(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).

Fornayovej budúca súčasnosť

Nestáva sa často, azda sa to nestalo ešte nikdy, aby som prikývla na recenziu na tanec. Urobila som to až potom, čo som videla recenzované predstavenie a nazdávala som sa, že som mu rozumela. Pretože pojem tanec, nedajbože súčasný tanec, je pre mňa „španielska dedina“. Oddávna som mala pocit, že bez toho, aby som získala patričné vzdelanie, nedokážem interpretovať, prečo, s akým cieľom a za akým účelom sa šľachovité postavy, vypracované telá tanečníkov a tanečníc „mlátia“ po javisku. Pre to, aby som vedela čítať tanečné dielo s porozumením, veľa urobili Debris Company a ich inscenácie. Ale predtým som dlho tápala a nevedela som nájsť kľúč, ako sa na súčasný tanec pozerať. Preto, keď som uvidela, že sa inscenácia Petry Fornayovej Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) definuje ako tanec, oblial ma pot.

Príbehy slovenskej dediny

Poetický názov zbierky noviel Mila Urbana Výkriky bez ozveny by sa dobre hodil na ktorúkoľvek divadelnú adaptáciu slovenskej realistickej prózy. Tvorcovia v Slovenskom komornom divadle v Martine ho neinvenčne použili na zastrešenie inscenácie zostavenej z piatich Urbanových noviel: Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Pravda, Nie, Svedomie a Roztopené srdce. Školsky polopatistický názov konvenuje s režijnou poetikou Mareka Ťapáka, ktorý titul v martinskom divadle režíroval.

Cesta na Ostrov pokladov v dobrej nálade

Nebudem tajiť, že som veľkou fanúšičkou románu Ostrov pokladov. Čítala som ho viackrát, niekoľko liet (v zmysle ročných období) po sebe. Jim Hawkins bol moja prvá literárna platonická láska. Úprimne som ho ľutovala, keď v naháňačke na lodi zastrelil piráta Handsa. V noci som striehla, či nezačujem klopot slepeckej palice Pewa alebo drevenej nohy Dlhého Johna Silvera. Všetky moje predstavy sa neskôr zhmotnili pri sledovaní filmovej verzie z roku 1990 s Christianom Baleom v úlohe Jima. Film možno nepatrí medzi kinematografickú špičku, no pre mňa dokonale vystihol myšlienku pirátskeho dobrodružstva násťročného chlapca (a prostredníctvom neho aj mňa).

Pohľad do martinského zákulisia

Po švédsky píšuci Fín Bengt Ahlfors patrí na Slovensku medzi obľúbených autorov decentných komédií. Decentných preto, že nepíše bulvár s jednoduchou zápletkou a kopancami do zadku. Sú to komédie, ktoré s niekedy aj čiernym humorom otvárajú problémy moderného sveta ako sex po šesťdesiatke či delenie dedičstva. Ahlfors je autorom viac ako tridsiatky hier. Najznámejšie z nich Iluzionisti, Posledná cigara, Divadelná komédia či Ale, ale, pani plukovníková sa s úspechom hrali a hrajú aj na Slovensku. Posledné tri menované tituly inscenovalo Slovenské národné divadlo.

Tichý tón tvorivosti

Inscenácia A budeme si šepkať (premiéra 27. 3. 2009) v Slovenskom komornom divadle v Martine zožala úspechy doma aj v zahraničí. Poetický obraz o štyroch slovenských ženách, ktoré sa začiatkom 20. storočia odvážne pustili do boja s rodovými stereotypmi, zaujal mladšie i staršie publikum témou aj jej spracovaním.

Podvodom k spaseniu

„Chcel by som v tomto románe aspoň z jednej strany ukázať celé Rusko,“ napísal v liste N. V. Gogoľ svojmu priateľovi a tútorovi Puškinovi o pripravovanom románe Mŕtve duše. Nevieme, aké správy si dvojica Michal Vajdička a Daniel Majling vymenili elektronickou poštou, ale rozhodli sa Gogoľov román inscenovať v Divadle Andreja Bagara a navyše po svojom.

Máša, Beta a ich pražský život

Čoraz menej ľudí si pamätá, čím komunizmus vlastne bol. Ľudský mozog má tú šťastnú vlastnosť, že vytesňuje udalosti, ktoré sú nepríjemné a uchováva len to pekné. Preto počujeme mnoho ľudí vzdychať, že za komunizmu bolo všetko oveľa ľahšie, oveľa lepšie. Už zabudli, aké to naozaj bolo. Ďalší si komunizmus nepamätajú, lebo ho nikdy nezažili. Po ´89 sa o minulosti nehovorilo, pretože ľudia neboli zvyknutí hovoriť. A teraz? Teraz už je to tak dávno, že sa to už nikomu nechce vyťahovať.

Pravý slovenský holý Hamlet

Jubilejnú 90. sezónu oslavuje Slovenské národné divadlo borením sa s rôznymi slovenčinami. Na oslavu výročia pripravil režisér Roman Polák Hviezdoslavovu hru Herodes a Herodias, ku ktorej by sa hádam aj hodil výkladový slovník (všetci, ktorí nazreli do Hviezdoslavovho prekladu Hamleta vedia, o čom hovorím).

Go to Top