Soňa Šimková
Soňa Šimková absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968). V roku 1997 získala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Vedie tiež semináre analýzy predstavení. Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov: v roku 1992 pôsobila jeden semester ako pedagogička na Université Paris 8, Francúzsko. Je autorkou knižných publikácií: Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), učebníc a skrípt: Súčasné francúzske divadlo (1985) a kol.: Vantuch, A. – Povchanič, Š. – Kenížová-Bednárová, K. – Šimková, S.: Dejiny francúzskej literatúry – kapitola Súčasné francúzske divadlo (1995). Publikovala množstvo vedeckých a odborných štúdií a doslovov v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách doma a v zahraničí o modernej a postmodernej réžii a dramatike (A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka, atď.). Je editorkou viacerých medzinárodných zborníkov: Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2008). Preložila (spolu s E. Flaškovou) a vedecky redigovala prvé slovenské vydanie Divadelného slovníka od Patricea Pavisa. (2005). Preložila viaceré divadelné hry (Molière, Feydeau, Marivaux, Confortès, Cousse). V rokoch 1992 – 1996 zastávala post prodekanky a prorektorky VŠMU, v r. 1998 – 2010 bola vedúcou Katedry divadelnej vedy. Ako viceprezidentka a prezidentka Edukačného výboru ITI/IIT UNESCO (1993 – 2004) a v súčasnosti jeho čestná členka spolupracuje s mnohými zahraničnými inštitúciami a odborníkmi. Nositeľka viacerých ocenení Litfondu za teatrologickú činnosť. V roku 2010 získala vo Francúzsku cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent z rúk zakladateľa renomovanej École Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla.
Literárna kvalita – dobré východisko pre divadlo
Divadlo Astorka si zvolilo na adaptáciu dobrý text. Dvojici Jakubovi a Jurajovi Nvotovcom sa poetika novely hodí. Malý človek zomletý mašinériou moci či princíp prirodzene produkujúci smiech cez slzy akoby reprezentovali ich divadelný svetonázor. K textu pristúpili inovatívne, s ohľadom na požiadavky divadla, a akcentovali línie odovzdávajúce odkaz dnešnému divákovi.
Súčasnosť v pohybe
Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.
Lesk a bieda kurtizán alebo Láska je zlý román
Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.
Kalendárová objednávka alebo autentické divadlo?
Ak niekto vzhľadom na názov očakával, že uvidí výjavy vojnového besnenia či dav zmrzačených vojakov vracajúcich sa z frontu, skrátka celé to obrazové klišé, ktoré máme uskladnené v pamäti vďaka napozeranej audiovizuálnej tvorbe, tak na to musel rýchlo zabudnúť. Od prvého okamihu predstavenia sme vlákaní do magického režisérovho sveta, ktorý tému vojny sprostredkúva cez filter výraznej, dnes už dobre známej osobnej štylizácie.
Oresteia bez vyššieho princípu aj bez občanov, alebo nevraždite si matky!
Prvá slovenská Oresteia! Konečne, povie si kultúrny fajnšmeker. No kritik-realista odchádza z inscenácie v rozpakoch. Hoci celý rad pozoruhodných riešení sa jej nedá uprieť. Ani zmysluplnosť jej uvedenia. Naopak. Osobne, ako milovníčka antiky, obe inscenácie, aj Aristofanove Oblaky, aj Aischylovu Oresteiu, vítam. Lenže tú druhú nie bez výhrad.
Očistný kúpeľ
Také plné divadlo ako na druhej repríze Mikve 30. októbra som ešte v Aréne nezažila. 30. októbra. Je potešiteľné, že exotická hra zaujala slovenského diváka. A že predpoklad úspechu, ktorý v nás navodila inscenácia pražského Národného divadla tejto hry, sa naplnil.
Nie je bulvár ako bulvár – na margo inscenácie Perfect Days
„Bulvár – na ktorý sa chodí ako na koktail, na šou do Folies-Bergeres alebo na vrchol Eiffelovej veže a na ktorý nás pravidelne vo svojich špeciálnych vysielaniach pozýva televízia – je bezpochyby žáner dobre zakorenený v elegantných štvrtiach a v estetickom vedomí. Hoci si uchováva stále tú istú konzervatívnu ideologickú funkciu, ovláda umenie zosúladiť sa s vkusom doby vďaka naoko odvážnym témam ...“
Komunizmus, normalizačná tragédia?
Nevzniklo veľa významných hier o normalizácii, okrem hier Ruda Slobodu, na rozdiel od filmu, ktorý sa úspešne s nedávnou minulosťou vyrovnáva (či už český alebo najnovšie aj slovenský - Muzika). Špeciálnym subžánrom vnútri hier z predprevratového obdobia by boli drámy s tematikou spolupráce s ŠTB. Je to bolestivá ale integrálna súčasť totalitného režimu a bez jej pertraktovania sa o charaktere zriadenia, v ktorom sme žili, nepovie to podstatné.
Príbeh ulice
Príbeh je klišé, banalita, déja vu, konzumná konštrukcia a svojím spôsobom „zlátanina“. Tu je jeho obsah: odohráva sa v dnešnej Petržalke. Po prečítaní si scenára a zhliadnutí inscenácie si môžeme povedať, parafrázujúc podtitul Jarryho Kráľa Ubu, že „odohráva sa v Petržalke čiže nikde“. Taká je to tá Petržalka, fiktívna krajina, akýsi no man´s land. Lebo iba dve reálie od autora ju charakterizujú: ide v nej o drogy a o alkohol. Tak to je naozaj priveľmi klišéovitá definícia legendárneho bratislavského sídliska.
