(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Romeo a Júlia ako symbol a emócia

Hra Williama Shakespeara Romeo a Júlia (1597) sa na našich javiskách objavuje takmer nepretržite od vzniku našich profesionálnych divadelných scén. Keďže patrí k Shakespearovým najinscenovanejším textom, medzi mnohými dôvodmi jej neustáleho návratu na rôzne scény sú okrem umeleckých či prestížnych aj čisto divadelno-výchovné či dokonca i liečebné, ako to bolo napríklad v inscenácii banskobystrického Divadla z pasáže (2013, obnovená premiéra 2015). V mnohých inscenáciách po Nežnej revolúcii (1989) je prítomná aj etická motivácia, ktorá v nich viac či menej vystupuje do popredia a potláča tradičný renesančno-historizujúci či romantizujúci výklad.

Michail Afanasievič Bulgakov: Molière

Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.

Dom prízrakov

Komárňanské Jókaiho divadlo si „najalo“ režiséra Martina Hubu už niekoľkokrát: úspešné boli najmä jeho pohostinské réžie Dostojevského (Bratia Karamazovci)a Čechova (Tri sestry). Višňový sad je ďalším stretnutím výnimočného ansámblu tohto divadla, ktoré je kvôli špecifiku (hranie v maďarskom jazyku) väčšinou odsúdené na perifériu záujmu slovenskej divadelnej kritiky.

Mandragora

Zo samotného faktu, že hra N. Machiavelliho Mandragora takmer 5 storočí po jej prvom uvedení sa ešte pravidelne hráva v divadlách, je jasné, že sa jedná o trvalú hodnotu svetovej dramatickej tvorby. Menej jednoznačný je výklad tejto hry: niektorí ju považujú za vtipnú veselohru, iní v nej vidia až hlboké metafory o moci a manipulácii, dokonca metaforu Talianska v dobe Machiavelliho, ktorý (asi ako prvý významnejší politik) ešte len sníval o zjednotenom Taliansku.

Spevavé vtáča

Hry Árona Tamásiho predstavujú zvláštnu a doteraz nedocenenú hodnotu maďarskej dramatiky. Rodák zo Sedmohradska je uznávaný najmä ako autor románovej trilógie, v ktorej podľa kritikov verne zobrazil životnú filozofiu aj dušu Sikulov, je uznávaný ako básnik, majster poetických foriem, jeho divadelné hry sa síce sem-tam objavia na javiskách maďarských divadiel, väčšinou sa však hrajú ako akési folklórne rozprávky pre dospelých.

Čakanie v prúde

Čím viac platí konštatovanie, že väčšina divákov hľadá v divadle zábavu, o to väčšia je zodpovednosť divadiel za to, akú kvalitnú zábavu tejto veľkej skupine divákov ponúkajú. Diváci, hľadajúci v divadle len, alebo predovšetkým len zábavu, bývajú žiaľ aj menej nároční, a sú ochotní akceptovať umelecky ale aj „remeselne“ menej kvalitné predstavenia. Zodpovednosť divadla spočíva teda predovšetkým v tom, aby tento záujem a zábavné žánre uspokojovali umelecky kvalitnými predstaveniami. Dlhodobo je to mimoriadne dôležitá forma „výchovy divákov“. V Komárne sa za dlhé roky „vyselektovalo“ obecenstvo so záujmom o povrchnejšie formy zábavného divadla. V posledných rokoch snahy vedenia o umelecky aj myšlienkovo náročnejšie divadlo sa stretli s výrazným odporom agresívnej „zábavychtivej“ časti publika.

Charlotte Keatley: Matka povedala, nie

Na poslednej premiére Jókaiho divadla v r. 2007 sme v Komárne boli svedkami prvého maďarského uvedenia hry anglickej dramatičky Charlotte Keatly: Matka povedala, nie.... Túto hru autorka napísala v r. 1985, potom na nej ešte 3 roky pracovala. V r. 1989 ju uviedlo v Londýne Royal Court, týmto uvedením sa zrazu autorka aj hra stali svetoznáme. Mladá režisérka, Adina Lévay študovala v Anglicku, a text si „doniesla domov vo svojom kufri“, lebo sa jej veľmi páčil.

Go to Top