Slovenské komorné divadlo, Martin

Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.

Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.

Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.

Zdá sa vám, že čaj je nápoj natoľko jednoduchý, že je nemožné pri jeho príprave pochybiť? Áno je to možné, ak hovoríme o čaji divadelnom. Tam má príprava celkom iné zákonitosti ako klasická známa difúzia pri minimálne 65 až 95 °C. Ale v podstate ide o proces podobný ibaže narábame s celkom inými fyzikálnymi činiteľmi. Pri divadelnej difúzii musíme brať do úvahy teplotu prostredia, do ktorého „Čaj“ mienime zasadiť, konzistenciu a príchuť „Čaju“ a nakoniec samotného kuchára, ktorý bude špecifický „Čaj“ pripravovať. Slovenské komorné divadlo v Martine vybralo slovenskú klasickú čajovú príchuť od Ivana Stodolu Čaj u pána senátora a pripravovateľom sa stal Jakub Nvota.

Hru zakladateľa poľského modelu absurdného divadla a grotesknej prózy Sławomira Mrożeka - Tango režijne pripravil pre Slovenské komorné divadlo Rastislav Ballek, a je jej druhé uvedenie v tomto divadle. Prvým režisérom bol Stanislav Párnický, ktorý ju uviedol v roku 1967 (pôvodne bol plánovaný rok 1968), a ako sa zdôrazňuje v programe k inscenácii: „... Párnický definoval hlavnú tému svojej inscenácie ako slobodu, schopnosť indivídua postaviť sa mimo akýchsi neslobôd...“ , ktoré môžu byť nielen filozoficko-morálne, ale aj biologicko-sexuálne a môžu mať dokonca aj podobu ilúzie o sebe.

Martinské divadlo si dramatizáciou novely českého prozaika Michala Viewegha Andělé všedního dne položilo niekoľko závažných otázok týkajúcich sa smrti, umierania a našich predstáv o nich. Časť z nich, realizovaná inscenačne, smeruje k obyčajnému človeku, časť k tým, ktorým konvenuje budhizmus a hlavné smerovanie patrí tým, ktorí inklinujú ku kreťanskému chápaniu tejto problematiky, či je im práve toto najznámejšie. Inscenácia však - zhodne s novelou - neobchádza ani súčasné „nové“ duchovné smerovania v ramci New Age prítomnosťou viery vo víly, tarotové karty či iba pozitívnu silu náhody a každej udalosti v živote atď.

V dobe silnejúcej komercionalizácie spôsobu života a úpadku hodnôt, ako sa zvykne všeobecne tvrdiť, sa občas stáva, že sa komerčné pretne, či stretne s duchovnými hodnotami. Čo s tým má Alexander Veľký? Minimálne podobné sú snahy autora Michala Viewegha aj režiséra inscenácie Doda Gombára. Skúmať neznáme, púšťať sa do „bojových výprav“ do nových zemí.

Najkritickejšími ale i najprajnejšími divákmi zároveň, ako je už dávno známe, sú deti. Nič neujde ich pozornosti, ale beda ak ju stratia. Divadlo pri uvedení rozprávky prechádza skúškou „ohňom“. Túto sezónu sa Slovenské komorné divadlo v Martine podujalo dobrovoľne a priam s radosťou a nadšením takúto skúšku absolvovať. Nie je to ľahká úloha, keďže deti chcú všetko vedieť, všetko ich zaujíma, všetko komentujú . Jednoducho stále kladú nezodpovedateľné otázky a očakávajú odpovede.

Ak chce byť divadlo „moderné“, reagovať na problémy súčasnosti, oslovovať divákov, ktorí v divadle nehľadajú len lacnú a bezstarostnú zábavu, musí byť v kontakte aj so súčasnou dramatikou. V šťastnejších krajinách je to kontakt obojstranný a tvorivý (divadlá často iniciujú vznik nových hier, majú svojich domácich autorov...).

Pri uvádzaní drám súčasných zahraničných, ale aj slovenských autorov takmer väčšina divákov očakáva nejakú búrlivú avantgardu, ktorá rozbúri divadelné vody, rozdelí divadelnú obec prinajmenšom na dva tábory a v hyperbolizujúcom (u nás nemožnom) prevedení spustí verejnú diskusiu na tému súčasná dráma na javisku – áno, alebo nie. Môže sa však stať, že inscenácia súčasnej drámy sa vás dotkne len tak letmo, nespôsobí žiadnu ujmu na citoch a nebude sa hrať na avantgardu za každú cenu. To sa podarilo v Martine.