(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Nielen o divadle

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.

Čierny tanec smrti

Inscenácia Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) v autorstve a réžii Romana Poláka vznikla hlavne na základe troch autobiografických kníh z pera tých najpovolanejších – ako sa uvádza v úvode dramatického textu ohľadne primárneho čerpania biografických údajov. Ide o Laternu magicu (1987) Ingmara Bergmana, Premenu (1977) Liv Ullmannovej, ktorá bola jeho partnerkou a milenkou v rokoch 1965 – 1970 a autobiografiu ich dcéry Linn Ullmannovej s názvom Nepokojní (2015). Inšpiráciou pre R. Poláka však boli, samozrejme, aj Bergmanove filmy či jeho dramatické a prozaické diela a ďalšie autobiografické materiály.

Po/doby Petra Karvaša

Pamäť dejín je – doslovne – závislá na tom, ako sa píšu... A píšu sa vždy veľmi ťažko. Či už je človek priamym svedkom udalostí, ktoré opisuje, alebo nie... Byť priamym svedkom totiž – okrem iného – znamená, že vystavujeme svoju individuálnu pamäť ostrej kritike ďalších priamych svedkov opisovanej udalosti. Peter Karvaš bol často priamym svedkom udalostí (i v mikrosvete obyčajných ľudí), ktoré opisoval či už v prozaickej, alebo dramatickej tvorbe, ale bol hlavne svedkom doby, ktorú sa snažil zachytiť svojou umeleckou tvorbou.

Na poludnie niekedy slnko nesvieti

Bratislavské Ticho a spol. sa inscenáciou hry Zuzany Križkovej Pán Q a jeho Don Quijote, ktorú režijne pripravil Robo Horňák, zaradilo do pomerne dlhého radu slovenských profesionálnych divadiel, ktoré v poslednej dobe inscenovali prozaickú predlohu. Z hľadiska typu transformácie patrí inscenácia k základnej forme intersemiotickej interpretácie prozaického textu. Kým Križkovej divadelná hra je pravdepodobne vo vzťahu k Cervantesovmu románu Don Quichote bližšie k hre na motívy, inscenačná úprava textu je realizovaná v divadelnom tvare, v ktorom sa scenár viac približuje k dramatizácii s výraznými aktualizačnými prvkami.

… na jeden človečí dotyk

V bulletine k 65. inscenácii bratislavského Radošinského naivného divadla Mužské oddelenie sa v slovách Stanislava Štepku dočítame prinajmenšom o dvoch hlavných dôvodoch jej napísania. Tým prvým je možno naplnenie jeho dávneho želania, ktoré vzniklo v súvislosti s mimoriadnym úspechom prvého „dielu“ z roku 1987 – Ženského oddelenia. Bola to kultová inscenácia s 362 reprízami, v ktorej kraľovala Katarína Kolníková. Stanislav Štepka v tejto súvislosti v bulletine k Mužskému oddeleniu napísal, že by si prial, aby vznikla inscenácia, ktorá by bola „... verným a dôstojným pokračovaním javiskovej ľudskej témy“.

Ubuovská Matka

Príbeh, ktorý napísal Jan Antonín Pitínský pod názvom Matka, je napísaný akoby v rámci poetiky absurdného divadla. Slávny „tatko Ubu“ Alfreda Jarryho, ktorý je jedným z predchodcov absurdného, dadaistického a surrealistického divadla, je podobného razenia ako Pitínskeho postava Matky. I keď na javisku menej nadáva, je menej hrubá či inak násilne presadzuje svoju vôľu, to, čo si dovoľuje, rúca istoty, ktoré v našich životoch zosobňuje osoba matky. Podobne ako Ubu aj ona ničí naše predstavy o čistote a úprimnosti vzťahov v rodine, tiež nádej na láskavú transparentnosť, racionálnosť a múdrosť rodinných rozhodnutí.

Nie je list ako list…

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.

Poslední nebudú svätými

Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní.

Nech žije Gogoľ! Ale radšej nie na večné časy!

Kosova režijná interpretácia Gogoľovej hry Revízor potvrdila istotu o večne živých a aktuálnych témach tak literárnych, ako aj dramatických diel tohto velikána ruskej a svetovej literatúry. Bez ohľadu na fakt, že námet Revízora pochádza od ďalšieho velikána ruskej a svetovej tvorby – Alexandra Sergejeviča Puškina – možno aj pri uvedení hry v Astorke hovoriť či konštatovať iba: Nech žije Gogoľ!

Go to Top