Slovenské komorné divadlo, Martin

Martinská dramaturgia (Róbert Mankovecký) si v prípade divadelnej hry Kumšt francúzskej dramatičky Yasmniny Reza nemohla zvoliť lepšie. Nielen kvôli autorke hry, ktorá je prekladaná do nespočetného množstva jazykov a ktorá bola za svoju dramatickú tvorbu dokonca niekoľkokrát ocenená najvyššie stojacou cenou vo Francúzsku - Molierovou cenou. Ale aj zo žánrového hľadiska. Hra je priam školskou ukážkou (v tom najlepšom zmysle slova), ako je možné bravúrnu čistú komediálnu artistnosť spojiť so satirou, a to tak, že satira je vždy jej „dobrou“ podstatou...

Divadelná rozprávka pre deti Róberta Mankoveckého - Zvedavá rozprávka v réžii Viliama Hriadela - je príbehom, ktorý sa obracia na zmysel pre hru, radosť z tvorivosti a cit pre správne a spravodlivé tak u dieťaťa, ako aj dospelých. V jej základe totiž stojí bájka, ktorá je veľmi funkčne prepojená so slovnými hrami, pomocou ktorých sa základná dejová línia rozprávky vytvára. Základ hier so slovami tvorí ich doslovné chápanie, ktoré hlavní aktéri inscenácie aj fyzicky ukazujú (realizujú) v nespútanom gejzíre nápadov a vynaliezavosti. Deti i dospelí pri Zvedavej rozprávke majú možnosť učiť sa mnohému.

Martinské Slovenské komorné divadlo pripravilo k 20. výročiu novembrových udalostí nielen premiéru novej inscenácie - Nežná z pera Michala Ditteho (20. novembra 2009), ale aj komponovaný večer - Nežná sobota, ktorý v priestoroch SKD prebiehal hneď na druhý deň po premiére Nežnej.

Preklad: Lýdia Magerčiaková Dramaturgia: Monika Michnová Scéna: Jaroslav Valek Kostýmy: [...]

Shakespearova hra Macbeth je pre nás neustále, podobne ako všetky Shakespearove hry, plná viacznačností. Možných významov, ktoré môžeme do nej vkladať aj iba na základe vlastných rozhodnutí o obsahu jeho slov či chápania podstaty jeho jazyka.

Zobrazenie biblických právd, a v takmer čistej podobe základnej filozofie, je na našich javiskách veľmi zriedkavé. Osoba Ježiša Krista, ktorá predstavuje esenciu tejto filozofie sa tiež málokedy stáva postavou, ktorá po celý čas deja inscenácie nepríde na scénu a zostáva neznáma nielen pre ostatné postavy, ale aj pre divákov. Máloktorý dramatik sa tiež vydá na jednu z najneľahších ciest v jej divadelnom spodobnení: ukáže ju v plnej sile jej dramatickosti.

Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.

Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.

Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.

Zdá sa vám, že čaj je nápoj natoľko jednoduchý, že je nemožné pri jeho príprave pochybiť? Áno je to možné, ak hovoríme o čaji divadelnom. Tam má príprava celkom iné zákonitosti ako klasická známa difúzia pri minimálne 65 až 95 °C. Ale v podstate ide o proces podobný ibaže narábame s celkom inými fyzikálnymi činiteľmi. Pri divadelnej difúzii musíme brať do úvahy teplotu prostredia, do ktorého „Čaj“ mienime zasadiť, konzistenciu a príchuť „Čaju“ a nakoniec samotného kuchára, ktorý bude špecifický „Čaj“ pripravovať. Slovenské komorné divadlo v Martine vybralo slovenskú klasickú čajovú príchuť od Ivana Stodolu Čaj u pána senátora a pripravovateľom sa stal Jakub Nvota.