Divadlo Astorka Korzo '90, Bratislava

Inscenáciou Kafkovho Zámku akoby členovia súboru Divadla Astorka Korzo ´90 chceli zdôrazniť, v akej tradícii je zakotvená ich estetická identita. Všetky komponenty inscenácie kričia „Divadlo na Korze!“, no napriek polstoročiu, ktoré nás od šesťdesiatych rokov delí, súčasná inscenácia nepodlieha klišé či recyklácii scénických postupov tohto legendárneho súboru. V dokonalej harmónii však udržiava intelektuálnu a prízemnú rovinu, grotesku a psychologizmus, humor a tragédiu. Farby inscenácie sú, ako inak, čierna a biela, no napriek tomu je prvotný dojem bujarou explóziou vnemov všemožných odtieňov a chutí. Tak ako Kafkove texty, je aj táto inscenácia mnohovrstvová, mnohovýznamová, inteligentná a vtipná.

Návrat Romana Poláka k dielu Franza Kafku nie je nijakou náhodou a už vôbec nie na doskách divadla Astorka Korzo ´90. Keď inscenoval Kafkov Proces (Korzo ´90, 1990) bol to jeden z úvodných akordov budúceho úspešného komorného divadelného zoskupenia, ktoré nadviazalo na legendárne DnK.

Odpozorovať a parodovať alebo len preniesť pokusy a omyly zo všednosti do iných svetov? Tých svetov je v Shakespearovej najhranejšej komédii hneď niekoľko. Nielen každodennosť zemitej smiešnosti, ale aj roztopašnosť pažravosti, či zasnívanosť roztúženia a snov, ale aj obšírny svet predstáv a sebaklamov.

Ak by sme sa pozreli na kompletnú inscenačnú tradíciu Shakespearových komédií na slovenských profesionálnych javiskách, možno by nás (ne)prekvapilo časté uvádzanie Sna noci svätojánskej (aj pod názvami Sen letnej noci, Sen noci májovej a i.). Oproti iným dramatikovým komédiám práve táto magická feéria, kde sa sen stáva skutočnosťou a naopak, už od roku 1920 nezišla z našich javísk. Bola vôbec prvou Shakespearovou hrou uvedenou v Slovenskom národnom divadle, teda aj prvou v slovenskom profesionálnom divadle (1920, v réžii Viléma Táborského) a neskôr sa jej ujímali najvýznamnejšie osobnosti našej divadelnej réžie, akými boli a sú Viktor Šulc, Ján Jamnický, Karol L. Zachar, Roman Polák či Ľubomír Vajdička.

Jedna z najkrehkejších hier klasika americkej modernej drámy, otca hlbinného ponoru do amerického vnímania sveta a duchovnej mnohorozmernosti ľudskej senzitivity na doskách divadla – Eugena O´Neilla – nazvaná Cesta dlhého dňa do noci je jednou z tých drám, ktoré prudkým ožiarením poskytujú vhľad nielen do jednotlivých postáv a ich vzájomných vzťahov, ale ponorom do biografických súvislostí autora a jeho rodinného zázemia vnášajú nové svetlo do pohľadu na samotného dramatika a jeho zložitého rodinného traumatického dotyku s tabuizovaným nepriznávaním starých rán a vín.

Výnimočná tvorba spisovateľa Rudolfa Slobodu je jedným zo základných kameňov modernej slovenskej literatúry druhej polovice XX. storočia. Poézia, próza, dráma, všetky žánre literatúry v nezabudnuteľnej filozoficko-metaforizujúcej podobe obsiahol tento básnik neobyčajnosti všednosti vo svojom diele.

Oslovujúce a nadmieru aktuálne sú drámy A. P. Čechova aj v XXI. storočí. Naďalej sa javia ako hry, ktoré môžu siahnuť na podstatné témy súčasnosti. Aj preto sa objavujú neustále v nových interpretáciách na všetkých svetových javiskách. Zvláštna odolnosť voči času týchto existenciálnych „komédií“ nám vždy znovu napovedá, že Čechov v dobovej každodennosti objavil archetypálne pradivá základných ľudských neuralgických bodov. Aj dráma Platonov je z tých, čo stále oslovujú.

Pôvodná slovenská divadelná hra v ostatných rokoch nadobúda akceleračnú energiu, ktorá ju prudko vysúva do popredia na nejednom slovenskom javisku. Hoci zaznamenávame tento nový a potešiteľný pohyb smerom k záujmu o pôvodnú slovenskú hru aj u publika, nemožno ešte stále hovoriť o boome slovenskej divadelnej tvorby, aj keď by sme si takýto boom vskutku želali.

Goetheho Stella s dvoma otvorenými koncami a uzmierením. Stella ako otvorená možnosť. To je inscenácia Juraja Nvotu, ktorá v Divadle Astorka Korzo ´90 v pomalom melancholickom tempe rozpráva príbeh vzťahového trojuholníka. Stella ako obeť? Či Stella obetujúca? Takéto otázky sa ponúkajú aj vnucujú, ak vnímate inscenáciu plnú nevtieravých signálov o možnostiach mužsko-ženských väzieb, pripútaní či odpútavaní. Ale predovšetkým preto, že režisér nám núka viacero verzií ako pointovať nešťastné lásky.

Spracovaním troch noviel Marta, Cia a Paula zo zbierky Jozefa Cígera Hronského Sedem sŕdc Marekom Maďaričom pokračuje dramaturgia Divadla Astorka Korzo ´90 v sérii premiér inscenácií, ktoré vytvárajú dobové portréty. Na rozdiel od inscenácií Tolstoj a peniaze a Červená princezná ide o portrét, ktorý vychádza z hlboko precíteného a dôsledne pochopeného života bežného človeka z čias života Jozefa Cígera Hronského.