(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Géza Hizsnyan

Dnes už nikam nejdeš

V novembri 1969 premiérou Goldoniho hry Sluha dvoch pánov začala nová kapitola v histórii maďarského divadla na Slovensku. Skupina mladých hercov pod vedením režiséra Sándora Bekeho sa usilovala o založenie nového maďarského divadla v Košiciach. Povolenie na založenie samostatného divadla síce nedostali, ale vznikla Scéna Thália ako súčasť Maďarského oblastného divadla so sídlom v Komárne. Divadlo Thália, ktoré sa v roku 1990 osamostatnilo, oslavuje teda 50. výročie svojho vzniku. V rámci jubilejnej sezóny sa vedenie divadla rozhodlo uskutočniť odvážny projekt: vytvoriť a inscenovať vlastný text so súčasnou tematikou.

Michail Afanasievič Bulgakov: Molière

Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.

Čierny Peter

Divadlo Thália v Košiciach už niekoľko rokov v každej sezóne zaradí do dramaturgického plánu aj jednu inscenáciu z tzv. hudobného žánru. Možno by to stálo za samostatnú, dôkladnú štúdiu, nakoľko divácky záujem o tieto inscenácie je primárne daný a nakoľko si divadlá s takouto dramaturgiou vyselektujú svojich divákov, ktorých zaujímajú len alebo prevažne tieto inscenácie, a nakoľko je možné túto skupinu divákov charakterizovať aj nižšou náročnosťou na divadelno-estetické hodnoty.

Mandragora

Zo samotného faktu, že hra N. Machiavelliho Mandragora takmer 5 storočí po jej prvom uvedení sa ešte pravidelne hráva v divadlách, je jasné, že sa jedná o trvalú hodnotu svetovej dramatickej tvorby. Menej jednoznačný je výklad tejto hry: niektorí ju považujú za vtipnú veselohru, iní v nej vidia až hlboké metafory o moci a manipulácii, dokonca metaforu Talianska v dobe Machiavelliho, ktorý (asi ako prvý významnejší politik) ešte len sníval o zjednotenom Taliansku.

Spevavé vtáča

Hry Árona Tamásiho predstavujú zvláštnu a doteraz nedocenenú hodnotu maďarskej dramatiky. Rodák zo Sedmohradska je uznávaný najmä ako autor románovej trilógie, v ktorej podľa kritikov verne zobrazil životnú filozofiu aj dušu Sikulov, je uznávaný ako básnik, majster poetických foriem, jeho divadelné hry sa síce sem-tam objavia na javiskách maďarských divadiel, väčšinou sa však hrajú ako akési folklórne rozprávky pre dospelých.

Povala

Keď sa činoherný súbor rozhodne inscenovať „hudobný žáner“ (operetu, muzikál...), musí rátať s dvomi faktormi, ktoré väčšinou výrazne obmedzujú možnosti vytvoriť divadelne kvalitnú inscenáciu. Jedným je kvalita samotného diela (inscenuje sa neuveriteľné množstvo hudobne aj dramaturgicky – jemne povedané – problematických titulov), druhým sú technické a personálne možnosti (schopnosti) súboru.

Peter Shaffer: Equus

V programe k inscenácii Equus Divadla Thália v Košiciach si môžeme prečítať zvláštnu úvahu umeleckého vedúceho Károlya Korognaiho (ktorý v inscenácii hrá psychiatra Martina Dysarta). Úvahu som neoznačil za zvláštnu preto, že v takmer každej vete sa nachádzajú gramatické a štylistické chyby, „previnenia“ proti pravidlám maďarského jazyka, niekedy priamo nezmyselné vety, v ktorých nesprávne používanie pojmov dáva opačný význam, než bol zámer autora, aj keď vydanie oficiálneho materiálu k inscenácii na takejto jazykovej, štylistickej úrovni by sa tiež právom mohlo označiť za zvláštne, napr. aj preto, že diváka prinúti uvažovať o úrovni umeleckej práce, ktorá má takýto „sprievodný materiál“. To by však už bolo „o inom“, a malo by sa zrejme prediskutovať na interných hodnoteniach, keby Thália niečo také vôbec mala.

Go to Top