Slovenské komorné divadlo, Martin

Dramaturgia Slovenského komorného divadla v sezóne 2023/2024 prizvala na spoluprácu výrazné režisérske osobnosti. Marián Amsler sa so svojím autorským textom Doma – všade – dobre – najlepšie prezentoval aj ako dramatik a v rovnomennej hre reflektoval podoby nomádstva v slovenskej povahe. Režisér Jozef Vlk a choreografka Stanislava Vlk Vlčeková zo zoskupenia Debris Company vytvorili pre martinský súbor inscenáciu textu dramatika Petra Lomnického Kolesá/The Wheels.

Režisér Marián Amsler sa vo svojom martinskom autorskom debute venuje tematike rozmanitých mobilít – nomádstvu, migrácii ako globálnemu fenoménu ľudského premiestňovania sa. V jeho najnovšej autorskej inscenácii Doma – všade – dobre – najlepšie hľadal odpovede na to, čo je domov, a predovšetkým, akú má podobu na individuálnej úrovni pre každého jedného z nás.

Návraty mýtizovaných príbehov nemajú vždy iba symbolický charakter. Ich použitie po významovej stránke vždy hovorí viac – ako je to aj pri spracovaní príbehu tragickej postavy starovekých gréckych mýtov, trójskej kráľovnej Hekube v rovnomennej divadelnej hre írskej dramatičky Mariny Carrovej.

Inscenáciu Stodolovej Bačovej ženy je potrebné zhodnotiť najprv v širších súvislostiach, ako som to obdobným spôsobom urobila pri recenzovaní martinskej Hekuby. V prvom rade je dôležité vedieť, že bola vytvorená v rámci projektu Catastrophe, ktorý vznikol na podnet európskej divadelnej asociácie – Union des Théâtres de l’Europe. Je teda súčasťou dramaturgického zámeru, ktorý nie je iba slovenskej proveniencie. V druhom rade je Bačova žena záverečným naplnením tematického rámca projektu Slovenského komorného divadla s názvom Re: Cyklus, ktorý obsahuje tri na seba voľne nadväzujúce časti – Iokasté Lukáša Brutovského, Hekubu Mariny Carrovej a Stodolovu Bačovu ženu v úprave Mira Dacha a Lukáša Brutovského.

Čechovove Tri sestry vznikali v období impresionizmu (fr. impression – dojem). Pre diela tohto modernistického smeru je typické, že z výrazového hľadiska sa opierajú o ilúziu chvenia, zdania vibrácie, dynamickosti prežívania – či jednoducho povedané: vytvárajú dojem niečoho alebo niekoho, a teda nie realistický či dokonca autentický výraz reality. Ak aplikujeme uvedené charakterizácie priamo na Tri sestry, z hry sa stane príbeh o živote v zdaní reality, v ilúzii a v predstavách, ktoré nielenže nie sú napĺňané, ale korenia sa v prežívaní a myslení postáv čoraz hlbšie a hlbšie. Až tak, že životom v nich, nesmiernym ponorením sa do „lákavosti“ ich dynamiky, sa postupne stávajú všetky postavy ich zosobnením.

Divadelné hry francúzskeho existencialistu Alberta Camusa sa na našich javiskách neobjavujú často. K najviac inscenovaným hrám patrí Caligula (1944), prvýkrát uvedená v Slovenskom národnom divadle až v roku 1990 a celkovo štyrikrát. Diváci Slovenského komorného divadla v Martine sa s tvorbou Alberta Camusa stretli po prvý raz v roku 1996, jeho adaptáciu románu Williama Faulknera Requiem pre mníšku inscenoval Ivan Petrovický.

Keď si dramatik a režisér za tému svojej divadelnej inscenácie vyberie diaľnicu D1, ktorej výstavba (od 1972, resp. 1993) sa verejnosti podsúva ako zdroj národnej hrdosti, no ktorej dokončenie sa vždy znova ukáže ako debakel, mohli by sme očakávať dokudrámu, ktorá na pozadí meniacich sa politických kontextov rozohrá hru argumentov: sociálnych, geografických a možno aj ekologických. Alebo sitcom. Alebo politický kabaret. Nič z toho: na javisku martinského divadla uvidíme dramatickú báseň.

Max Frisch napísal divadelnú hru Pán Biedermann a podpaľači koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. Autor ňou reagoval na to, ako európske krajiny podliehajú rôznym formám politickej nadvlády. V roku 1958 autor vyjadril varovanie pred šírením komunizmu v Európe, ale aj kritiku švajčiarskej neutrality počas nástupu nacizmu. V nasledujúcej dekáde sám Frisch text niekoľkokrát upravil. Jeho záujmu tak v konečnom dôsledku nepodlieha konkrétna politická moc, ideológia či vodca. Sústredil sa aj na občiansku zodpovednosť a neschopnosť človeka reagovať na to, čo sa okolo neho deje a ovplyvňuje ho.

Príbeh, ktorý napísal Jan Antonín Pitínský pod názvom Matka, je napísaný akoby v rámci poetiky absurdného divadla. Slávny „tatko Ubu“ Alfreda Jarryho, ktorý je jedným z predchodcov absurdného, dadaistického a surrealistického divadla, je podobného razenia ako Pitínskeho postava Matky. I keď na javisku menej nadáva, je menej hrubá či inak násilne presadzuje svoju vôľu, to, čo si dovoľuje, rúca istoty, ktoré v našich životoch zosobňuje osoba matky. Podobne ako Ubu aj ona ničí naše predstavy o čistote a úprimnosti vzťahov v rodine, tiež nádej na láskavú transparentnosť, racionálnosť a múdrosť rodinných rozhodnutí.