Ondrej Spišák vytvoril v Astorke od svojho nástupu do funkcie interného režiséra a umeleckého šéfa, prináša témy z rodinného prostredia. Halpern a Johnson (2022) humorným spôsobom rozpráva o mileneckom trojuholníku, o ktorom sa manžel dozvie až po smrti svojej manželky, Posledná barónka (2022) je groteskno-dramatickým retrospektívnym pohľadom do života rodiny významného slovenského maliara Ladislava Mednyánszkeho očami jeho netere Margity Czóbelovej a Pohľad z mosta (2020) je realistickou tragédiou o láske starnúceho ženatého muža k neteri.

Prekliata žiarlivosť, zakliata láska

Inscenáciu Stodolovej Bačovej ženy je potrebné zhodnotiť najprv v širších súvislostiach, ako som to obdobným spôsobom urobila pri recenzovaní martinskej Hekuby. V prvom rade je dôležité vedieť, že bola vytvorená v rámci projektu Catastrophe, ktorý vznikol na podnet európskej divadelnej asociácie – Union des Théâtres de l’Europe. Je teda súčasťou dramaturgického zámeru, ktorý nie je iba slovenskej proveniencie. V druhom rade je Bačova žena záverečným naplnením tematického rámca projektu Slovenského komorného divadla s názvom Re: Cyklus, ktorý obsahuje tri na seba voľne nadväzujúce časti – Iokasté Lukáša Brutovského, Hekubu Mariny Carrovej a Stodolovu Bačovu ženu v úprave Mira Dacha a Lukáša Brutovského.

Naše deti našej a Štepkovej doby

K histórii môžeme pristupovať rôzne. Môžeme fakty z nej gumovať, obchádzať, vymýšľať si, t. j. zámerne klamať, zameriavať sa iba na tie, ktoré nás stavajú na najvyššie piedestály či chvália, aby sme vybudovali o sebe chýrny „chýr“, alebo môžeme byť k nej iba láskaví. Tak, ako to urobil Stanislav Štepka vo svojej zatiaľ poslednej inscenovanej hre Deti doby v réžii Ondreja Spišáka, ktorú Radošinské naivné divadlo pripravilo pri príležitosti 65. výročia svojho vzniku.

Pohľad cez okno – a inde…

Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.

Schopnosť komickej sebairónie a humorného sarkazmu

Tém, ktorých je stále málo. I tak by sa dala nazvať najnovšia inscenácia režiséra Ondreja Spišáka Jakub a jeho pán. Pocta Denisovi Diderotovi, ktorá vznikla ako dramatizácia (1971) románu Denisa Diderota Jakub Fatalista (1796) od Milana Kunderu. Samotný Kundera síce text považoval za variáciu na román, a nie nejakú oficiálnu formu literárne chápanej divadelnej adaptácie, avšak dôležitejšie je významové a výrazové prepojenie chápania pojmu kunderovskej variantnosti s jeho premiérovanou inscenačnou podobou.

Stanislav Štepka: Madona s dieťaťom (Horká komédia z domu vedľa diaľnice)

Téma poslednej inscenovanej hry Stanislava Štepku s názvom Madona s dieťaťom vychádza z reálnej udalosti. Kamarát mu porozprával o tom, ako sa jeho dve dospelé dcéry rozhádali kvôli bezvýznamnému obrazu s krajinkou od neznámeho maliara, pretože „zrazu“ chceli dediť iba ten a nič iné. V inscenačnej podobe sa základom tejto témy stala typická láskavo-trpká štepkovská snaha podať správu „o trpkých dedičných konaniach, čo poznajú mnohí, ktoré dokážu priam tragicky rozhádzať vzťahy v rodine tak, že ich naprávanie je záležitosť na veľmi dlhé trate.

Impresia a Tri sestry

Čechovove Tri sestry vznikali v období impresionizmu (fr. impression – dojem). Pre diela tohto modernistického smeru je typické, že z výrazového hľadiska sa opierajú o ilúziu chvenia, zdania vibrácie, dynamickosti prežívania – či jednoducho povedané: vytvárajú dojem niečoho alebo niekoho, a teda nie realistický či dokonca autentický výraz reality. Ak aplikujeme uvedené charakterizácie priamo na Tri sestry, z hry sa stane príbeh o živote v zdaní reality, v ilúzii a v predstavách, ktoré nielenže nie sú napĺňané, ale korenia sa v prežívaní a myslení postáv čoraz hlbšie a hlbšie. Až tak, že životom v nich, nesmiernym ponorením sa do „lákavosti“ ich dynamiky, sa postupne stávajú všetky postavy ich zosobnením.

Som veľmi trpezlivý… spravodlivý

Divadelné hry francúzskeho existencialistu Alberta Camusa sa na našich javiskách neobjavujú často. K najviac inscenovaným hrám patrí Caligula (1944), prvýkrát uvedená v Slovenskom národnom divadle až v roku 1990 a celkovo štyrikrát. Diváci Slovenského komorného divadla v Martine sa s tvorbou Alberta Camusa stretli po prvý raz v roku 1996, jeho adaptáciu románu Williama Faulknera Requiem pre mníšku inscenoval Ivan Petrovický.

Go to Top