Píše sa rok 2164 a nikomu to nepovedzte, ale ja nie som šťastná

Lenka Garajová: Amatéri

Réžia: Šimon Ferstl

Dramaturgia: Lenka Garajová

Asistent dramaturgie: Ráchel Rimarčíková

Scéna a kostýmy: Laura Štorcelová

Asistent scénografie: Daniela Mesárošová

Choreografia: Stanislava Vlčeková

Hudba: Martin ISO Krajčír, Kriss Krimm [KRISSO]

Svetelný dizajn: Róbert Mačkay

Účinkujú: Šimon Ferstl, Jakub Jablonský, Lena Libjaková, Martin ISO Krajčír, Kriss Krimm, Tomáš Pokorný

Premiéra: 8. 12. 2023, Divadlo Petra Mankoveckého, Bratislava

Divadlo Petra Mankoveckého (ďalej DPM) programovo prináša generačné, predovšetkým existenciálne témy. Inscenácie reflektujú vnútorný stav človeka, často vekovo blízkeho tvorcom inscenácií, ktorý sa zmieta v komplikovaných medziľudských vzťahoch a hľadá svoje miesto v rovnako komplikovanej spoločnosti. Sondou do duše a mysle súčasníka kladúceho si otázky o zmysle bytia je aj najnovšie dielo DPM Amatéri.

Inscenácia vznikla podľa predlohy Lenky Garajovej, ktorá už pre divadlo napísala hru na tému smrti Prevádzači. Podobne ako v predošlom prípade aj Amatéri sú viacvrstvovým textom, no ešte viac filozofujúcejším a intelektuálne vyzývavejším. Ponúkajú dystopickú predstavu sveta, v ktorom ľudské pokolenie zavŕšilo ideu večného pokroku a na výslní je umelá inteligencia. Autorka sa jej však tak trochu vysmieva, tak trochu ju ironizuje a zároveň kladie uvážlivé otázky o jej možnom dopade na bytie človeka. Škála tém, ktorej sa Garajovej text a napokon aj inscenácia dotýkajú, je vskutku široká: od nahraditeľnosti človeka strojom cez zmysel ľudskej práce až po identitu jedinca a kvality jeho medziľudských vzťahov. V obraze Garajovej budúcnosti už ľudia nemusia pracovať ani hľadať riešenia globálnych kríz, nemusia takmer nič, pretože takzvaná „AI“ vykonáva všetko za nich. Autorka však poukazuje na to, že v tomto zdanlivo dokonalom a hojnom svete sa človek necíti byť šťastný a stáva sa už len zbytočnou súčiastkou mechanizmu riadeného umelou inteligenciou, amatérom novej doby, v ktorej stráca zmysel vlastnej podstaty. Je to doba paradoxov, kde má človek automaticky peniaze aj voľný čas, no aj tak nevie, čo s tým. To, čomu jedinec budúcnosti čelí, však možno pokojne čítať aj cez životný pocit súčasného človeka, a práve v tom nadobúda dielo nadčasovú hodnotu. Vypovedá totiž o zúfalstve každodenného života, jeho bezcieľnosti a bezvýznamnosti, o tom, ako čelíme vonkajšiemu, ale i vnútornému nátlaku neustále sa rozvíjať, sebarealizovať, podať výkon, zapadnúť a byť za akýchkoľvek okolností šťastní a pozitívni.

Hrdinami „novej“ doby, ktorú nám inscenácia Amatéri líči, sú tri postavy – Ondrej, Matúš a Ninja. Ide však skôr o akési konštrukty než postavy v pravom slova zmysle, nositeľov myšlienok a emócií, ktorých osobné príbehy tvorcovia len načrtávajú, nerozvíjajú ich do detailných a presných kontúr. Ondrej (Jakub Jablonský) je spisovateľ, ktorý už nemá o čom písať. Nikto totiž nevytvorí nič lepšie než umelá inteligencia. Žije vo vzťahu so ženou, ktorej dokonalosť ho vyrušuje. Nevie byť sám sebou, ale ani plne vyhovieť nevysloveným očakávaniam priateľky, vzťahovej profesionálky, pri ktorej sa cíti ako amatér. Nedokáže zapadnúť do spoločnosti jej kamarátov a kolegov, ktorí sú stelesnením spokojnosti v dobe, v ktorej sa cíti nesvoj. Matúš (Tomáš Pokorný) nikdy nechodil do školy, pretože ho rodičia od mala brávali na párty. Skôr sa naučil tancovať ako chodiť, nevie nájsť, čo ho v živote baví, nevie, kto je a čo chce. A tak hľadá a behá. Pohltený osamelosťou a otupenosťou bytia sa platonicky zamiluje do Masérky (Kriss Krimm [KRISSO]), ktorá je však len umelou inteligenciou a kontakt s telom človeka prirovnáva k držaniu kožených vintage kabeliek. Naopak, Ninja (Lena Libjaková) vo svete, kde sa nemusí nič stihnúť, nespí a denne vykonáva nekonečné množstvo aktivít – od brunchu so sestrou, ktorá sa v snahe byť užitočná stala prostitútkou, až po tréningy všetkých druhov športu – zápasenie, krasokorčuľovanie, šípky či skákanie do diaľky. Verí, že ak podá čo najväčší výkon, nadobudne konečne hodnotu. Ani jeden z nich nevie nájsť spojenie s vonkajším svetom, a tak žijú osamelo a hlboko uzavretí sami do seba bez toho, aby boli pochopení svojím okolím.

Futuristickosť a dystopickosť sveta sú v scénickom tvare podporené všetkými možnými výrazovými zložkami – hudbou, herectvom, choreografiou, scénografiou i samotným miestom, kde sa predstavenie odohráva. Po tom, ako DPM opustilo priestory bývalého Výskumného ústavu zváračského na Pionierskej ulici v Bratislave, inscenáciou Amatéri opäť dokázalo, že z absencie stáleho miesta, migrovania a využívania neobývaných budov dokáže tvorivo benefitovať. Amatéri sa odohrávajú v jednej z častí obchodného domu Prior na Kamennom námestí. Ide o samostatný a uzavretý priestor, ktorý však nie je využitý vo svojej plnej veľkosti (približne polovica je zaplnená stavebným odpadom). Celý interiér je členený viacerými stĺpmi a jednu stenu pokrývajú veľké okná s výhľadom na Kamenné námestie. Tvorcovia sa však tento priestor nesnažia nijak pretvárať, naopak, plne ho priznávajú a čo najviac využívajú jeho autentickosť. Dokonca prekračujú hranice jeho múrov a jeden z obrazov sa odohráva vonku na námestí, pričom diváci ho sledujú zvnútra spoza okien. Prior ako pojem naberá v inscenácii aj metaforickú rovinu. Táto budova ako znak autenticity „starej“ Bratislavy, reprezentácia niečoho jedinečného a oldschoolového, čoho hodnota sa v kontexte súčasnej architektúry potrebuje redefinovať, symbolicky odráža pocity Ondreja, Matúša a Ninje vo svete umelej inteligencie. Tiež v ňom nanovo hľadajú svoje opodstatnenie a význam. Herci v úvode inscenácie, akoby recitovali spoločnú báseň či refrén nejakej piesne, hovoria:

„Som Prior. Prior má znamenať prioritný, prvoradý, najdôležitejší, najväčší a najjedinečnejší.

B7 Tower 7 sa krásne leskne. Ale ja som Prior.

Eurovea 10 sa krásne leskne. Ale ja som Prior.

Ister Tower 8 sa krásne leskne. Ale ja som Prior.

Panorama 11 sa krásne leskne. Ale ja som Prior.

Tower 1115 sa krásne leskne. Ale ja som Prior.

Twin City 5 sa krásne leskne. Ale ja som Prior.“[2]

„Ducha“ miesta necháva v minimalizme scénografického riešenia vyniknúť aj Laura Štorcelová. Neónové svetlá so stroboskopickým efektom navodzujú párty atmosféru. V stredovej časti sú do trojuholníka usporiadané tri stoličky (na nich stoja herci) natreté svetlofialovou farbou, ktorou Štorcelová umne prepája celkové výtvarné riešenie. Futuristický nádych majú aj kostýmy, ktoré evokujú patchworkový odev. Jeho jednotlivé kusy sú pozošívané z viacerých dielov látok z rôznych materiálov. Široké nohavice, krátka fialová blúzka a biela vestička Leny Libjakovej majú „cool“ nadčasový dizajn. Kriss Krimm ako Masérka vytvorená umelou inteligenciou v pásikavej obtiahnutej celotelovej kombinéze v pastelových farbách a béžových topánkach na vysokej platforme pripomína spevácku hviezdu zo sci-fi filmu. Väčšinu času stojí za mixážnym pultom a hrá techno, klubovú aj popovú hudbu či japonské melódie. Obsadením Kriss Krimm ako autorky živo vytváranej (mixovanej aj spievanej) hudby a zároveň aj postavy príbehu Šimon Ferstl nadväzuje na režijný koncept Mariána Amslera, ktorý podobným spôsobom s hudobníčkou pracoval už v inscenácii Nikdy navždy. Jej prítomnosť, ako aj hudba, ktorú spolu s Martinom ISO Krajčírom vytvorili, predstavujú v inscenácii (spolu s vizuálnou stránkou) silný prvok navodzujúci predstavy o dystopickej budúcnosti.

V prvej časti predstavenia diváci nemajú v priestore vytvorené miesta na sedenie, a tak sa spontánne zhromažďujú okolo hlavných aktérov, ktorí oduševnene v jednom rytme tancujú na stoličkách. Ešte pred vstupom do sály dostanú od organizátorov predstavenia stručnú informáciu či skôr dobre mienenú radu, aby sa nebáli po priestore voľne pohybovať a objavovať jeho zákutia. Spočiatku si síce väčšina divákov drží svoje miesto, no keď sa zopár odvážlivcov premiestni do iného bodu, rozhýbu sa aj ostatní. Nasledujú hercov, ktorí svoje úvodné pozície rýchlo opúšťajú a doslova sa rozliezajú (aj so stoličkami) po priestore, a to spôsobom, že v jednom momente sa na troch miestach paralelne odohrávajú tri rôzne akcie. Podstatným výrazovým prostriedkom sa v inscenácii stáva pohyb vychádzajúci z princípov tanečného, fyzického divadla i performatívneho umenia. Herci na stoličkách vykonávajú priam gymnastické a fyzicky i kondične pomerne náročné kúsky. Zdvíhajú ich nad hlavu, vešajú sa cez ne, pomalým a kontrolovaným pohybom sa z nich zošmykávajú, stoja a točia sa na nich na jednej nohe, prípadne ostávajú v rôznych tréningových pozíciách, kde je nutné zapájať svaly celého tela. Jakub Jablonský dokáže na stoličke spraviť dokonca aj stojku na hlave či hruďou o ňu opretý si vykladá nohy na okno. V choreografii Stanislavy Vlčekovej sa jasne odráža všetko, čím hlavné postavy najviac trpia – osamelosť a uzavretosť vo svojom vnútornom svete, bezcieľnosť, dezorientovanosť, nehybnosť, paralýza, nečinnosť, ale aj snaha a nátlak byť efektívny, výkonný, užitočný. Herci sa bezúčelne pohybujú po priestore, akoby v ňom ani neboli diváci, a slepo si razia miesto pomedzi nich. Jakub Jablonský sa uvoľnene, akoby stratil oporu tela, opiera o jedno z okien divákom hneď za chrbtom. Tomáš Pokorný si postaví stoličku smerom k stene, stúpne si na ňu, tupo pozerá pred seba a ako malé dieťa intuitívne strká prsty do dier v stene. Lena Libjaková unavene padá na zem, váľa sa po nej alebo schúlene sedí. Osamelosť postáv je podporená samostatnými akciami jednotlivcov, synchronizované choreografie sú skôr ojedinelé, no jednou takou napríklad je, keď herci pohybom imitujú každodenné činnosti, ktorých pomenovania v neurčitku slovies zaznievajú z reproduktora: „Môžeš ležať, behať, písať, štrikovať, maľovať, jesť, milovať sa, tetovať, spať, plávať, lietať, srať, sadiť, piť, fetovať…“[3] Účinkujúci často akoby uviazli v časopriestorovej slučke, vykonávajú opakovaný monotónny pohyb na jednom mieste bez toho, aby sa posúvali. Napríklad Tomáš Pokorný kráča a Lena Libjaková beží, no ani jeden z nich sa nikam nehýbe, len sa otáčajú okolo vlastnej osi. Bezducho a s prázdnym výrazom v očiach pozerajú do steny či smerom do diaľky, akoby nechceli vidieť všetkých ostatných v priestore. Neprítomné pohľady zas striedajú s nadväzovaním priameho očného kontaktu s divákmi. Ten, podobne ako práca s priestorom, zachádza ďalej a prekračuje hranice bežnej komunikácie. Pokorný napríklad v jednom momente vloží diváčke do ruky krabičku a rukou si ju pritiahne bližšie k sebe. „Dobrovoľníčka“ z publika malú sklenú nádobu neustále drží, aby z nej herec (stojaci na stoličke ako na stupienku slávy) mohol vytiahnuť trblietavé flitre, ktorými vzápätí slávnostne obsypáva svoju obnaženú hruď. Matúš si tak navodzuje pocit slávy či uznania, ktorého sa mu nikdy nedostalo.

Tvorcovia divákov vystavujú zámernému diskomfortu. Herci sa nielenže opatrne predierajú pomedzi divákov, pričom stoličky v rukách držia tak, aby nohy nebezpečne smerovali k tváram návštevníkov, ale dlhý čas nechajú publikum stáť. Neskoršia príprava sedenia pre divákov je koncipovaná ako scénická akcia. Účinkujúci v jednom, pomerne rýchlom tempe určenom hudbou rozkladajú stoličky do kruhu, aby si diváci konečne mohli sadnúť. Monotónnosť a zároveň rytmickosť, cyklické opakovanie jedného pohybového úkonu alebo gesta sú princípy, z ktorých režisér i choreografka ťažia. Herci v pohybe aj v mimike tváre pripomínajú vopred naprogramovaných robotov či zamestnancov v pásovej výrobe, kde synchronizácia pracovného kolektívu a pravidelne opakovaný úkon zabezpečuje kvalitu produktov. Neprejavujú žiadne emócie a text zo seba doslova chrlia bez toho, aby osobitne pracovali s intonáciou reči, pauzou. Tento zámer síce podporuje pocit bezvýznamnosti, ktorému hlavné postavy čelia, ako aj robotickosti myslenia budúcnosti, má to však svoje úskalia. Napriek minimalizmu v scénografii inscenácia stavia na vonkajškovej pútavosti, ktorú dosahuje hudbou, prácou so svetlom (Róbert Mačkay) a choreografiou. Divák, priam atakovaný množstvom podnetov vyvolávaných týmito zložkami, sa potom môže v textovej výpovedi náročnej na pozornosť trochu strácať. Garajovej text neobsahuje dialógy (s výnimkou epilógu a krátkeho rozhovoru medzi Matúšom a Masérkou). Tvoria ho prehovory jednotlivých postáv, ktoré sa v scénickom spracovaní zlievajú do ťažko sledovateľného a nezastaviteľného prúdu slov a fráz. Na druhej strane je inscenácia po vizuálnej, hudobnej i pohybovej (mimochodom veľmi kvalitnej) stránke natoľko výpovedná, že ani občasné „výpadky“ pri sledovaní textovej roviny neoslabujú jej pôsobenie závažným spôsobom.

Napriek všetkej skepse, ktorú téma inscenácie v sebe nesie, v závere napokon prináša isté posolstvo nádeje – vnútorný pokoj a zmysel zdanlivo nezmyselného bytia môžeme nájsť aj v triviálnych veciach, akými je napríklad aj spolupatričnosť v komunite ľudí, s ktorými cítime blízkosť a spriaznenosť.

Zuzana Timčíková

---

P.S.: Titulok je citátom prebratým z textu Amatéri od Lenky Garajovej.

[2] GARAJOVÁ, Lenka. Amatéri. Text k inscenácii. Bratislava: Divadlo Petra Mankoveckého, 2023, s. 1.

[3] GARAJOVÁ, Lenka. Amatéri. Text k inscenácii. Bratislava: Divadlo Petra Mankoveckého, 2023, s. 9.

---