Divadlo Astorka Korzo '90, Bratislava

V komplikovanej situácii spôsobenej pandémiou mala v septembri 2020 v Divadle ASTORKA Korzo '90 premiéru hra Arthura Millera Pohľad z mosta v réžii Michala Spišáka. Tematickým východiskom dramatickej predlohy sa stala sociálna periféria americkej spoločnosti päťdesiatych rokov 20. storočia, prostredie najslabšie platených a zároveň najťažšie pracujúcich robotníkov a ilegálnych prisťahovalcov. V súčasnosti sa problém nelegálnej migrácie a práce týka aj európskeho kontinentu, na ktorý prúdia davy ázijských a afrických ekonomických, politických a vojnových utečencov.

Kosova režijná interpretácia Gogoľovej hry Revízor potvrdila istotu o večne živých a aktuálnych témach tak literárnych, ako aj dramatických diel tohto velikána ruskej a svetovej literatúry. Bez ohľadu na fakt, že námet Revízora pochádza od ďalšieho velikána ruskej a svetovej tvorby – Alexandra Sergejeviča Puškina – možno aj pri uvedení hry v Astorke hovoriť či konštatovať iba: Nech žije Gogoľ!

Súčasná téma, ktorá indikuje zžieravé problémy doby, je odjakživa čímsi, čo vyživuje životaschopnosť divadla, ktorého podstatou je živé prepojenie javiska a hľadiska. Dych súčasnosti aj jeho rytmus, ako rytmus srdca živého organizmu, robí z divadla platformu pre vyjadrenie dneška a predovšetkým pre predostretie a zreteľné artikulovanie najzávažnejších problémov doby, hoci v šate, čo pristane viac klaunom než tragédom.

Film svetoznámeho oceňovaného režiséra Miloša Formana, ktorý sa stal emblémovým dielom československej kinematografie 60. rokov, preslávil seba aj hlavných predstaviteľov tohto filmu vo svete, ale predovšetkým v západnej Európe hneď po jeho vzniku. Scenár vytvorili Ivan Passer, Jaroslav Papoušek a Miloš Forman. Inscenácia, ktorej východiskom je pôvodný scenár filmu Lásky jednej plavovlásky, nie je imitáciou filmovej predlohy tak, ako príbeh poznáme z rovnomenného filmu, ale animovaním príbehu na javisku a oživením jeho vnútorného zmyslu divadelným jazykom.

Dramatik David Gieselmann je úspešným a často hrávaným mladým nemeckým tvorcom, ktorý veľmi pôsobivo zachytáva najvypuklejšie problémy súčasného sveta. Aj jeho hra Kontajner Paríž patrí k tým hrám, ktoré oslovujú diváka svojou tematickou apelatívnosťou aj aktuálnym humorom, parodickými zveličeniami a satirickými šľahmi.

Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd.

Známa novela oceňovaného slovenského spisovateľa Pavla Vilikovského Letmý sneh sa stala predlohou pre inscenáciu Juraja Nvotu v Divadle Astorka Korzo´90. Dramatizáciu prozaickej predlohy vytvoril úsporne a čitateľne, tak aby zachoval základné línie prozaického textu, jeho syn, režisér Jakub Nvota.

„Divadlo nemá zmysel“ – táto veta zaznieva viacnásobne, a nielen z úst Lopachina, ale aj z úst Trofimova, ktorý sa chystá odísť čo najskôr do Austrálie. Veď v tejto krajine sa „nedá žiť“ a v „cudzine je všetko lepšie“. Režisér M. Amsler sa rozhodol hovoriť o príbehu divadla, ktoré má zaniknúť, akoby divadlo a jeho jazyk a štýl stáli na pokraji priepasti, len divadelníci to ešte stále nechápu a nechcú brať na vedomie...

Zabávať sa na vlastných chybách a pokleskoch je vraj oslobodzujúce. Sebairónia je bezpochyby znakom nadhľadu a osobnej aj osobnostnej vyspelosti, schopnosti nazrieť na seba a do seba, a naučiť sa, ako sa poučiť z vlastných chýb. Aj o tom všetkom je najnovšia inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 Jama deravá, ktorou sa tím divadla pod vedením hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku metódou autorského divadla obracia tvárou v tvár súčasnosti a jej či našim zžieravým a pálčivým problémom.

Český dramatik Petr Kolečko je úspešným bavičom televíznych aj divadelných divákov. Hru Zakázané uvoľnenie z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. Jeleň je mŕtvy.“).