(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaAlbert Camus: Spravodliví
Premiéra3. júna 2022
Divadelná sezóna

Som veľmi trpezlivý[1]… spravodlivý

Albert Camus: Spravodliví

Preklad: Monika Michnová

Úprava: Miro Dacho, Lukáš Brutovský

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Jozef Ciller

Kostýmy: Zuzana Hudáková

Hudba: Lukáš Brutovský

Réžia: Lukáš Brutovský

Účinkujú:

Dora Dulebovová: Barbora Palčíková

Ivan Kaľajev: Daniel Žulčák

Stepan Fedorov: Marek Geišberg

Boris Annenkov: Jaroslav Kysel

Alexis Vojnov: Ján Dobrík

Veľkovojvodkyňa: Eva Gašparová

Skuratov: Ján Kožuch

Foka: Michal Gazdík

Premiéra: 3. 6. 2022, Slovenské komorné divadlo Martin, Národný dom (javisko)

„Ostáva teda posúdiť, či sa mi podarilo urobiť pravdepodobným, čo je pravdivé.“[2]

                                                                                                              Albert Camus

Divadelné hry francúzskeho existencialistu Alberta Camusa sa na našich javiskách neobjavujú často. K najviac inscenovaným hrám patrí Caligula (1944), prvýkrát uvedená v Slovenskom národnom divadle až v roku 1990 a celkovo štyrikrát. Diváci Slovenského komorného divadla v Martine sa s tvorbou Alberta Camusa stretli po prvý raz v roku 1996, jeho adaptáciu románu Williama Faulknera Requiem pre mníšku inscenoval Ivan Petrovický.[3]Hra Spravodliví (1949)nemá u nás žiadnu inscenačnú tradíciu, o to dôležitejšie bolo jej uvedenie práve v dnešných dňoch. Aj napriek dobovému úspechu hry u publika ju kritika označila za pomerne schematickú – kvôli koncepcii „revoltujúceho človeka“, ktorú sa Camus pokúšal demonštrovať aj v iných svojich hrách.[4] Jeho zámerom bolo vytvoriť dramatický text, v ktorom by názorne ukázal absurdnosť sveta prostredníctvom situácií odhaľujúcich absurditu moci. V súlade s filozofiou existencializmu a nihilizmu bol presvedčený, že snahy ľudí zmeniť svet k lepšiemu sú absurdné, pretože zlo je zo sveta neodstrániteľné a ľudia – ako to ukazuje v Spravodlivých – si osobujú právo zabíjať druhých, ale sami zostávajú žiť, lebo „dnešná spravodlivosť všade na svete slúži ako alibi vrahom spravodlivosti“[5]. I preto môžeme jeho hry a nielen Spravodlivých, ale aj Caligulu, Nedorozumenie či Stav obliehania – považovať za laboratóriá existenciálnych téz.

Podkladom pre napísanie hry Spravodliví bola skutočná historická udalosť z roku 1905[6] – bombový atentát na veľkovojvodu Sergeja Alexandroviča (syn cára Alexandra II.), ktorý spáchal Ivan Kaľajev, prezývaný Básnik (dva roky po atentáte ho popravili obesením). Kaľajev bombu hodil až na druhý raz, pretože pri prvom pokuse uvidel v koči s veľkovojvodom aj dve deti a považoval za zbytočné, aby zomreli. Vo väzení ho navštívila manželka veľkovojvodu Alžbeta Fjodorovna, ktorá v osobnom stretnutí hľadala pochopenie vlastnej situácie. Camusovou prvoradou snahou pri písaní hry bolo v maximálnej možnej miere zachytiť situáciu anarchistickej bunky revolučných socialistov pred bombovým útokom a to, čo prežíval Kaľajev vo väzenskej cele po návšteve veľkovojvodkyne, riaditeľa policajného oddelenia Skuratova a po rozhovore s väzňom Fokom. V texte sú z tohto dôvodu použité časti reálnych prehovorov z prepisu výsluchov Kaľajeva a opis toho, čo sa dialo pred popravou a v jej priebehu. Transpozícia však niekde nie je priama, ale podriadená dramatickému vyzneniu situácie, ako napríklad replika Stepana Fedorova, ktorou Doru Dulebovovú, Kaľajevovu lásku, i ostatných informoval o jeho posledných chvíľach. Replika sa týkala opisu odmietnutia krucifixu, ktorý podával Kaľajevovi pred popravou kňaz: „Skoncoval som so životom a som zmierený so smrťou.“[7] Kaľajev je taktiež jedinou postavou, ktorej Camus ponechal pôvodné meno, hoci aj ostatní členovia skupiny socialistov majú svoj historický predobraz.

Režisér Lukáš Brutovský sa so svojím inscenačným tímom rozhodol interpretovať hru takmer v celom javiskovom priestore Národného domu, ktorý bol rozčlenený na viacero priznaných i imaginárnych prostredí. Hlavným hracím priestorom bola javisková plocha pred spustenou železnou oponou, ktorá predstavovala provizórny ošarpaný konšpiračný byt. Vchádzalo sa doň dverami zvonku (moskovská ulica) cez chodbu vytvorenú po pravej strane javiskovej plochy, pričom cez dosky, nedbalo pripevnené na jej boku (pri divákoch), bolo vidieť postavy prichádzajúce dnu či odchádzajúce z domu von. Diváci boli umiestnení oproti opone v dvoch skupinách. Opona slúžila ako projekčná plocha pre live cinema, filmové dokrútky a fotografie. Postavy tiež vo vybraných situáciách prichádzali do hlavného hracieho priestoru z uličky medzi divákmi (napr. pri sledovaní koča veľkovojvodu z okna) či odchádzali do hĺbky bytu náznakom dverí vľavo vzadu. Blízkosť postáv mala za úlohu posilniť u divákov pocit autentického prežívania celej situácie ako intenzívne tragickej. Na zdôraznenie atmosféry prípravy utajenej akcie v podzemí sa na opone občas premietali zábery neurčitých pivničných priestorov plných trubiek a káblov, a to často za zvuku imitujúceho intenzívne bzučanie elektrických rozvodov či pomalé kvapkanie vody. Tieto konkrétne zvuky sa prenášali, rozvíjali či splývali do emotívnej hudby podčiarkujúcej napätie, v ktorom postavy žili. V hlavnom hracom priestore, v ktorom sa nachádzala náznakovo vytvorená simulácia konšpiračného bytu, vytvorená z trepní rozložených na podlahe a nízkych praktikáblov, dominoval na pravej strane umiestnený masívny kancelársky stôl s písacím strojom. Východy z hlavnej miestnosti na chodbu a dozadu boli naznačené „uličkou“ vytvorenou vždy z dvoch stojacich drevených plôch, opätovne ilustrujúcich provizórnosť konšpiračného bytu. Do hlavného hracieho priestoru sa zľava vchádzalo cez vyprázdnený bočný javiskový priestor, v ktorom bola umiestnená veľká kamera, jednoduchá železná posteľ a stolička. Javiskový priestor ako celok inak nebol významne štylizovaný. Odkrytie jeho pracovného ošúchaného vzhľadu napomáhalo divákom vytvoriť si ilúziu až laboratórneho pozorovania inscenovaného príbehu. Provizórnosť bola posilnená aj reflektormi zavesenými na ťahoch. Jeden z nich bol na zdôraznenie expresívnosti scény spustený nižšie (nad základným hracím priestorom). Hlavný hrací priestor bol dopĺňaný veľkými či menšími scénickými prvkami tak, aby sa posilnila autentickosť jeho pôsobenia. Predstavovali ich napríklad sklenené laboratórne odmerky, fľaše, nádoby na uloženie tekutých bômb, železné hrnčeky, stará debna s pivnými fľašami pohodená vpredu, starý polovojenský kabát zavesený na bočnej stene vpravo a pod. Diváci boli na atmosféru inakosti deja inscenácie – akoby rekonštrukcie myslenia, cítenia a konania teroristov – od začiatku pripravení tým, že sa do javiskového priestoru vchádzalo bočným vchodom, ktorý je určený iba pre zamestnancov divadla. Keď ním prechádzali, na pravej strane videli priestor bočného javiska s kamerou, posteľou a stoličkou. Naľavo, v otvore – vchode do hracieho priestoru bola ženská postava v ležérnom oblečení, Dora Dulebovová, spievajúca clivo melancholickú milostnú pieseň – romancu v ruskom jazyku Išla som domov[8]. Pieseň bola na jednej strane výrazom Dorinej ubolenej duše a jej záverečného rozhodnutia stať sa aktívnou atentátničkou – hodiť bombu a urýchliť stretnutie po smrti s milovaným a na druhej strane upozorňovala divákov na to, že sa zanedlho stanú svedkami príbehu, ktorý je fiktívnou rekonštrukciou skutočných udalostí. Po usadení divákov sa z reproduktora ozval hlas vo francúzštine – išlo o repliku Stepana o tom, že pokiaľ je čo len jeden človek na svete zotročený, aj sloboda je väzenie. [9] Po stíšení repliky, ktorá mala opätovne hlavne „antiveristickú“ funkciu, inscenácia plynule pokračovala ďalej, a to Dorinou prípravou bomby.

Postupne sa dozvedáme, že Dora a Kaľajev tvoria mileneckú dvojicu, že z väzenia sa po niekoľkých rokoch vracia Stefan plný revolučnej prísnosti, že Alexej Vojnov po prvom neuskutočnenom atentáte zlyháva a dočasne odchádza zo skupiny či o tom, že nepísaný vodca skupiny Annenkov nezlomne organizuje ďalší atentát. Veľká zmena inscenačnej poetiky – i hereckej – nastáva v druhej polovici inscenácie, keď sa dejisko prenáša za zatvorené dvere do bočného javiskového priestoru vpravo – do väzenskej cely Kaľajeva. Prechod z činohernej do filmovej reality bol zrealizovaný príchodom Skuratova, po ktorom nasledoval zvukový a svetelný „prestrih“ do filmovej reality. Formou živého prenosu sa snímalo a na oponu zároveň premietalo správanie sa Kaľajeva v cele a rozhovor s iným väzňom (Foka), v ktorom sa dozvedel, že bude jeho katom, pretože za každého popraveného spoluväzňa mu bude odpustený jeden rok väzenia. Diváci tiež mohli v „priamom prenose“ sledovať jeho výsluch – rozhovor s prefíkaným a ľahostajným Skuratovom, ktorého cieľom bolo dosiahnuť, aby Kaľajev zradil svojich druhov a taktiež stretnutie s ubolenou Veľkovojvodkyňou, ktorá hľadala úľavu v pochopení podstaty jeho zločinu. Kamera snímala väčšinou detaily Kaľajevovej útrpne a zaťato pôsobiacej tváre či polodetaily stoicky pôsobiaceho Skuratova a Veľkovojvodkyne. Herecké výrazové prostriedky každého z interpretov sa i v prvej časti sústredili sa realistické vyznenie daných situácií a podčiarkovali hlavne osobitosť ich pováh v mimike, gestách, postojoch či dynamike pohybov. V časti snímanej technikou live cinema bol herecký prejav štyroch jej protagonistov civilnejší, zvnútornenejší a úspornejší aj v gestách a pohyboch. Realistickosť pôsobenia postáv podporovali i dobovo ladené kostýmy.

Problémom inscenácie je úprava Camusovho textu. Obsahuje síce bežné apretácie textu a vynechané sú hlavne nepodstatné či menej podstatné vysvetlenia, niektoré časti sú však vďaka tomu veľmi zjednodušené a príliš prísne smerované k maximalizácii stresu, vnútorného napätia a zdôrazneniu razantnosti snáh „revolucionárov“. Vo veľkej miere totiž viedli k odpsychologizovaniu niektorých akcií postáv i celých situácií, v dôsledku čoho bolo konanie postáv menej jasné a situácie, v ktorých sa ocitli, pôsobili ešte viac modelovo a schematicky než u Camusa. Ak napríklad bola, celkom logicky vzhľadom na súčasnú situáciu, vyškrtnutá Stepanova replika – otázka, ktorá sa týkala počtu bômb, vďaka ktorým by vyletela do vzduchu celá Moskva, menej opodstatnené boli škrty, ktoré na prvý dojem zbytočne dovysvetľúvajú dané situácie, ako napríklad replika Vojnova o tom, že v deň, keď hodí bombu, už nebude klamať; časť repliky Kaľajeva o počte špicľov v úvode inscenácie; jeho replika o tom, že určite spozná koč či viac častí rozhovoru Kaľajeva a Veľkovojvodkyne, z ktorého by sme sa dozvedeli viac o pozadí jeho súcitu k nej, o negatívnom vzťahu k cirkvi, vernosti bratom atď. Citlivejšie zvažovanie ich dôležitosti, hlavne so zreteľom na diváka, by umožnilo „zvoľniť“ čas pre pochopenie podstaty či kontextu replík, t. j. činov postáv. Sústredenie sa na výber a úpravy replík predovšetkým z dôvodu dynamickejšieho priebehu prípravy atentátu a času pred popravou iba posilnilo ich už spomínanú schematickosť. Dynamické „rozpohybovanie“ priestoru postavami by bolo dostatočným vyjadrením stresu, v ktorom žili, t. j. vhodným protikladom k viac či menej rétoricky formulovaným replikám.          

Hru Spravodliví plánovalo divadlo uviesť už pred dvoma rokmi v rámci dramaturgickej línie s názvom Revolučná sezóna. Mala byť súčasťou inscenovania dramatických textov „o ideológiách a zmenách režimov či pokusoch o ne“[10], avšak kvôli koronavírusovej pandémii ju SKD nestihlo naštudovať.

Hra je rovnako aktuálna dnes ako pred dvoma rokmi či v dobe svojho vzniku. Jej „večná“ aktuálnosť ale nesúvisí iba s neustálym objavovaním sa teroristických buniek a realizáciou bombových útokov v mene akejkoľvek ideológie. Jej postavy, vykreslené pravdivo v pravdepodobných situáciách, totiž nastavujú zrkadlo človeku v ktorejkoľvek dobe.


[1] Ide o časť repliky Skuratova počas výsluchu Kaľajeva vo väzení.

[2] VANOVSKÝ, Anton. Albert Camus o divadle. In Slovenské divadlo, roč. 14, 1966, č. 2, s. 247. Preklad Anton Vanovský (vl. m. Anton Vantuch).

[3] Román bol vydaný v roku 1951, adaptácia vznikla v roku 1962.

[4] Podľa FISCHER, Jan O. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. storočí. Praha : Československá akademie věd, 1979, s. 676.

[5] VANOVSKÝ, Anton. Albert Camus o divadle, s. 247.

[6] Aj pri iných Camusových hrách boli základom historické udalosti a osobnosti. Napríklad hra Nedorozumenie vznikla na základe skutočnej udalosti v Českých Budějoviciach. Podľa VANOVSKÝ, Anton. Albert Camus o divadle, s. 243.

[7] CAMUS, Albert. Spravodliví. [Scenár.] Martin : Slovenské komorné divadlo, 2022, s. 30. Úprava: Lukáš Brutovský, Miro Dacho. Preklad Monika Michnová.

[8] Ide o javiskovú interpretáciu originálu piesne ruskej speváčky Rady Volšaninovej.

Informácie o piesni a ukážky z audionahrávky sú vyhľadané na základe podkladov od Miroslava Dacha.

[9] Ide o časť repliky z 1. časti 1. výstupu audionahrávky hry Spravodliví vo francúzštine. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=BrWDBikEFhI&list=PLZEru6U8vlhpavNpbgeYHzukd-k2NLUtW&index=2. [Citované 13. 4. 2015.]

[10] BRUTOVSKÝ, Lukáš – SEDLÁKOVÁ, Katarína. Dilema atentátnika: Bolo by morálne zavraždiť Putina? [Rozhovor.] 03.06.2022. Dostupné online: https://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/629065-dilema-atentatnika-bolo-by-moralne-zavrazdit-putina/. [Citované 13. 10. 2022.]

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Uverejnené: 15. novembra 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Go to Top