Poslední nebudú svätými

Marián Amsler a kolektív: (bez)mocní (Dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji)
Réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Marie Špalová
Choreografia: Zuzana Sehnalová
Projekcia: Emília Ondriašová
Produkcia: Hana Bodáková
Účinkujú:
Kristína Svarinská
Barbora Andrešičová
Pavol Šimun
Tomáš Pokorný
Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní. Napriek naznačenému tragickému smerovaniu života hlavných hrdinov je inscenácia veľmi presvedčivá, pútavá a zaujímavá hlavne aranžmánmi. Pochvala sa však týka predovšetkým pohybovej kultúry – pôvodne iba činoherných hercov – a choreografie. Každý zo štyroch interpretov sa vyznačoval vysokou mierou pochopenia zmyslu tanečného, pohybového či činoherného gesta a postojov. Vedeli taktiež z výrazového i významového hľadiska hladko prepojiť všetky vymenované typy gest. Oproti začiatkom divadla sa veľmi zlepšila aj fyzická a hlasová pripravenosť hercov na kvalitné zvládnutie zvoleného typu pohybovo-činoherných inscenácií.
Inscenácia vznikla na základe kolektívnej práce na scenári pod vedením Mariána Amslera a vzhľadom na to, že ani v bulletine alebo v informáciách zverejnených na facebooku či webovej stránke Ticha a spol., kde divadlo realizovalo premiéru, nebol uvedený údaj o autorovi alebo autorke scénických a kostýmových návrhov, dá sa predpokladať, že kolektívnejšie sa pristupovalo aj k výprave, a možno aj k výberu skladieb. Výber súčasných i klasických hudobných skladieb a ani jeho autor či autorka však taktiež neboli zverejnené. Väčšinou išlo o atmosférotvornú scénickú hudbu, ktorá mala v prvom rade naladiť na významy ponúkané tak v projekciách, ako aj v pohybových kreáciách. Spoločné hľadanie výsledného tvaru i uvažovanie nad jeho jednotlivými časťami bolo však cítiť aj v jednotnom naladení hercov v konkrétnych činoherných, dramaticko-tragických situáciách – v poetologickom zmysle významu pojmu naladenie. Na mnohých miestach inscenácie bolo evidentné, že počiatočné úvahy nad črtajúcimi sa situáciami viedli inscenátorov nielen dobrým smerom, ale aj pomerne hlboko.
Úvodný obraz inscenácie zaujme v prvom rade formou vizuálneho kľúča. Javisková podlaha je biela, podobne ako steny základného hracieho priestoru, ktoré sú však vytvorené tak, aby navodzovali atmosféru neurčitosti, krehkosti a anonymity. Boli vytvorené zo závesov z tenkých bielych látkových prúžkov a postavy sa i vďaka tomu mohli nenápadne „zbaviť“ malých rekvizít tým, že ich počas akcie rýchlo zasunuli po dlážke či vhodili pod ne. Ako napríklad nádobku na vystreknutie vody do rozkroku nohavíc mužskej postavy – na znak pomočenia ako dôsledku enormného strachu a stresu, a pod. Od začiatku inscenácie až do jej konca boli základnými scénickými prvkami štyri biele stoličky, s ktorými postavy rôzne významovo pracovali. Boli nielen prostriedkami na sedenie, ale často slúžili ako významový, atmosférotvorný a vizuálny základ pohybových kreácií. Úvodný obraz však patril iba snahe „naladiť nás“ na recepciu, nie však významovo veľmi vydarený. Biely priestor – vrátane rôzne rozložených stoličiek v ňom – bol už pri našom vstupe do divadelného priestoru mierne zadymený bielym dymom a po našom usadení sa na stoličky prvá scénická akcia patrila opäť dymu. Tento iluzívny scénický prostriedok sa síce používa v našom profesionálnom divadelníctvo pomerne často, avšak pôsobí takmer vždy nielen veľmi zastaralo, ale málokedy sa použije tak, aby jeho význam bol čitateľný. Tentoraz sme cez jemný opar mohli vidieť aj prvé inscenované celopriestorové projekcie znázorňujúce hviezdy (neskôr sa k nim obraz postupne približoval alebo sa tu premietali ukážky povrchu anonymnej planéty s malými postavičkami v diaľke, atď.). Naladenie sa na konceptuálne vedenú scénografiu sa však určite mohlo zaobísť aj bez opätovného zadymenia priestoru po vstupe divákov do neho. Väčšina z projekcií bola premietaná na závesy a metaforizovala celý priestor ako nadčasové miesto malých či väčších, dramaticky alebo tragicky ladených ľudských osudov. Ich premietanie malo najčastejšie funkciu vizuálnej medzihry, po skončení ktorej nasledoval vždy viac či menej činoherne alebo pohybovo ladený výstup niektorej z postáv, prípadne dvojice, trojice či celej skupiny. Kostýmy postáv po významovej stránke smerovali taktiež k nadčasovosti, posunuli však inscenáciu viac k dnešku. Tvorili ich čierne alebo väčšinou tmavšie šedé roláky, tričká, nohavice, vesta a skladaná sukňa. V závere inscenácie si postavy vyzliekli vrchné časti odevov, ženské však zostali v čiernych podprsenkách. Odhalené časti tiel mali vtedy už zašpinené farbami či „krvou“ ako znakom ich prežitého utrpenia, ťažšieho osudu a hlavne bezmocnosti.
Základná príbehová línia inscenácie je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Odvíjajú sa pred nami životy dvoch kamarátov, dvoch kamarátok, milencov či iba jednej ženy atď. Pri dvoch kamarátoch sa dozvedáme, že jeden z nich odišiel na Island (Pavol Šimun) a druhý mu to až hystericky a hrubo vyčíta, ale nakoniec za ním odcestuje (Tomáš Pokorný). Nachádza ho však vo veľmi zvláštnom stave. Ak mu v rozčúlení spočiatku vyčíta, že mu „milenku“ na Islande robí nejaký troll, v druhej polovici trolla aj vidíme. Je malou bábkou v rukách emigrovaného kamaráta, ktorý sa s ním rozpráva ako s rovnocenným partnerom. Pri páre milencov muž (Pavol Šimun) citovo vydiera ženu (Kristína Svarinská), aby si nechala od neho fyzicky ubližovať, pretože neznášal svoju matku. Ak ho žena totiž fyzicky intenzívne cíti, tak jej tým dokazuje, že ju miluje. Pri dvoch kamarátkach sa dozvedáme, že jedna druhej nevie pomôcť a vlastne ani poradiť, v ich individuálnych príbehoch sú nám zas vyobrazené ako odlišné povahy. Jedna z nich je maximalistka a idealistka (Barbora Andrešičová), ktorá postupne prichádza na to, že svet nezmení, ani keď bude stáť pred prezidentským palácom súčasnej prezidentky a priať všetkým lásku. Ani nezbadá, ako sa postupne stane „bezmocnou“ – agresívnou voči ostatným – i keď zatiaľ iba slovne. Druhá je zas až príliš veľká pesimistka a fatalistka (Kristína Svarinská). Nechá sa tak hlboko ovplyvniť násilím svojho „milovaného“, že rezignuje. A ani záverečný obraz, v ktorom ju súcitne obklopujú ostatné postavy a túlia sa k nej, aby ju podporili, nepresviedča o tom, že si možno nesiahne na život. I keď od milenca utiekla…
Jedným z najpôsobivejších aranžmánov v inscenácii však bol pohybovo ladený výstup dvojice milencov, v ktorom si muž k sebe priťahuje ženu tak, že ju chytá za pás sukne a ťahá ju zaň k sebe tak, aby nemohla odísť. (Pás má silnú a širokú gumu.) Patrí sem aj miesto, v ktorom sa kamaráti rozprávajú na diaľku v situácii, keď je kamarát na Islande už zreteľne na dne. Kamarát na Islande je v zadnom kúte vľavo a kamarát na Slovensku v diagonále vpredu vpravo. Výstupy s bábkou trolla sú nielen bravúrne bábkarsky zvládnuté, ale tým, že počas dialógov kamarát na Slovensku leží obrátený chrbtom k publiku a hovorí trollove repliky, sa vytvoril veľmi silne a prirodzene pôsobiaci obraz o dôsledkoch vnútornej bezmocnosti priateľov niečo radikálne a zásadne zmeniť vo svojich životoch. Pri postave „optimistky“ zas bol veľmi pôsobivý monologický výstup, v rámci ktorého sa z nej nakoniec stala radikalistka. V rámci kvality techniky reči inscenácia taktiež priniesla niekoľko pozitív. Herci vedeli vo fyzicky vypätých situáciách hovoriť pevne, zreteľne a s výrazom, teda i vtedy, keď ležali na bruchu či boli na zemi pokrčení alebo rôzne „obtočení“ a zakliesnení okolo stoličiek, prípadne do nich. Taktiež aj vtedy, keď sa nachádzali vo vzduchu – napríklad iba bruchom opretí o vztýčené chodidlá nôh svojich hereckých partnerov a pod.
Čierno-biele videnie našej bezmocnosti má síce na jednej strane vysoké estetické a niekde aj umelecké kvality, je ale z hľadiska témy a jej spracovania varovaním. Nie však pred našou bezmocnosťou, ale pred čierno-bielym videním sveta. Pretože vďaka nemu poslední nebudú blahoslavení a ani svätí, ale tí, o ktorých to nebude už môcť nik ani prehlásiť.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.