(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

… na jeden človečí dotyk

V bulletine k 65. inscenácii bratislavského Radošinského naivného divadla Mužské oddelenie sa v slovách Stanislava Štepku dočítame prinajmenšom o dvoch hlavných dôvodoch jej napísania. Tým prvým je možno naplnenie jeho dávneho želania, ktoré vzniklo v súvislosti s mimoriadnym úspechom prvého „dielu“ z roku 1987 – Ženského oddelenia. Bola to kultová inscenácia s 362 reprízami, v ktorej kraľovala Katarína Kolníková. Stanislav Štepka v tejto súvislosti v bulletine k Mužskému oddeleniu napísal, že by si prial, aby vznikla inscenácia, ktorá by bola „... verným a dôstojným pokračovaním javiskovej ľudskej témy“.

Ubuovská Matka

Príbeh, ktorý napísal Jan Antonín Pitínský pod názvom Matka, je napísaný akoby v rámci poetiky absurdného divadla. Slávny „tatko Ubu“ Alfreda Jarryho, ktorý je jedným z predchodcov absurdného, dadaistického a surrealistického divadla, je podobného razenia ako Pitínskeho postava Matky. I keď na javisku menej nadáva, je menej hrubá či inak násilne presadzuje svoju vôľu, to, čo si dovoľuje, rúca istoty, ktoré v našich životoch zosobňuje osoba matky. Podobne ako Ubu aj ona ničí naše predstavy o čistote a úprimnosti vzťahov v rodine, tiež nádej na láskavú transparentnosť, racionálnosť a múdrosť rodinných rozhodnutí.

Nie je list ako list…

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.

Poslední nebudú svätými

Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní.

Nech žije Gogoľ! Ale radšej nie na večné časy!

Kosova režijná interpretácia Gogoľovej hry Revízor potvrdila istotu o večne živých a aktuálnych témach tak literárnych, ako aj dramatických diel tohto velikána ruskej a svetovej literatúry. Bez ohľadu na fakt, že námet Revízora pochádza od ďalšieho velikána ruskej a svetovej tvorby – Alexandra Sergejeviča Puškina – možno aj pri uvedení hry v Astorke hovoriť či konštatovať iba: Nech žije Gogoľ!

Svieža a inscenačne odlišná apokalypsa

Najnovšia „modrosalónna“ inscenácia Cudzô vznikla v rámci projektu Young Europe III. pod gesciou Európskej divadelnej konvencie (ETC). Do projektu sa celkovo zapojilo deväť divadiel, ktoré pracovali rozdelené na tri trojice. Inscenácia je tak výsledkom spolupráce Činohry Slovenského národného divadla – ako sa uvádza v bulletine k nej: „... s divadlami Badisches Staatstheater v Karlsruhe (Nemecko) a Pesti Magyar Színház v Budapešti (Maďarsko). Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti. (...) Tri hry tak spája spoločná téma a jedinečný svet. Pod hlavičkou spoločnej témy ,Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?‘“.

Súčasné tance smrti

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

Zabudnuté denníky

Inscenácie, ktoré vznikajú na základe skutočných udalostí či vďaka autentickým záznamom nesú v sebe vždy niečo, čo nás skutočne desí. Sú živou pamäťou alebo odkazom na ňu. Na dni, okamihy – roky, ktoré sa reálne stali. Sú spomienkami akoby bez príkras, bez nádeje na pozitívnu zmenu – hlavne vtedy, ak sa týkajú krutých udalostí s fatálnymi dôsledkami nielen pre jednotlivca, ale aj pre celú civilizáciu.

Scapin inak

Molièrovou hrou Scapinove šibalstvá, ktorú uviedlo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod názvom Cirkus Scapin, pokračuje režisér Roman Polák v pomerne bohatej línii voľnej autorskej práce s Molièrovými hrami a jeho inscenačnou poetikou. Jej základ spočíva v adaptačných technikách, ktorými sa snaží nanovo divadelne preložiť pôvodný text do súčasnej textovej a divadelnej štruktúry. Všetky predchádzajúce inscenácie Molièrových hier sú späté so Slovenským komorným divadlom v Martine.

Go to Top