Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Poézia a divadlo
Vzťah divadla a poézie sa zdá byť ontologický. Dejiny divadla nás učia, že základom divadla od jeho najstarších čias sú situácie, v ktorých sa rečou viazanou podľa nejakých rytmických pravidiel obrazne hovorí o tom najnižšom i najvyššom v našich životoch. Je zvláštne, že po roku 1989 sa u nás tento vzťah zúžil takmer iba na inscenovanie veršovaných hier (pričom klasici prevládajú) a na zobrazovanie významných básnikov ako Válek, Novomeský, Dilong atď. Forma, ktorá je v tejto rovine „bytia“ divadla najzreteľnejšia – divadlo poézie – v profesionálnych podmienkach hádam už ani nie je... Pátrať po príčinách na tomto mieste, samozrejme, nemá zmysel.
Od roku 1966 až do roku 2011 v DAB…
Sladká Charity vznikla v roku 1966, v období všeobecného uvoľnenia, končiaceho niekde až snahou rúcať pravidlá – spoločenské, politické či sociálne. Deti kvetov, Living Theatre či 1968 rok u nás – to je iba okraj širokej, všetko strhujúcej rieky, ktorá v nás znie dodnes.
Luterán tentoraz v kamennom divadle
Téma školy, márnych snáh niečo pochopiť či naučiť, takisto téma márnych snáh tak profesorov, ako aj žiakov tolerovať svoje „nedostatky“, téma vedomostí, ktoré sa nielen musíme naučiť, ale ich aj reálne vieme či potrebujeme do ďalšieho života, je oddávna témou veľmi vďačnou.
Hľadanie jazyka…
Hľadaním divadelného jazyka rozväzovaním balíčkov so snami, túžbami a predstavami o budúcnosti aj tak možno nazvať ďalší projekt Ticha a spol. – alebo presnejšie Patrície Jarjabkovej-Garajovej a Viki Janouškovej s klientmi a pedagógmi Domova sociálnych služieb Prima v Bratislave. Inscenácia s príznačným názvom Stopy snov alebo Komentované obrazy z netradičného dialógu svedčí o tom, že Divadelný (a iný) klub na Školskej 14 sa vydal na systematickú cestu hľadania novej divadelnej poetiky otvorením sa dialógu s vnútorným svetom klientov Primy.
Dych lukavických zápiskov
Nebýva v našej divadelnej kultúre obvyklé, ak takmer onedlho po úmrtí nejakej osobnosti nášho kultúrneho života sa v profesionálnom divadle vytvorí jej portrét alebo aspoň čiastková spomienka naň. Túto česť dostala v autorstve Viky Janouškovej Hana Ponická päť rokov po jej skone (1922 - 2007). Ako v bulletine priznáva autorka scenára - na začiatku jej silného záujmu o Hanu Ponickú stáli predovšetkým Lukavické zápisky - autobiografický román - dokument, v ktorom Ponická rozpráva o svojich najťažších rokoch pred a po zákaze činnosti v súvislosti s Chartou 77.
Patrícia, neha a hviezdy
Vianočná rozprávka kolektívu autorov Paťa a pastieri je inscenáciou výnimočnou po viacerých stránkach. Ako autorka a herečka sa ňou do bývalých priestorov Divadla a.ha. na Školskej 14 - teraz Ticho a spol. - vrátila Patrícia Jariabková-Garajová, ako autor Miloš Janoušek, a Viki Janoušková sa v nej ocitla v pozícii autorky a režisérky.
Život ako ladná kresba v tme
Málokedy sa v slovenskom divadelníctve podarí v jednej inscenácii zachytiť a vyjadriť tak veľa ako v inscenácii Slovenského komorného divadla v Martine A budeme si šepkať.
Zeyer – láska – divadelnosť
Dramatická, veľká milostná báseň Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena je textom, ktorý je odvážne v dnešnej dobre inscenovať z viacerých dôvodov. Je rozprávkovo-nerozprávkovým textom, je tiež textom, ktorý sa do našej pamäte hlboko zapísal vďaka filmovej podobe Petra Weigla, v hlavnej úlohe s Magdou Vášáryovou, a dnešná doba je mentálne skôr naklonená milostným príbehom, ktoré majú shakespearovský tragický rozmer, ako k príbehom, ktoré končia dobre.
Hráči sa iba hrajú?
O Gogoľovi ako dramatikovi nie je veľmi známe, že napísal celkom iba tri hry. Jednou z tých celosvetovo najznámejších hier je Revízor, druhou najhranejšou je Ženba a treťou Hráči, pričom posledná sa neobjavuje často ani na našich javiskách. Všetky tri sú komédie, ktoré na pozadí známych prostredí - úradno-byrokratickom, osobných a rodinných záujmov a prostredia hazardných hráčov – satiricky tnú do boľavých miest každej doby. Gogoľ sa aj s pomocou nich snažil vytvoriť veľmi kritický obraz o svojej dobe, ktorý má svoje opodstatnenie nie iba v spoločensko-politických súvislostiach jeho života, ale aj dnes. Čo sa mu aj podarilo.
