Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
AŽ PRÍLIŠ DOBRÉ BOHYNE
Dramatizácia Láskavé bohyne z pera slovenského dramaturga a dramatika Daniela Majlinga, ktorú naštudovala Činohra Slovenského národného divadla v Bratislave, vznikla spracovaním románu Láskavé bohyne (fr. Les Bienveillantes, vyd. 2006) Jonathana Littella (1967). Autor je pôvodom Američan s ruskými prarodičmi, ktorí boli emigrantmi židovského vierovyznania (z Ruska odišli koncom 19. storočia). K napísaniu románu ho však neinšpiroval ich pohnutý osud, ale fotografia s popravou ruskej partizánky Zoji Kosmodemjanskej.
Autobiografia cudzími očami…
Rozprávať o sebe na javisku je nielen odvaha, ale aj veľké poučenie vo všetkých smeroch. V našom kultúrnom a divadelnom kontexte sme zvyknutí, že sa tak najčastejšie robí pri inscenáciách terapeutického divadla (divadlo mentálne a telesne znevýhodnených), psychodramatického divadla atď., ktorých hlavnými funkciami sú práve funkcie ako liečebná, rehabilitačná, psychologická a pod. Inscenácií, ktoré sú tradičným autoportrétom, je u nás minimum, možno z posledných bola takou inscenácia Blaha Uhlára Pokus (v hľadaní spirituality), video-divadelná inscenácia z roku 2011 v Divadle S.T.O.K.A. Bratislava. Pri inscenácii Silent Rhapsody však v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o tradičnej autobiografii, či nebodaj o terapii prostriedkami divadla. Aj keď – samozrejme – pri autobiografických dielach sú vždy obe funkcie prítomné, teda aj pri tejto inscenácii. Dôležité však je, v akom pomere sú k estetickej a umeleckej funkcii.
Hra, hravosť a divadlo
Inscenácia Princ, kde si? je v poradí už piatou premiérou Divadelného zoskupenia Stopy snov a prvou, ktorá má profesionálneho režiséra – Roba Horňáka. Obdobne ako predchádzajúce dôsledne vychádza z osobných tém, zážitkov a skúseností členov divadla: hercov-nehercov z Domova sociálnych služieb. Aj v tejto inscenácii sa jadro ich divadelného spracovávania realizovalo pod hereckým, dramaturgickým, inšpiračným a pedagogickým vedením Patrície Jarjabkovej-Garajovej, Dáše Rúfusovej a Viki Janouškovej, ku ktorým pribudla Alena Horňáková. Herci-neherci však v tomto prípade mali už za sebou dlhý rad základných cvičení z dramatickej výchovy a obsiahle rozhovory na tému, ktorá bola pre nich netradičná.
Othello, Othello, Othello!!!
Príťažlivosť Letných shakespearovských slávností v Bratislave je – ako inak – nepopierateľná. Sú vždy mnohonásobným sviatkom. Leta, divadla ako takého. Predovšetkým však sviatkom Shakespeara samotného a jeho divadelného odkazu. Ich pätnásťročná úspešná existencia tiež dokazuje, že aj ich diváci sa pridali k publiku, ktoré sa dobrovoľne zúčastňuje na už takmer štyristopäťdesiatročnom potvrdzovaní existencie etických princípov, o ktoré Shakespearove postavy zvádzajú svoje najtragickejšie či najkomickejšie boje. A je veľkou úľavou vedieť, že princípy, ako napríklad úcta k životu a k jeho dôstojnosti, sú stále platné a zjednocujú nás. A nielen bojom divadelných postáv o ne...
Konečne mal niekto odvahu inscenovať Janu Eyrovú
Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila.
Už videné v Tichu
Déj vu je zvláštnou inscenáciou z viacerých uhlov pohľadu. Nielen témou, ale aj sociálnym rozmerom a v konečnom dôsledku aj z výtvarného hľadiska. Akoby jej interdisciplinarita patrila...
Ďalšie divadlo medzi nami…
Ticho a spol., ktoré sa zameriava na divadlo, folk, blues, literatúru a iné formy kultúrno-umeleckej činnosti, od svojho vzniku neustále rozširuje všetky svoje aktivity. Nie je tomu inak ani v prípade divadla. Okrem tradičných aktivít – ako vlastná divadelná produkcia a hosťovanie rôznych divadiel v priestoroch na Školskej – tu od októbra 2012 pôsobí napríklad už aj mím Juraj Benčík, ktorý sa začiatkom roka vrátil z pôsobenia vo svetoznámom Cirque du Soleil.
Divadlo, terapia a osobné…
Inscenácia Hamlet a syn – ako píšu o nej na webovej stránke divadla jej tvorcovia – je v línii projektov Divadla z Pasáže v Banskej Bystrici výnimočná tým, že je súčasťou, alebo presnejšie – jedným z výsledkov cyklu vzdelávania o divadle, ktorý majú za sebou herci tohto divadla. Konkrétne ide o obdobie antického gréckeho divadla, v rámci ktorého sa oboznámili aj so starovekou gréckou mytológiou. Medzi mýty, ktoré sa v inscenácii reflektovali prostriedkami tak divadla, ako aj teatroterapie, patria príbehy o Orfeovi a Euridike, Minotaurovi a Ariadne a Prométheovi. Ide o príbehy, ktoré sa tvorcom inscenácie – predovšetkým autorovi scenára a režisérovi Jánovi H. Mikušovi a dramaturgičke Jane M. Hanzelovej – vzhľadom na ich základný inscenačný zámer spojili v jednom.
Komorné, ale presvedčivé
Tvorba svetovo známeho a veľmi obľúbeného talianskeho prozaika, esejistu, dramatika, kritika a novinára, v roku 2010 víťaza Boccacciovej literárnej ceny Alessandra Baricca je veľmi dobre známa aj u nás. Vydavateľstvo Kalligram napríklad vydalo v roku 2006 jeho Homéra, Iliadu, predtým v roku 2004 román Oceán more atď. Aj keď u nás jeho knihy nevychádzajú v stotisícových nákladoch, ako je to napríklad vo Francúzsku, kde len román Hodváb dosiahol náklad 200 000, preklady takmer všetkých jeho diel hovoria o záujme slovenského čitateľa i prekladateľov o jeho tvorbu.
