Plynúce životné cesty a ich ciele naprieč generáciami

Marián Amsler: Doma – všade – dobre – najlepšie

Réžia: Marián Amsler

Dramaturgia: Róbert Mankovecký

Dramaturgická spolupráca: Ráchel Rimarčíková

Scéna a kostýmy: Laura Štorcelová

Výber hudby: Marián Amsler

Hudobné naštudovanie, improvizácie, looping: Tomáš Grega

Účinkujú:

Nomád: Matej Babej

Dovolenkárka: Lucia Jašková

Dovolenkár: Ján Dobrík

Mama: Eva Gašparová

Otec: František Výrostko

Speváčka: Nadežda Vladařová

Hudobník: Tomáš Grega

Pútnička: Barbora Palčíková

Premiéra: 26. a 27. 1. 2024, Slovenské komorné divadlo Martin, Národný dom

Režisér Marián Amsler sa vo svojom martinskom autorskom debute venuje tematike rozmanitých mobilít – nomádstvu, migrácii ako globálnemu fenoménu ľudského premiestňovania sa. V jeho najnovšej autorskej inscenácii Doma – všade – dobre – najlepšie hľadal odpovede na to, čo je domov, a predovšetkým, akú má podobu na individuálnej úrovni pre každého jedného z nás.

Amslerova hra, napísaná pre konkrétnych hercov a herečky Slovenského komorného divadla Martin, je sondou do partnerských i medziľudských vzťahov. Autor primárne nastolil cesty rôznych generácií, ktoré plynuli vedľa seba. Putovanie (migrovanie) by sa dalo pritom vnímať aj ako pomyselná metafora ľudského osudu (život ako blúdenie, hľadanie, presúvanie, alebo, naopak, usadenie, stabilita, fixujúce zakorenenie). Zjednodušenie podmienok cestovania v súčasnosti zaiste podnietilo nové typy vyhľadávačov cestovateľského vzrušenia, ale aj novodobého životného štýlu, čím sa nutne modifikoval pertraktovaný pojem domova. M. Amsler tak istým spôsobom rozohral protikladné typy ľudských postáv, ktoré sa zväčša ocitli v určitej existenciálnej núdzi. Individuálne sa profilovali ako zdanlivo autonómne, neprepojené entity. Odkryl ich v istom životnom úseku a z tohto bodu ich aj nasvecoval.

Inscenácia autorskej hry sa postupne stala výsekom z rôznych životných etáp putovania postáv kamsi v ich kontinuálnom životnom tápaní. Režiséra v tomto prípade fascinovalo letmé poodhalenie takýchto momentov, často formou monologických prehovorov/reportov. Každá jedna z postáv v istom bode inscenácie dospela k určitému uvedomeniu si vlastnej životnej púte svojej existencie. M. Amsler týmto vypichol dosť smutné fakty o súčasnosti, ktoré neraz predstavovali zdroj istého zosmiešnenia, ľudskej malichernosti a malosti v kontexte široko rozprestretého sveta. Podpísalo sa to na tak trochu trpko-smiešnom, nelichotivom obraze dneška z pohľadu rôznych generačných výpovedí o krehkosti i prchavosti plytkého a neraz povrchného brázdenia životom a relatívnosti chápania domova. Postavy sa vzďaľovali jedna druhej. Aj o tom bola Amslerova inscenácia. Nemoralizovala, ale ani neprinášala nejakú vehementnú odpoveď. Zväčša len dokumentovala bizarnosť životného modusu postáv v spleti rôznorodých životných vektorov vlastných, vytýčených trás. Najviac z nich vyčnievala postava Nomáda (Matej Babej), zastupujúca mladú generáciu programovo nezávislých ľudí s osvojenou víziou neviazanosti. Cesty postáv Speváčky (Nadežda Vladařová) a Hudobníka (Tomáš Grega) charakteristicky determinovala umelecká práca a s ňou spojená koncertná šnúra v ustavičnej kariérnej mobilite. Pútnička (Barbora Palčíková) zainteresovane prezentovala zase iný motív presúvania sa, tentoraz v podobe spirituálneho putovania do Santiaga de Compostela. Dvojica dovolenkárov (Lucia Jašková, Ján Dobrík) dokonale reprezentovala nenaplnenie ilúzie šťastia v umelej sterilnosti uzavretých luxusných rezortov. Manželský pár na dôchodku (Eva Gašparová, František Výrostko) stelesňoval tradičný prototyp konzervatívne usadených ľudí zrastených s domovom, ale aj čiastočne obmedzených a izolovaných.

Všetky postavy Amslerovej hry spájala cesta ako životný pocit. Režisér sa snažil vykresliť tých, ktorí sa rozhodli cestovať, i tých, ktorí a priori necestujú. Starnúci manželia cestujú iba v nutnom prípade pohrebu rodinného príslušníka, Dovolenkári, omámení nudou umelého hotelového rezortu, si chcú hedonisticky užívať zábavu a relax, hudobníkom v ich kočovnom umeleckom živote náhle prekazí kariéru nečakané otehotnenie, Pútničke sa cesta stáva cieľom k nadobudnutiu stratenej spirituality a pre digitálneho nomáda je zase zvoleným životným štýlom – nikam nepatriť a byť kdekoľvek online. B. Palčíková v nemenne asketickej polohe pútničky do Santiaga de Compostela dokázala neustrnúť a fyzickej námahe pri chôdzi dodať nadhľad a vtip. M. Babej zase veľmi zdôrazňoval ľahkovážnosť prezentovaného životného štýlu, a preto jeho záverečný prehovor príliš nevyznel ako apelatívny protest mladej generácie. Najvtipnejšou dvojicou sa napokon stali Dovolenkári L. Jaškovej a J. Dobríka, ktorí vyťažili z rutinnej dovolenkovej apatie plastický výkon a pritom nemuseli skĺznuť k zbytočnej paródii a hyperbole. Dokonca v ich unudenom manželskom vzťahu sa prejavuje aj existenciálna úzkosť ako dôkaz neplytkého uchopenia komiky. T. Grega s N. Vladařovou zaiskrili v mužsko-ženskom dueli a vzájomnému vzťahovému naťahovaniu dodali patričnú dávku napätia. Usadenému manželskému páru F. Výrostka a E. Gašparovej svedčal namosúrený tón večného frflania ako istý typ generačnej kritiky. Realistickú dokumentárnosť navodili trochu obligátne varením bryndzových halušiek.

Cesta sa ako leitmotív inscenácie inkorporovala aj do štruktúry inscenácie. Scénografka Laura Štorcelová ju situovala do divadelného priestoru Národného domu SKD Martin, využívajúc aj priestor hľadiska. Divákom usadeným na javisku umožnila výhľad na hľadisko i balkón Národného domu. Vertikálna i horizontálna dimenzia priestoru ustavične nútila účinkujúcich k fyzickej aktivite ako pri putovaní všeobecne. Napríklad postava Pútničky sa presúvala jednotlivými radmi hľadiska a pomedzi ne monologicky referovala svoje denníkové reportáže. Digitálny nomád sa zase spúšťal v surferskom odeve do hľadiska alebo brázdil hrací priestor s doskou pod pazuchou. Scénografický priestor javiska tvorila pláž, z ktorej sa prezentovali reporty nekonečne putujúcich postáv. Cesta a putovanie rozhodne stimulovali inakosť zážitku. Režisér to docielil predsa len diferencovanou mobilitou účinkujúcich – premiestňujúcich sa napríklad s batohom, prípadne staticky sediacich domasedov pri kuchynskom stole. Dynamizovala sa aj scéna s menlivo mobilným prospektom pozadia – vysúvajúceho sa gýčovitého východu slnka. Javisko sa premenilo na pláž, hľadisko s balkónom zasa na strastiplne zdolávanú trasu spirituálnej púte do Santiaga de Compostela. Pláž jednostaj sugerovala exotickú diaľavu ako protiklad k domovine. Tvorila ju žltá plocha s dreveným výrezom pobrežného móla s ležadlami a kruhovým minipódiom pre Speváčku. Stretli sa na nej usadení domasedi, pracujúci nomádi, umelci na nekonečnej odysei, letargickí dovolenkári i kajúcni pútnici. Jednotlivé príbehy zdanlivo nemali nič spoločné. Osobitne si žili svojím spôsobom. V jednej scéne ich režisér nechal pretnúť sa navzájom – keď každá z postáv, držiac svoj mobilný telefón, komunikovala na diaľku s domovom. Starnúci rodičovský pár doma na Slovensku sa tak prihovoril každej jednej z postáv mimo domova.

Rovnako sa režisér pohral i s časom – príbehy rôznych polôh putovania sa nielenže striedali, ale tiež nelineárne variovali. Na to využíval často kompresiu (čakanie na výsledok tehotenského testu sa z troch minút natiahol na neuveriteľne dlhý čas bilancovania vzťahu Speváčky s Hudobníkom na lodi). V prípade Pútničky sa využil inverzne prevrátený čas, keď sa inscenácia začala koncom púte a končila pri jeho entuziastickom začiatku. Akoby sa púť retrográdne obrátila na retrospektívnej osi. Línia dovolenkového hedonizmu sa vliekla rovnako ako stereotypný život domáckych manželov. Mladý Nomád zosobňoval predsa len generačne kontrastný pohľad na svet a jeho životná cesta signalizovala prudký rozchod s tradične vžitým modelom usadenia sa už v mladom veku. Dodávala novú dimenziu nielen cestovaniu, ale aj novému konfiguračnému vytváraniu idey domova ako takého.

V hudobnej zložke stavil M. Amsler (výber hudby) na inštrumentálne schopnosti martinského hereckého súboru (T. Grega – hra na klávesové, strunové, bicie hudobné nástroje spolu s loopom). Autentickým hudobným sprievodom spolu so spevom (N. Vladařová) sa ilustrovala ilúzia určitého kozmopolitizmu bohémskych umelcov na oceánskej lodi.

Hoci Amslerova autorská inscenácia poukazovala na rôzne podoby ciest, determinujúcich súčasný životný štýl mnohých ľudí, oprášený princíp hľadania domova sa javil klišéovito. Inscenácia narazila na mnohé stereotypy v zobrazení. Problémy iba tézovito načrtla. V dôsledku toho „migrujúci“ svet zobrazila skôr v trpko-smiešnej než apelatívnej rovine.