Miroslav Ballay
Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica Slovaca, Slovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.
Ani tak, ani tak
Banskobystrickí tvorcovia predstavili v inscenácii Ani Mak (2018) súvislejšiu podobu osobitej autorskej kolektívnej tvorby. Veľmi voľne sa inšpirovali knižným dielom Jozef Mak (1933) slovenského medzivojnového autora Jozefa Cígera Hronského. Zjavne nešlo o adaptáciu tohto známeho literárneho diela, ale o motivické nadväzovanie na neho v autorsky tvorených výstupoch. Pre režisérku Petru Kovalčíkovú a dramaturgičku Katarínu Vozárovú sa toto románové dielo stalo „len“ bazálnym východiskom pre uplatnenie samostatných autorských tvorivých operácií.
Hranice dospelosti prvej generácie
Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.
Útek z prekliatia zeme
Tvorcovia nezávislého Divadla Pôtoň a Štúdia 12 zavili reportážny román Martina Pollacka Americký cisár do venca súvislejších partitúr, z ktorých sa vyjavovali reálne príbehy migrantov z konca 19. storočia. Z enormného počtu osudov vysťahovalcov sa postupne sústredili na individuálny príbeh Mendela Becka a Rifke Beck, ktorých si autor dramatizácie Michal Ditte zvolil za rámcový (na tomto konkrétnom príklade mohol zároveň vykresliť osud tisícok iných).
Inštalácie vnútorných monologických prúdov
Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.
Opakované zjavenia ako anticipácia krízy (?)
Invenčný a mimoriadne plodný slovenský dramatik Viliam Klimáček vykreslil vo svojej hre Zjavenie (hrobárova dcéra) slovenský horský vidiek v značne apelatívnej podobe. Dôležité je hneď v úvode zvlášť zdôrazniť, že hra vznikla na objednávku Činohry SND v divadelnej sezóne 2017/ 2018. Jej inscenačným uvedením mal zároveň vyvrcholiť projekt Činohry SND, v rámci ktorého slovenské texty inscenovali zahraniční režiséri (podobne to bolo aj v prípade nemeckého režiséra Tilmanna Köhlera v inscenácii hry autorskej dvojice Valérie Schultzovej a Romana Olekšáka: Rodáci, českého režiséra Jiřího Havelku pri autorskej inscenácii Elity, alebo slovinského režiséra Diegu de Brea inscenujúceho text kultového románu Petra Pišťanka Rivers of Babylon).
Ponurá spiritualita po domácky
Tvorcovia Divadelného kabinetu východňara predostreli vo svojej autorskej inscenácii Kon(spiritual) pomerne jednoduchý príbeh trojice priateľov, venujúcich sa páleniu ovocných destilátov domácim (pokútnym) spôsobom. Vytvorili komornú inscenáciu, v ktorej akcentovali lokálnu tematiku najmä východoslovenského regiónu. Vyplýva to z ich osobitej inklinácie sústrediť sa v tvorbe a priori na rôznorodé témy prevažne z východoslovenského regiónu.
Sväté letné osy
Inscenácia hry súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri, v réžii Michaela Vyskočániho, sa dotýka mužsko-ženských vzťahov, problematiky ich ľúbostných citov, ako aj hľadania lásky v univerzálnom rozmere. Tvorcovia tejto trnavskej inscenácie predostreli zložito poprepletaný trojuholník v napätom chvení vzájomného zraňovania.
Syn verzus peľhajúca materskosť
Tvorcovia nezávislého divadla Arteatro z Bratislavy sa v inscenácii hry Zlomatka (2002) súčasného talianskeho dramatika, prozaika, režiséra Maria Gelardiho (*1968) venovali prevažne problematike citových vzťahov. Téma verejného (otvoreného) priznania sa k homosexuálnej orientácii najbližším („coming out“) je pre nejedného príslušníka LGBTI komunity komplikovaná i v dnešnej dobe.
Archetypy a tiene pamäti
Nie je častým prípadom, aby tvorcovia vizuálneho i performatívneho umenia siahali vo svojej autorskej tvorbe po psychiatrických diagnózach. Takýmto spôsobom autorky konceptu vizuálnej performancie Stopy v pamäti (Mária Danadová, Monika Kováčová) osvetlili temnotu i záhadnosť paranoidnej schizofrénie s jej širokospektrálnymi rozmermi, aspektmi, dimenziami. Motivovala ich inakosť tohto psychického rozpoloženia, ktorá ich priam hnala k viacerým pozoruhodným uchopeniam formou nevšedne komponovaných scénických obrazov a fyzických partitúr.
