(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Humanizmus verzus popkultúra

Ježiš Kristus – človek, prorok, učiteľ. Ako historická postava bude vždy objektom výskumu – relikvie či predmety, ktoré údajne používal, sa (s dovolením cirkvi) podrobujú testom nových technológií. Pre veľkú časť obyvateľov zemegule je Kristus Boží Syn, vďaka ktorému sa po smrti dostanú do nebeského kráľovstva. V roku 2021 sa k rímskokatolíckej cirkvi hlásilo takmer 1,4 miliardy ľudí a katolíci tvorili 17,67 % svetovej populácie. Azda aj preto cirkev stále okolo neho udržuje auru mysticizmu.

Upírsky príbeh na pomedzí žánrov

Muzikál Dracula v réžii Jozefa Bednárika s hudbou Karla Svobodu sa s malými obmenami hrá v Prahe už vyše dvadsať rokov. Ťahavý výkrik Daniela Hůlku „Adriáno!“ alebo melódia piesne Si můj pán v sugestívnom podaní Lucie Bílej si žijú vlastným popkultúrnym životom. Z inscenácie sa stala legenda, ktorá aj na Slovensku naštartovala vášeň pre muzikál a niektoré divadlá z nej dodnes ťažia. No Divadlo Aréna sa podujalo siahnuť po predlohe Garretta Forta, ktorý vytvoril scenár k inej legende, k filmu Dracula z roku 1931 s Bélom Lugosim v úlohe grófa Draculu v réžii Toda Browninga.[1] Toto bratislavské divadlo dlhodobo ponúka tituly, ktoré primerane balansujú medzi popkultúrou a dramaturgickým objavom a ktoré režisérskym vedením a hereckým obsadením prinajmenšom prekvapia. Nie vždy je výsledok uspokojivý, ale v niektorých prípadoch to vedenie divadla azda aj očakáva a napriek tomu pristúpi na takýto experiment. Tak je to aj v prípade Draculu v réžii Gejzu Dezorza v hlavnej úlohe so Sávom Popovičom.

Zborník, ktorý nepatrí na okraj záujmu

V marci roku 2021 sa v online priestore uskutočnila konferencia Ústavu divadelných a filmových vied Slovenskej akadémie vied. Predmetom konferenčných príspevkov a následne publikovaného zborníka boli „témy na okraji záujmu“ (tak znel aj názov konferencie), ktoré sa špecifikovali v rámci výskumného projektu s názvom Cesta slovenského divadla od uzavretej k otvorenej spoločnosti (udalosti, osobnosti, inscenácie). Výsledný zborník má 136 strán a obsahuje osem štúdií. Slovo na úvod patrí zostavovateľovi publikácie Karolovi Mišovicovi. Jeho obsiahle sumarizovanie osvetľuje logiku radenia príspevkov podľa tematických okruhov aj prínos jednotlivých štúdií v kontexte súčasných teatrologických výskumov. Mišovic konštatuje, že zostalo ešte mnoho marginalizovaných tém, ktoré je potrebné preskúmať, ale niektoré z nich – napríklad divadlo a ekológia – sú také živé, že potrebujú ešte nejaký čas, aby pohyb v tomto segmente mohol byť systematicky zaznamenaný.

Smrť je len odlet ku hviezdam

Muzikál Lazarus je labuťou piesňou Davida Bowieho. Pôvodná verzia v réžii Iva van Hoveho mala premiéru na Broadwayi len pár týždňov pred spevákovou smrťou, na sklonku roka 2015. Za spoluautora si Bowie zvolil Endu Walsha, ktorý vybral a zoradil piesne a prepísal pár stranový nápad na libreto. Ide o pokračovanie filmu The Man Who Fell to Earth. Bowie si v ňom zahral mimozemšťana, ktorý pristane na Zemi, aby získal vodu pre svoju planétu, zamiluje sa, stane sa objektom experimentov a navždy tu uviazne. Divadelný muzikál je pokračovaním filmu po mnohých rokoch. Mimozemšťana Thomasa Jeroma Newtona nachádzame tam, kde skončil – v dome pred množstvom televíznych obrazoviek, kde leží na posteli a pije gin akoby to bola voda.

Fornayovej budúca súčasnosť

Nestáva sa často, azda sa to nestalo ešte nikdy, aby som prikývla na recenziu na tanec. Urobila som to až potom, čo som videla recenzované predstavenie a nazdávala som sa, že som mu rozumela. Pretože pojem tanec, nedajbože súčasný tanec, je pre mňa „španielska dedina“. Oddávna som mala pocit, že bez toho, aby som získala patričné vzdelanie, nedokážem interpretovať, prečo, s akým cieľom a za akým účelom sa šľachovité postavy, vypracované telá tanečníkov a tanečníc „mlátia“ po javisku. Pre to, aby som vedela čítať tanečné dielo s porozumením, veľa urobili Debris Company a ich inscenácie. Ale predtým som dlho tápala a nevedela som nájsť kľúč, ako sa na súčasný tanec pozerať. Preto, keď som uvidela, že sa inscenácia Petry Fornayovej Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) definuje ako tanec, oblial ma pot.

Príbehy slovenskej dediny

Poetický názov zbierky noviel Mila Urbana Výkriky bez ozveny by sa dobre hodil na ktorúkoľvek divadelnú adaptáciu slovenskej realistickej prózy. Tvorcovia v Slovenskom komornom divadle v Martine ho neinvenčne použili na zastrešenie inscenácie zostavenej z piatich Urbanových noviel: Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Pravda, Nie, Svedomie a Roztopené srdce. Školsky polopatistický názov konvenuje s režijnou poetikou Mareka Ťapáka, ktorý titul v martinskom divadle režíroval.

Cesta na Ostrov pokladov v dobrej nálade

Nebudem tajiť, že som veľkou fanúšičkou románu Ostrov pokladov. Čítala som ho viackrát, niekoľko liet (v zmysle ročných období) po sebe. Jim Hawkins bol moja prvá literárna platonická láska. Úprimne som ho ľutovala, keď v naháňačke na lodi zastrelil piráta Handsa. V noci som striehla, či nezačujem klopot slepeckej palice Pewa alebo drevenej nohy Dlhého Johna Silvera. Všetky moje predstavy sa neskôr zhmotnili pri sledovaní filmovej verzie z roku 1990 s Christianom Baleom v úlohe Jima. Film možno nepatrí medzi kinematografickú špičku, no pre mňa dokonale vystihol myšlienku pirátskeho dobrodružstva násťročného chlapca (a prostredníctvom neho aj mňa).

Pohľad do martinského zákulisia

Po švédsky píšuci Fín Bengt Ahlfors patrí na Slovensku medzi obľúbených autorov decentných komédií. Decentných preto, že nepíše bulvár s jednoduchou zápletkou a kopancami do zadku. Sú to komédie, ktoré s niekedy aj čiernym humorom otvárajú problémy moderného sveta ako sex po šesťdesiatke či delenie dedičstva. Ahlfors je autorom viac ako tridsiatky hier. Najznámejšie z nich Iluzionisti, Posledná cigara, Divadelná komédia či Ale, ale, pani plukovníková sa s úspechom hrali a hrajú aj na Slovensku. Posledné tri menované tituly inscenovalo Slovenské národné divadlo.

Tichý tón tvorivosti

Inscenácia A budeme si šepkať (premiéra 27. 3. 2009) v Slovenskom komornom divadle v Martine zožala úspechy doma aj v zahraničí. Poetický obraz o štyroch slovenských ženách, ktoré sa začiatkom 20. storočia odvážne pustili do boja s rodovými stereotypmi, zaujal mladšie i staršie publikum témou aj jej spracovaním.

Go to Top