Nie všade sa dostalo správne korenie

Bertolt Brecht – Kurt Weill: Opera za tri groše

Preklad: Tamás Blum

Dramaturgia: Roland Kelemen

Scéna: Beáta Sós

Kostýmy: Rebeka Hatházi

Svetelný dizajn: Róbert Majoros

Zvukový dizajn: Tamás Ditzmann

Hudobný koordinátor: Róbert Lakatos

Hudobná réžia: Zsuzsanna Pálinkás Andrássy

Choreograf: Blanka Macaveiu

Asistentka réžie: Edit Balaskó

Réžia: Aba Sebestyén

Účinkujú:

Mackie Messer: Ákos Orosz

Peachum: Attila Mokos

Pani Peachumová: Krisztina Holocsy

Polly: Sára Gál, posl. VŠMU

Brown, najvyšší policajný šéf: Viktor Szabó

Lucy: Stefánia Bencsík

Jenny Putika: Szilvia Kiss

Filch, Jarmočný spevák: Dániel Szebellai

Niktoš Ned: Attila Matusek

Jemmy Vytrhávač: István Olasz

Drúk Wat: Márton Béhr

Krivoprstý Jack: Tamás Bernáth

Ede: Sándor Köleséri

Pastor Kimball: Tibor Fabó

Smith: Tibor Skronka

Policajt: László Nagy

Prostitútky z Turnbridgeu: Katalin Holocsy, Xénia Molnár, Katalin Latóczky, Gréta Schlár

Premiéra: 6. 10. 2023, Jókaiho divadlo, Komárno

V ostatných dvoch sezónach prechádza Jókaiho divadlo umeleckou transformáciou. Hoci nové vedenie divadla nastúpilo v pandemickom období, darí sa mu tvoriť systematický a konzistentný repertoár, ktorý už nepozostáva iba z dramatizácií emblémovej maďarskej prózy, ktoré charakterizovala realistická réžia s realistickým herectvom. Jókaiho divadlo má lokálny charakter, čo vysvetľuje časté inscenovanie muzikálov a komédií. Napriek tomu však repertoár obsahuje aj odvážnejšie a náročnejšie tituly a režijné prístupy, ako Woyzeck z minuloročnej sezóny alebo Opera za tri groše, ktorá otvorila novú Sezónu zrkadiel. Na základe názvu je možné predpokladať, že sa tvorcovia a tvorkyne budú snažiť poukázať na neduhy spoločnosti, vytvoriť kritický obraz o súčasnom stave sveta, Európy a Slovenska.  Dramatická tvorba Bertolta Brechta je pre inscenátorov príťažlivá najmä kritickým postojom k meštianskej spoločnosti, kapitalizmu a totalitnej politickej moci. Výber a uvedenie Opery za tri groše dramaturgicky priam až dokonale zodpovedalo názvu divadelnej sezóny 2023/2024.

Brechtovská kritika spoločnosti však zostala iba želanou túžbou. Režijno-dramaturgická koncepcia sa skôr snažila poukázať na všeobecné pravdy a konštatovania o svete, v ktorom zlyháva empatia, ľudskosť a vládne mu veľkosť kapitálu. Hlavnou myšlienkou hry je, že peniaze ti dokážu zachrániť život, bez nich si nikým, len sluhom tých, ktorí majú veľa a chcú ešte viac. Maďarský režisér rumunského pôvodu Sebestyén Aba, ktorý je, mimochodom, aj hercom, nedokázal celkom s dramaturgom Rolandom Kelemenom aktualizovať Brechtov text, avšak niektoré témy, ako korupciu a zneužívanie moci, sa im vystihnúť a akcentovať podarilo. Tieto problémy sú však celosvetovými čiernymi dierami, nielen lokálnymi. Z inscenácie je zrejmé, že tvorcom chýbal slovenský spoločensko-politický kontext. Nedokázali svojou inscenáciou reagovať na slovenské pomery. Univerzálna výpoveď inscenácie je zrejmým zrkadlom spoločnosti, ale chýbalo vyjadrenie suverénneho názoru.

Z inscenácie je cítiť, že režisér vedome a cielene pracoval s prostriedkami epického divadla, ktoré dokázal spojiť do homogénneho celku. Konštruktivistická scénografia Beáty Sós pozostávajúca zo železného lešenia dokázala rozčleniť javiskový priestor na menšie celky. Bola variabilná, vďaka čomu bolo možné vytvoriť napríklad väzenskú celu, verejný dom alebo ulicu. Kovová konštrukcia umožnila koncipovať kontrastné mizanscény a doslova ovplyvňovať dramaturgiu, vyjadriť a podporiť vzťahy medzi postavami. Jej monumentálnosť a surovosť akoby odkazovala na súčasnosť, kde vzťahy naberajú toxické rozmery a stávajú sa kapitálom a egoizmus jednotlivca naberá obludné rozmery. Avšak súčasťou scénografie bolo aj premietanie, ktoré pôsobilo ilustratívne, až polopatisticky. Z použitej železnej konštrukcie a jednotlivých rekvizít bolo zjavné, v akom dramatickom priestore sa dej odohráva, a tak zjednodušujúce, až gýčové premietanie bolo zbytočné. Okrem priestoru sa snažila akcentovať aj atmosféru jednotlivých mizanscén na premietaní. Na vyjadrenie lásky medzi Mackiem Messerom a Polly použila monumentálne ružové srdce, ktoré pôsobilo nevkusne, bez väčšej pridanej hodnoty. Avšak premietanie malo aj niekoľko dobrých riešení, ktoré pomohli nahradiť rekvizity alebo presnejšie definovať javiskový priestor, napríklad ich využitie u Peachumovcov. Na projekcii sa objavili citácie z Biblie alebo príslovia a porekadlá o chudobe. Týmto spôsobom nahradili transparenty, ktoré Peachum predáva ako výbavu pre budúcich žobrákov.    

Podobne ako scénická, tak aj kostýmová výtvarníčka Rebeka Hatházi sa pri kostýmoch inšpirovala medzivojnovým obdobím, kedy Brechtovo dielo vzniklo. Zároveň vytvorila fúziu expresionizmu, nemej filmovej grotesky, glamouru kabaretného sveta, punku a futuristicko-metalických farieb. Kostýmy špecifikovali spoločenský status jednotlivých postáv, ale aj ich postavenie v určitom mocenskom rebríčku žobrákov. Napríklad pán Peachum v zlatom obleku, pani Peachumanová vo flitrových šatách s boou okolo krku, a oproti nej stoja prostitútky s rozmazaným líčením a v teplákoch. Kostýmy mali tendenciu rozvíjať dramatické postavy. Zjavné to bolo najmä pri pani Peachumanovej a Polly Peachumovej. Prvá v domácom prostredí pôsobí neupravene, rozcuchane, pod vplyvom alkoholu, ale navonok je šik, smerom k spoločnosti ukazuje svoje dokonalé ja. Pretvárka je jej každodennou súčasťou, preto sa kostýmová výtvarníčka hrá s doplnkami, ako slnečné okuliare alebo už spomínaná boa. Obe ešte viac potvrdzujú jej štýl, zároveň ukrývajú jej skutočnú tvár citovo zranenej ženy. V prípade Polly Peachumovej sa odev mení systematicky podľa jej vývoja. Na začiatku inscenácie má ako nevesta biele šaty v punkovom štýle, ktoré reprezentovali jej naivitu. Čím hlbšie prenikala do špinavého obchodu svojho manžela, tým viac tmavol jej odev, kým nebol celkom čierny.

Výraznou režijnou výzvou sú prehovory k publiku, ktoré boli v tomto prípade nadmieru zvládnuté. Režisér umne dokázal pracovať s búraním štvrtej steny a otvoriť komunikáciu medzi hercami a divákmi. Herec Dániel Szebellai humorom prevádzal divákov príbehom. V niektorých momentoch pripomínal veselého klauna, ktorý hľadá svoje miesto na javisku alebo v hľadisku. Chodí medzi divákov, sleduje ich reakcie, nadväzuje s nimi interakciu, vyvádza ich z komfortnej zóny, podobne ako žobráci vo foyeri divadla, ktorí rozdávali papieriky a zapaľovače divákom. Každý z hercov si vyberal ľudí náhodne. Na papieriku boli fakty o Bertoltovi Brechtovi so žiadosťou, aby podpálili divadlo, ako si to želal i sám dramatik. Práca s divákmi pokračovala aj počas predstavenia, interaktivita sa výslovne vyžadovala, keď si herečka Katalin Holocsy pýtala od divákov zapaľovač, aby si zapálila cigaretu. Ak bola konkrétna narážka na hľadisko, ako napríklad, že prítomní v hľadisku financujú divadlo kúpou lístku, tak sa rozsvietilo, aby bolo jasné, že ide o divákov. Popri tom ich režisér systematicky atakoval narúšaním deja, napríklad keď inšpicient prerušil predstavenie alebo keď herci začali komentovať príbeh. Brechtove scudzovacie efekty sa stali homogénnou súčasťou inscenácie, nepôsobili umelo ani príliš prekombinovane.

Brechtova dráma si priam vyžaduje multidisciplinárnych hercov, ktorí dokážu obstáť nielen herecky, ale aj spevácky a tanečne. Práve herectvo bolo jednou z problematickejších zložiek celej inscenácie. Z hereckého stvárnenia bolo zjavné, že sa režijná poetika nestretla s hereckým súborom. Napriek tomu, že sa Jókaiho divadlo snaží zmodernizovať svoj repertoár a vyžaduje od hercov aj iný typ herectva než obvykle zaužívaný psychologický realizmus. Zrazu sa herci museli prispôsobiť herectvu odstupu, skratky a grotesky, čo je diametrálne iný prístup, než na čo sú zvyknutí. Najviac a s veľkou dávkou nadhľadu a grotesky sa postave alkoholičky pani Peachumovej priblížila Krisztina Holocsy. Dokázala sa stať univerzálnou figúrkou poslušnej manželky a starostlivej matky, ktorá sa stará iba o seba a blahobyt svojej dcéry. Prototyp tejto postavy odkazoval i na verejne známe manželky vplyvných mužov. Aj jej herecký kolega Attila Mokos dokonale štylizovaným gestom vykreslil malého človeka s veľkou mocou. Jeho uchopenie postavy pána Peachuma desivo pripomína oligarchov a vládnu špičku. Jeho sarkastické poznámky, výsmech, ovplyvňovanie verejnej mienky a potmehúdske narážky na pomalé preberanie moci nad pouličným obchodom v Londýne z neho robia postupne narastajúcu obludu, ktorá sa naďalej priživuje na nešťastí chudobných.

Polarizujúcou postavou bol Mackie Messer hosťujúceho herca Ákosa Orosza. Spočiatku bol až civilne neutrálny, akoby si herec nebol istý svojou interpretáciou. Rozvláčny začiatok malého pouličného gangstra postupne eskaloval do pádu najmocnejšieho človeka ulice. Možno to bol herecký zámer, aby dokázal vybudovať svoju dôležitosť a veľkosť. V mnohých prípadoch herec pripomínal kultovú postavu krstného otca z rovnomenného filmu v podaní amerického herca Marlona Branda, avšak táto parafráza pôsobila nedôsledne. Hľadal spôsob, ako postavu uchopiť, no napriek istej miere štylizácie sa nedokázal dištancovať od psychologizovania a dostal sa do pasce rôznych hereckých techník. Podobný problém sa objavil u Jenny v stvárnení Szilvie Kiss. Napriek tomu, že jej postava je prostitútkou, herecký výraz zodpovedal skôr lady Macbeth. Kontrast medzi dramatickou a hereckou postavou je zjavný, ale použité prostriedky prežívania nezapadali do celkovej poetiky inscenácie.

Dve manželky Mackieho Messera – Polly a Lucy – stvárnili mladé herečky Sára Gál a Stefánia Bencsík. Sára Gál je poslucháčkou druhého ročníka herectva na Vysokej škole múzických umení. Napriek mladému veku a malým skúsenostiam sa snažila vypracovať istý oblúk od naivnej slečny až po nezlomnú „podnikateľku”. Jej zámer bol zjavný, ale nedokázala ho plnohodnotne naplniť. Najvýraznejšie to bolo v obraze, keď sa stretla so Stefániou Bencsík, predstaviteľkou Lucy. Napriek malému priestoru dokázala čerstvá absolventka herectva Stefánia Bencsík zaujať štylizovanou groteskou, iróniou a dokonalým speváckym výkonom, ktorému nechýbala hravosť a dynamika. V tomto strete sa postava Polly skoro až stratila a vrátila späť do začiatočnej fázy naivného dievčatka. Najvýraznejšie dokázala vyniknúť, keď spievala pieseň pirátky. V tom momente stvárnila skutočne silnú ženu, ktorá dokáže obstáť aj mužskom svete, inak bol jej výkon kolísavý.

Výraznou súčasťou inscenácie boli aj spevácke výkony. Najviac v nich vynikala Krisztina Holocsy. Jej objemný a mohutný hlas sa dokonalo hodil postave rozmaznanej paničky, avšak vo vysokých polohách strácala v ňom silu a hlas prechádzal do plochých a plechových polôh. Kvalitou spevu excelovala aj Stefánia Bencsík. Ak herecky Sára Gál až tak nezaujala, jej silnejšou stránkou bol nepochybne spev, aj keď vo výškach mala mierne ostrý hlas. Činoherný súbor spevácky obstál na výbornú, až na menšie nedostatky, a to hlavne vo vysokej polohe s miernymi disonančnými prehreškami.

Na záver treba ešte raz oceniť snahu dramaturgie o voľbu Brechtovej drámy, ktorá výrazne vybočuje z tradície divadla, hoci už v Maďarskom oblastnom divadle inscenovali tri jeho diela. Bohužiaľ, jeho súčasnému uchopeniu chýbala konkrétnosť a aktualizácia. Inscenácia stavia na všeobecných pravdách, avšak chýba jej osobný názor tvorcov. Hoci každá jedna zložka viac či menej funguje ako samostatný celok, spoločne nedokázali vytvoriť koherentné dielo s konkrétnym názorom. Z Brechtovho textu sa tak stal akýsi postulát faktov o súčasnom fungovaní sveta, ale v inscenácii jednoznačne viac dominuje vizuálne riešenie než obsah.