Slovenské komorné divadlo, Martin

Martinské divadlo si dramatizáciou novely českého prozaika Michala Viewegha Andělé všedního dne položilo niekoľko závažných otázok týkajúcich sa smrti, umierania a našich predstáv o nich. Časť z nich, realizovaná inscenačne, smeruje k obyčajnému človeku, časť k tým, ktorým konvenuje budhizmus a hlavné smerovanie patrí tým, ktorí inklinujú ku kreťanskému chápaniu tejto problematiky, či je im práve toto najznámejšie. Inscenácia však - zhodne s novelou - neobchádza ani súčasné „nové“ duchovné smerovania v ramci New Age prítomnosťou viery vo víly, tarotové karty či iba pozitívnu silu náhody a každej udalosti v živote atď.

V dobe silnejúcej komercionalizácie spôsobu života a úpadku hodnôt, ako sa zvykne všeobecne tvrdiť, sa občas stáva, že sa komerčné pretne, či stretne s duchovnými hodnotami. Čo s tým má Alexander Veľký? Minimálne podobné sú snahy autora Michala Viewegha aj režiséra inscenácie Doda Gombára. Skúmať neznáme, púšťať sa do „bojových výprav“ do nových zemí.

Najkritickejšími ale i najprajnejšími divákmi zároveň, ako je už dávno známe, sú deti. Nič neujde ich pozornosti, ale beda ak ju stratia. Divadlo pri uvedení rozprávky prechádza skúškou „ohňom“. Túto sezónu sa Slovenské komorné divadlo v Martine podujalo dobrovoľne a priam s radosťou a nadšením takúto skúšku absolvovať. Nie je to ľahká úloha, keďže deti chcú všetko vedieť, všetko ich zaujíma, všetko komentujú . Jednoducho stále kladú nezodpovedateľné otázky a očakávajú odpovede.

Ak chce byť divadlo „moderné“, reagovať na problémy súčasnosti, oslovovať divákov, ktorí v divadle nehľadajú len lacnú a bezstarostnú zábavu, musí byť v kontakte aj so súčasnou dramatikou. V šťastnejších krajinách je to kontakt obojstranný a tvorivý (divadlá často iniciujú vznik nových hier, majú svojich domácich autorov...).

Pri uvádzaní drám súčasných zahraničných, ale aj slovenských autorov takmer väčšina divákov očakáva nejakú búrlivú avantgardu, ktorá rozbúri divadelné vody, rozdelí divadelnú obec prinajmenšom na dva tábory a v hyperbolizujúcom (u nás nemožnom) prevedení spustí verejnú diskusiu na tému súčasná dráma na javisku – áno, alebo nie. Môže sa však stať, že inscenácia súčasnej drámy sa vás dotkne len tak letmo, nespôsobí žiadnu ujmu na citoch a nebude sa hrať na avantgardu za každú cenu. To sa podarilo v Martine.

Čajka Antona Pavloviča Čechova patrí k hrám, po ktorej siahnu inscenátori okrem iného aj v momente, keď chcú vyjadriť svoj postoj k divadlu a umeniu. A Čechov do nej vložil o divadle, o ľuďoch od divadla, ale mimo neho veľa. Pravdivú a bolestnú túžbu po „pravom umení“. Pravdivé a bolestné stretnutie dvoch svetov - starších literátov a herečiek v kontraste k mladým dramatikom a herečkám. Oba svety odkrývajú drsnú tvár reality ukazujúcu sa na živote nešťastných „hrdinov“.