Hra, hravosť a divadlo

Dramaturgia: Dáša Rúfusová, Michala Jarjabková
Scéna: Jakub Branický a kolektív
Kostýmy: Mirjana Tureničová
Hudba: Marek Suchoža
Texty piesní: Peter Lipovský
Réžia: Robo Horňák
Účinkujú:
Herci – neherci z DSS PRIMA – Martina Kaňková, Darinka Pomichalová, Martin Babín, Emil Andruška, Ján Grék, Mirko Fischer, Táňa Blažeková, Michala Jarjabková
sociálne terapeutky: Martina Jakubcová, Mirjana Tureničová, Vierka Pribilová a herečky Alenka Horňáková, Patrícia Jarjabková-Garajová
Divadelné zoskupenie Stopy snov pri Divadle TICHO a spol. Bratislava
Inscenácia Princ, kde si? je v poradí už piatou premiérou Divadelného zoskupenia Stopy snov a prvou, ktorá má profesionálneho režiséra – Roba Horňáka. Obdobne ako predchádzajúce dôsledne vychádza z osobných tém, zážitkov a skúseností členov divadla: hercov-nehercov z Domova sociálnych služieb. Aj v tejto inscenácii sa jadro ich divadelného spracovávania realizovalo pod hereckým, dramaturgickým, inšpiračným a pedagogickým vedením Patrície Jarjabkovej-Garajovej, Dáše Rúfusovej a Viki Janouškovej, ku ktorým pribudla Alena Horňáková. Herci-neherci však v tomto prípade mali už za sebou dlhý rad základných cvičení z dramatickej výchovy a obsiahle rozhovory na tému, ktorá bola pre nich netradičná. Po prvý raz totiž základom inscenácie bol iný text – svetoznáma moderná rozprávka francúzskeho spisovateľa a pilota Antoina de Saint-Exupéryho Malý princ. Inscenácia – ako inak – však nie je ani jednoduchou a ani zložitejšou adaptáciou Malého princa. V duchu najlepších – a už tradičných – snáh všetkých profesionálnych divadelníkov okolo Divadelného zoskupenia Stopy snov inscenácia tematizuje niektoré z motívov predlohy tak, aby vyzdvihla osobnosti hercov-nehercov, ich vlohy a trvalo v nich rozvíjala schopnosť vyjadrovať sa prostriedkami divadla.
Kompozičným základom Malého princa je odhaľovanie zákulisia vzniku inscenácie využitím princípu hry v hre podobne, ako sa v predlohe odkrývajú niektoré skúsenosti zo Saint-Exupéryho života (niekoľkokrát havaroval; cítil sa veľmi osamotený, pretože počas 2. svetovej vojny veľa jeho kamarátov zomrelo v bojoch o Francúzsko atď.). Skupina hercov-nehercov v úvode inscenácie vojde do sály a keď zistí, že ostatní chýbajú, začnú ich hľadať. Z dialógov sa dozvedáme, že napríklad Mirka mešká, lebo šije kostýmy a z odkazu na papieri zistia, že chýbajúci herci išli hľadať Malého princa a že si zatiaľ majú skúšať planéty. Vzápätí niekto z hercov položí jednoduchú otázku: „Ako vyzerá Malý princ?“ a ostatní majú možnosť hádať – ukazovať, predvádzať či inak nám hrať-predstavovať „svojho“ Malého princa. Keď padne otázka: „A je tam hore?“ Herci-neherci sa začnú opätovne „hrať“ – tentoraz na obeh planét. Keď sa vrátia chýbajúci účinkujúci (Paťa, Maťa a Ali), sú síce sklamaní, že neprišli aj s Malým princom, ale začnú sa hrať ďalšiu dramatickú hru – vymýšľajú spôsoby, ako by sa dostali za ním hore, na planétu vo vesmíre. V obdobne hravom štýle pokračuje aj vytvorenie a návšteva planét. Iniciátormi následného deja, pútnikmi od jednej planéty k druhej a hlavne komentátormi a posúvačmi deja je hlavná trojica hercov-nehercov, ktorú predstavujú profesionálne herečky Paťa Jarjabková-Garajová, Alena Horňáková a neherečka-sociálna terapeutka Maťa – Martina Jakubcová. Im predovšetkým patrí aj úvodná a záverečná pieseň, v ktorých (voľne) – letia preskúmať nielen srdcia, ale i to, čo na zemi zostalo zo stratených nádejí a túžob. Ale hlavne v závere spievajú o tom, že nám na povzbudenie môže postačiť aj malá hviezda:
Toľko je osudov,
koľko hviezd nad nami.
Na jednej chlapčisko
hompáľa nohami.
Refrén:
Lálála lálálá lá,
Aby nám na cestu hviezda vždy blikala.
Lálála lálálá lá,
Nemusí najväčšia, stačí nám aj malá.
Lálála lálálá lá.
Slová záverečnej piesne o malej hviezde sú vlastne pointou – pozitívnym odkazom celej inscenácie i jadrom jej koncepcie. Totižto každá z planét, ktorú trojica pútničiek/hľadačiek navštívi, je nielen vymyslenou/vysnívanou planétou niektorého z nehercov, ale aj divadelným „odkliatím“ Malého princa v nich. Planéty sú vytvorené pomocou ich vlastných snov/predstáv o nich a zároveň sa z divadelného hľadiska maximálne využívajú prednosti či schopnosti nehercov. Planéty však nemajú iba divadelnú podobu, ale aj filmovú a v inscenácii po každej divadelnej nasledovala filmová. Na divadelnej planéte sa neherci „predstavovali“ ako divadelní výmyselníci – vo vtipných kostýmoch a hraním nápadito stvárnených planét ako Guten Tag, Škorpión, Kapor, planéta s číslom 321, OK a i. Každá sa výrazne odlišovala od predchádzajúcej. Napríklad Planéta Guten Tag žiadneho návštevníka nepustila preč, pokiaľ si nedal vyprážaný syr, planéta Škorpión štípala, planéta Kapor bola nebezpečná, pretože na nej plávajú aj žraloky, planéta s číslom 321 poznala všetky čísla – aj dátumy narodenia pútničiek, planéta OK sa rozprávala iba pôvabnými gestami atď. Ku každej planéte sa pútničky dostávali pohybovo-tanečnými kreáciami vo vzduchoprázdne, s každou sa najprv zdvorilo pozdravili a zvítali a na každú planétu – ponuku jej hviezdnych „špecialít“ – reagovali čiastočne aj improvizovane, pretože herci-neherci nemuseli vždy vytvárať herné situácie na základe dohovoreného scenára. Na žiadnej planéte však Malého princa pútničky nenašli. Až v závere inscenácie našli toho pravého – knižku Malý princ, z ktorej si všetci začali čítať. Vo filmových planétach boli formou dokrútok zachytení vtipne a poeticky jednotliví predstavitelia planét v civilných podobách – za počítačom, v predajni, pri športe atď., aj so svojimi snami. Odhalili tak pred nami svoje súkromné planéty – „malých“ princov…
Scénografia a kostýmy inscenácie plne podporovali kompozičný princíp hravosti a hry – divadelné planéty čakali na svoje výstupy sediac na veľkých drevených cievkach po bokoch scény pred kusmi visiacich drapérií, ktoré boli od seba odlišované farebne – svietením. Jej čelnú časť tvorilo premietacie plátno, na ktoré sa premietali dokrútky – či už o živote hercov-nehercov, alebo súvisiace s vytváraním atmosféry lietania a prostredia planét ako filmové pohľady na hviezdy, planéty, oblaky atď. Pracovalo sa aj so stroboskopom, ktorým sa taktiež navodzovala atmosféra lietania a kozmu. Niektoré kostýmy divadelných planét boli vytvárané pomocou krinolínových konštrukcií tvarovaných do podoby gule. Na rebrách mali pripnuté či naaplikované znaky tej-ktorej hviezdy – papierové škorpióny, kvetinové girlandy, svadobnú vlečku atď. Prípadne boli vytvárané klobúkom, z ktorého viseli číslice, sieťovinou zo zemiakového vreca, na ktorej boli naaplikované ryby/kapre atď. Základ divadelného kostýmovania bol však u všetkých postáv jednoduchý a vychádzal z princípu maximálnej funkčnosti. Bez problémov umožňoval voľný pohyb. Postavy pútničiek mali k civilným nohaviciam čierno-biele pásikavé tričká a ostatné postavy mali tiež civilné odevy s tričkami.
Herci-neherci postavy svojich vysnívaných planét hrali koncentrovane, so zmyslom pre situáciu, s potešením pre ironický a parodický rozmer ich kostýmového i mizanscénického stvárnenia a dokonca sa osvedčili aj v príjemne zvládnutom dialógu s hereckými profesionálmi – Patríciou Jarjabkovou-Garajovou (Paťa) a Alenou Horňákovou. Absolvovanie radu dramatických cvičení a etúd prinieslo svoje ovocie. Po prvý raz sa tiež do tejto „astrálnej“ komédie zo života ľudí s mentálnym znevýhodnením v miniúlohe ako herečka a dramaturgička zapojila spolu s Dášou Rúfusovou aj v civilnom živote večne usmiata a zvedavá Miška – Patina dcéra. Na každom hercovi-nehercovi bolo vidieť, ako sa pod vplyvom divadelných postupov a prostriedkov mení a rozvíja svoju osobnosť. Zmenili sa však aj diváci – v hľadisku sedelo čím ďalej tým viac prajných divákov, ktorí uverili zázraku sily divadla…
Inscenácia má už tradičnú štruktúru inscenácií tohto divadelného zoskupenia. Postavy hercov-nehercov sprevádzajú profesionálni herci v úlohách rozprávačov, spevákov či rozohrávačov jednotlivých aktivít/akcií, inscenačný tok je prerušovaný náladotvornými či dejotvornými piesňami a základná príbehová rovina je vo svojom javiskovom zobrazení hlavne na pleciach hercov-nehercov. Vzhľadom na to, že inscenácia vznikla ako kolektívne hľadanie na tému Saint-Exupéryho Malého princa a v snahe v skratke a s nadhľadom vyjadriť svoje vlastné snívanie a predstavu o planétach Malého princa, má celkový výsledok charakter lyrickej komédie. Novým vyjadrovacím prostriedkom boli filmové dokrútky s jednotlivými protagonistami. Filmový dokumentárny jazyk bol hercami-nehercami zvládnutý s obdobne veľkým porozumením pre jeho funkciu a zmysel, ako jazyk divadelný. (Na dokrútkach s režisérom spolupracovali tak pedagógovia, ako aj herci a neherci.)
Vtipné kostýmy planét Malého princa, piesne, svetelné efekty, filmové dokrútky, pohybové kreácie profesionálnych herečiek – hľadačiek jeho planét či nevtieravá réžia urobili z inscenácie kus, vďaka ktorému si nielen pripomeniete silu divadla, ale aj základy divadelnosti samotnej.
Sny sa môžu plniť rôzne – ak si ich, samozrejme, chceme splniť v reálnom živote. Jeden druh je osobitne prínosný – keď sa opierame o iných. Či už o svojom divadelnom snívaní a snoch klienti Domova sociálnych služieb pred vznikom vlastného divadla Stopy snov vedeli, alebo nie, inscenáciou Princ, kde si? si jeden takýto splnili.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.