(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Divadlo Petra Mankoveckého, Bratislava

Home/Divadlo Petra Mankoveckého, Bratislava

Píše sa rok 2164 a nikomu to nepovedzte, ale ja nie som šťastná[1]

Divadlo Petra Mankoveckého (ďalej DPM) programovo prináša generačné, predovšetkým existenciálne témy. Inscenácie reflektujú vnútorný stav človeka, často vekovo blízkeho tvorcom inscenácií, ktorý sa zmieta v komplikovaných medziľudských vzťahoch a hľadá svoje miesto v rovnako komplikovanej spoločnosti. Sondou do duše a mysle súčasníka kladúceho si otázky o zmysle bytia je aj najnovšie dielo DPM Amatéri.

O blízkosti a smrti v Divadle Petra Mankoveckého

Symbolické súvislosti medzi láskou a smrťou patria k najstarším motívom umenia. Jednou z kategórií, ktorá ich spája, je blízkosť. Láska si vyžaduje fyzickú a psychickú blízkosť a deštrukčná sila smrti je vnímaná intenzívnejšie, pokiaľ sa týka človeka, s ktorým zdieľate istú formu intimity. Sujetová línia dramatického textu Lenky Garajovej inscenovaného v Divadle Petra Mankoveckého je vystavaná na otázkach zo zoznamu amerického výskumníka v oblasti partnerských vzťahov Arthura Arona a na motíve tragickej udalosti.

Kto je K.? (Kočner, Kaliňák či Kiska?)

Enigmatické dielo Franza Kafku už mnohokrát pritiahlo adaptátorov, pokúšajúcich sa v praxi potvrdiť jeho nadčasovosť a interpretačnú bohatosť, o ktorej zas teoretici dodnes uvažujú. Že je aj u nás čosi kafkovské vo vzduchu, sa ukázalo po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky vo februári 2018. Pod povrchom fungovania štátneho aparátu sa odhalilo kolosálne podhubie justičných, policajných, politických, mafiánskych a oligarchických prepojení, korupcie, podvodov a zlyhaní systému. V miere absurdity a nefunkčnosti základných mechanizmov sa stal stav krajiny demonštráciou „kafkovčiny“ v priamom prenose. A tak, kým spoločnosťou dodnes denne otriasajú nové otrasné zistenia, v divadle vznikla živná pôda pre istý typ dramaturgie, ktorý sa manifestoval aj viacerými uvedeniami Kafkových próz krátko po sebe (resp. dokonca naraz).

Poslední nebudú svätými

Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní.

V lese by si sa mal báť

Asi to najsympatickejšie na tvorcoch z Divadla Petra Mankoveckého je ich neustála snaha hľadať. Zakaždým hľadajú nové priestory, nových režisérov a nové prístupy k divadlu. A mňa ako diváka teší to, že sa im to všetko darí aj nachádzať. Žánrom ich najnovšej inscenácie Strachopudi je horor. V kontexte neustále hľadajúceho divadla môžem povedať, že tentokrát ich dielo stojí (a padá?) na hľadaní (a nachádzaní) spôsobov, ktorými by sa dal u divákov vyvolať naozajstný pocit strachu. Nechcú vyvolať katarziu či estetický zážitok, ale zimomriavky a nesebavedomé obzeranie sa na ceste do našich bezpečných domovov.

OEDIPUS REX (MOMMIE DEAREST) – nočná mora z nedávnej minulosti

Mnohým ostal v pamäti uhrančivý a sugestívny prejav, okázalé bohémstvo Petra Mankoveckého, hlasný, temný, pudový výkrik zo sveta kontrolovaného silnými mužmi, okolo ktorých sa krútia krásne a slabé ženy. Takéto chápanie Tálie má na Slovensku, a v strednej Európe vôbec, veľmi silnú tradíciu, no európske aj stredoeurópske divadlo sa dnes aj pod vplyvom narastajúceho počtu žien v smerodajných tvorivých profesiách pohybuje v inej, rodovo neutrálnejšej paradigme. Mladí divadelníci a divadelníčky sú už otvorenejší voči svetovým inšpiráciám rôzneho druhu.

Go to Top