(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Divadlo, terapia a osobné…

Inscenácia Hamlet a syn – ako píšu o nej na webovej stránke divadla jej tvorcovia – je v línii projektov Divadla z Pasáže v Banskej Bystrici výnimočná tým, že je súčasťou, alebo presnejšie – jedným z výsledkov cyklu vzdelávania o divadle, ktorý majú za sebou herci tohto divadla. Konkrétne ide o obdobie antického gréckeho divadla, v rámci ktorého sa oboznámili aj so starovekou gréckou mytológiou. Medzi mýty, ktoré sa v inscenácii reflektovali prostriedkami tak divadla, ako aj teatroterapie, patria príbehy o Orfeovi a Euridike, Minotaurovi a Ariadne a Prométheovi. Ide o príbehy, ktoré sa tvorcom inscenácie – predovšetkým autorovi scenára a režisérovi Jánovi H. Mikušovi a dramaturgičke Jane M. Hanzelovej – vzhľadom na ich základný inscenačný zámer spojili v jednom.

Komorné, ale presvedčivé

Tvorba svetovo známeho a veľmi obľúbeného talianskeho prozaika, esejistu, dramatika, kritika a novinára, v roku 2010 víťaza Boccacciovej literárnej ceny Alessandra Baricca je veľmi dobre známa aj u nás. Vydavateľstvo Kalligram napríklad vydalo v roku 2006 jeho Homéra, Iliadu, predtým v roku 2004 román Oceán more atď. Aj keď u nás jeho knihy nevychádzajú v stotisícových nákladoch, ako je to napríklad vo Francúzsku, kde len román Hodváb dosiahol náklad 200 000, preklady takmer všetkých jeho diel hovoria o záujme slovenského čitateľa i prekladateľov o jeho tvorbu.

Poézia a divadlo

Vzťah divadla a poézie sa zdá byť ontologický. Dejiny divadla nás učia, že základom divadla od jeho najstarších čias sú situácie, v ktorých sa rečou viazanou podľa nejakých rytmických pravidiel obrazne hovorí o tom najnižšom i najvyššom v našich životoch. Je zvláštne, že po roku 1989 sa u nás tento vzťah zúžil takmer iba na inscenovanie veršovaných hier (pričom klasici prevládajú) a na zobrazovanie významných básnikov ako Válek, Novomeský, Dilong atď. Forma, ktorá je v tejto rovine „bytia“ divadla najzreteľnejšia – divadlo poézie – v profesionálnych podmienkach hádam už ani nie je... Pátrať po príčinách na tomto mieste, samozrejme, nemá zmysel.

Luterán tentoraz v kamennom divadle

Téma školy, márnych snáh niečo pochopiť či naučiť, takisto téma márnych snáh tak profesorov, ako aj žiakov tolerovať svoje „nedostatky“, téma vedomostí, ktoré sa nielen musíme naučiť, ale ich aj reálne vieme či potrebujeme do ďalšieho života, je oddávna témou veľmi vďačnou.

Hľadanie jazyka…

Hľadaním divadelného jazyka rozväzovaním balíčkov so snami, túžbami a predstavami o budúcnosti aj tak možno nazvať ďalší projekt Ticha a spol. – alebo presnejšie Patrície Jarjabkovej-Garajovej a Viki Janouškovej s klientmi a pedagógmi Domova sociálnych služieb Prima v Bratislave. Inscenácia s príznačným názvom Stopy snov alebo Komentované obrazy z netradičného dialógu svedčí o tom, že Divadelný (a iný) klub na Školskej 14 sa vydal na systematickú cestu hľadania novej divadelnej poetiky otvorením sa dialógu s vnútorným svetom klientov Primy.

Dych lukavických zápiskov

Nebýva v našej divadelnej kultúre obvyklé, ak takmer onedlho po úmrtí nejakej osobnosti nášho kultúrneho života sa v profesionálnom divadle vytvorí jej portrét alebo aspoň čiastková spomienka naň. Túto česť dostala v autorstve Viky Janouškovej Hana Ponická päť rokov po jej skone (1922 - 2007). Ako v bulletine priznáva autorka scenára - na začiatku jej silného záujmu o Hanu Ponickú stáli predovšetkým Lukavické zápisky - autobiografický román - dokument, v ktorom Ponická rozpráva o svojich najťažších rokoch pred a po zákaze činnosti v súvislosti s Chartou 77.

Patrícia, neha a hviezdy

Vianočná rozprávka kolektívu autorov Paťa a pastieri je inscenáciou výnimočnou po viacerých stránkach. Ako autorka a herečka sa ňou do bývalých priestorov Divadla a.ha. na Školskej 14 - teraz Ticho a spol. - vrátila Patrícia Jariabková-Garajová, ako autor Miloš Janoušek, a Viki Janoušková sa v nej ocitla v pozícii autorky a režisérky.

Go to Top