Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, DrSc. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Človek by sa mal učiť na chybách sprostých
V kontexte posledných sezón Radošinského naivného divadla je ostatná premiérovaná inscenácia Ako sme sa hľadali nahnevanejšia a hádam aj prísnejšia nielen v jazyku inscenovania, ale aj v posolstve. Je v nej niekoľko obrazov, v ktorých nenájdeme žiadny komediálno-ironický nadhľad, láskavé „zvrtnutie“ tragickej situácie nečakaným klaunsko-komickým pohľadom či vtipný komentár, vďaka ktorému diváci pocítia úľavu. To isté sa týka aj pointovania niektorých obrazov. Jedným z takých je situácia, v ktorej na scénu príde skupina utrápených, zranených a hladných Slovákov a Sloveniek, ktorí už tri dni putujú za blahoslavenou Matkou Božou, aby ju prosili o pomoc.
Skryté tajomstvo, otvorené spovede
V divadelnej režijnej tvorbe Romana Poláka je ostatná inscenácia Mordorys, ktorú naštudoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ďalším potvrdením jeho dramaticko-tragického, ale aj otvoreného uvažovania o zmysle života. Svoje divadelné „bádanie“ v tejto súvislosti však smeruje najmä k bodom, ktoré predstavujú skôr deštrukciu než ochranu. Veľmi často je hýbateľom a reprezentantom uvedenej tézy postava ženy-hrdinky či antihrdinky, ktorá až vášnivo ukazuje, čo v momentálnej spoločenskej či kultúrnej situácii považuje režisér za dôležité.
Bláznivé bláznovstvá – našťastie predovšetkým z lásky
Hry velikána svetovej a španielskej dramatiky – Lope de Vegu sa u nás neuvádzajú často. V rokoch 1944 až 1986 na naštudovalo na základe jeho siedmich hier deväť inscenácií, z nich išlo dva razy o Učiteľa tanca (1594) a Fuente Ovejunu (1619). O to vzácnejšie je uvedenie Bláznov z Valencie, komédie napísanej v rokoch 1589 – 1590, ktorá v mnohom zosobňuje aj Lope de Vegovu humanistickú túžbu po spravodlivom vládcovi.
Miluj svojho alkoholika až za hrob!
Viac ako polovica zo siedmich inscenácií, ktoré Ondrej Spišák vytvoril v Astorke od svojho nástupu do funkcie interného režiséra a umeleckého šéfa, prináša témy z rodinného prostredia. Halpern a Johnson (2022) humorným spôsobom rozpráva o mileneckom trojuholníku, o ktorom sa manžel dozvie až po smrti svojej manželky, Posledná barónka (2022) je groteskno-dramatickým retrospektívnym pohľadom do života rodiny významného slovenského maliara Ladislava Mednyánszkeho očami jeho netere Margity Czóbelovej a Pohľad z mosta (2020) je realistickou tragédiou o láske starnúceho ženatého muža k neteri.
Prekliata žena, zakliata smrť
Návraty mýtizovaných príbehov nemajú vždy iba symbolický charakter. Ich použitie po významovej stránke vždy hovorí viac – ako je to aj pri spracovaní príbehu tragickej postavy starovekých gréckych mýtov, trójskej kráľovnej Hekube v rovnomennej divadelnej hre írskej dramatičky Mariny Carrovej.
Prekliata žiarlivosť, zakliata láska
Inscenáciu Stodolovej Bačovej ženy je potrebné zhodnotiť najprv v širších súvislostiach, ako som to obdobným spôsobom urobila pri recenzovaní martinskej Hekuby. V prvom rade je dôležité vedieť, že bola vytvorená v rámci projektu Catastrophe, ktorý vznikol na podnet európskej divadelnej asociácie – Union des Théâtres de l’Europe. Je teda súčasťou dramaturgického zámeru, ktorý nie je iba slovenskej proveniencie. V druhom rade je Bačova žena záverečným naplnením tematického rámca projektu Slovenského komorného divadla s názvom Re: Cyklus, ktorý obsahuje tri na seba voľne nadväzujúce časti – Iokasté Lukáša Brutovského, Hekubu Mariny Carrovej a Stodolovu Bačovu ženu v úprave Mira Dacha a Lukáša Brutovského.
Naše deti našej a Štepkovej doby
K histórii môžeme pristupovať rôzne. Môžeme fakty z nej gumovať, obchádzať, vymýšľať si, t. j. zámerne klamať, zameriavať sa iba na tie, ktoré nás stavajú na najvyššie piedestály či chvália, aby sme vybudovali o sebe chýrny „chýr“, alebo môžeme byť k nej iba láskaví. Tak, ako to urobil Stanislav Štepka vo svojej zatiaľ poslednej inscenovanej hre Deti doby v réžii Ondreja Spišáka, ktorú Radošinské naivné divadlo pripravilo pri príležitosti 65. výročia svojho vzniku.
Pohľad cez okno – a inde…
Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.
Schopnosť komickej sebairónie a humorného sarkazmu
Tém, ktorých je stále málo. I tak by sa dala nazvať najnovšia inscenácia režiséra Ondreja Spišáka Jakub a jeho pán. Pocta Denisovi Diderotovi, ktorá vznikla ako dramatizácia (1971) románu Denisa Diderota Jakub Fatalista (1796) od Milana Kunderu. Samotný Kundera síce text považoval za variáciu na román, a nie nejakú oficiálnu formu literárne chápanej divadelnej adaptácie, avšak dôležitejšie je významové a výrazové prepojenie chápania pojmu kunderovskej variantnosti s jeho premiérovanou inscenačnou podobou.
