Patrícia, neha a hviezdy

Výtvarná spolupráca: kolektív Primy
Réžia: Viki Janoušková
Účinkujú: Paťa Jarjabková-Garajová a klienti Domova sociálnych služieb Prima
Prvá premiéra: 5. decembra 2010, druhá premiéra: 19. decembra 2010, Ticho a spol., Divadelný klub pri Centre divadla, literatúry a vzdelávania, Školská 14 Bratislava
 
 
 
 
Vianočná rozprávka kolektívu autorov Paťa a pastieri je inscenáciou výnimočnou po viacerých stránkach. Ako autorka a herečka sa ňou do bývalých priestorov Divadla a.ha. na Školskej 14 – teraz Ticho a spol. – vrátila Patrícia Jariabková-Garajová, ako autor Miloš Janoušek, a Viki Janoušková sa v nej ocitla v pozícii autorky a režisérky. V kontexte divadelnej tvorby Pati Jariabkovej-Garajovej je rozprávka iná v tom, že je typom dokumentárneho divadla a typicky vianočnej ľudovej hry, ktorá využíva epickú formu narácie. Je však iná aj témou, ktorá úzko súvisí s formou dokumentárneho divadla – predstavuje v nej prácu klientov Domova sociálnych služieb a chránenej dielne Prima na Banšelovej ulici v Bratislave, za ich priamej účasti na tvorbe inscenácie. Predstavuje však nielen ich, ale aj tých, ktorí im pomáhajú – riaditeľkou Mirkou počnúc a jej kolegami – špeciálnymi pedagógmi Alexom a Martinou a dobrovoľníčkou Barborkou končiac. (V bulletine neboli uvedené ich mená, uvádzali ich počas dialógov.)
Základné priestorové určenie v sebe kombinovalo prvky klasickej rozprávky a reálií chránenej dielne Primy. Okno „vyfarbené“ Meluzínou zavesené v prázdnom priestore, ktoré malo spolu s ďalšími zavesenými či na zemi ležiacimi prvkami pripomínajúcimi Vianoce, zimu a sneh (zvončeky, veľký snehový balón, biele vankúše atď.) evokovať čas dlhých zimných večerov na našich dedinách, keď sa rozprávaním či hraním príbehov krátil čas venovaný typickým zimným prácam. Pri vankúšoch sedeli klienti Primy a mali na nich rozložené ručné práce – háčkovanie, paličkovanie, tkanie atď.
O hlboko humánnej a citlivej sociálnej činnosti prostredníctvom relácií Slovenskej televízie Pati Jariabkovej-Garajovej vie hádam každý. Jej umenie rozprávať sa s rôzne postihnutými občanmi je obdivuhodná, podobne ako schopnosť citlivo klásť aj tie najťažšie otázky. Túto svoju moderátorskú skúsenosť naplno využila aj v inscenácii. Do priestoru síce vstúpila ako postava Rozprávačky, ktorá divákom prišla porozprávať o činnosti Primy (ukázať ju) vo vianočnom období a v spojitosti s našimi typickými vianočnými príbehmi (divadelné hry o narodení Ježiška, troch pastieroch a jeho uvítaní darmi, rozprávkami s témou Vianoc atď.), avšak jej otázky smerujúce k vysvetleniu typu práce samotnými klientmi a opisu ich výrobkov postupne odkrývali život v skutočnej Prime. Neboli teda iba „strohými“ vetami Rozprávača/Sprevádzača nejakými činnosťami, ale obohatené o jej veľkú moderátorskú skúsenosť v často veľmi ťažkých životných situáciách viac či menej znevýhodnených občanov citlivo odkrývali ďalšiu tvár ich života.
Dokumentárne postupy inscenácie boli – samozrejme – iba hranými. Simulácie bežného života klientov sa plne podriaďovali základnému princípu divadla – mnohovýznamovosti. To, čo klienti priamo pred našimi očami vyrábali či ukazovali ako svoje výrobky, ktoré bežne predávajú, neboli „iba“ výrobky, ale dary pre Ježiška, na ktorého narodenie a obdarovanie sa mali zanedlho zahrať. Keďže bolo predstavenie spojené s predajom výrobkov klientov Primy, boli darmi aj pre nás, ale hlavne ich kúpa sa stala reálnym obrazom (dopadom) nášho pochopenia príbehu o narodení malého Ježiška, ktorý veľmi-preveľmi potrebuje pomoc… A teda potrebuje aj dar „kúpy“.
Pred našimi očami sa tak postupne a veľmi citlivo (v moderátorskej línii inscenácie) odvíjal hlboko humánne pochopený príbeh o pomoci ako dare, ktorý môže mať veľmi veľa podôb. Dokonca aj podobu divadelnej inscenácie, ktorá vznikla ako neštandardný dar divadelných profesionálov klientom a pracovníkom Primy, aj keď – paradoxne – obdarovali veľkým darom práve oni nás – divákov.
Inscenácia je však zaujímavá ešte z jedného hľadiska. Ak sa doteraz Miloš Janoušek v priestoroch na Školskej predstavil ako autor rozprávkových hier, v Pati a pastieri sa predstavil po prvý raz na javisku aj ako autor prozaických rozprávok. Paťa svojim „pastierom“ totiž voľne prerozprávala jednu z jeho doteraz nepublikovaných rozprávok o Albínovi, Tučnom pánovi, a Hodinárovi z cyklu rozprávok s názvom O Albínovi. Rozprávka tematizovala ďalší veľmi dôležitý aspekt vianočných sviatkov – čas. Z filozofického hľadiska hádam jedného z najdôležitejších aspektov nášho života.
Klienti Primy, či už tí na vozíkoch alebo s menšími handikepmi, boli prekvapujúco herecky vierohodní tak v častiach, v ktorých sme ich mohli spoznávať v rámci simulácie ich bežných činností v Prime, ale aj v častiach herných, v ktorých sa „hrali“ na pastierov. Verní svojim postavám boli aj pri hrách s Meluzínou či pri „hre“ na poslucháčov rozprávky o čase. Ich obdarovávanie Ježiška malo rysy postáv Darcov, nechýbali im tie správne herecké gestá, intonácia, pomalší (úctivejší) pohyb atď. Ak je Divadlo z pasáže z Banskej Bystrice silné v metaforických obrazoch, inscenácia Paťa a pastieri je zas silná veľmi hlbokým vnútorným stotožnením sa všetkých jej účinkujúcich s hlavnou zvolenou témou – témou daru.
Inscenácii – ako sa na pravé ľudové vianočné hry patrí – nechýbal ani komický aspekt. Ten takmer bravúrne spodobil Alex v postave malého nezbedného Ježiška. Jeho detsky naivná a zároveň prefíkaná nespokojnosť s darmi, pretože by ich mal najradšej čo najviac, učarovávala nápaditosťou a aj temporytmicky. A – samozrejme – inscenácii nechýbal ani vážny aspekt. Bol vyjadrený záverečným spoločným spievaním Tichej noci a spoločným držaním sa za ruky, ktoré bolo metaforickým vyjadrením toho, čo klienti Primy vždy budú potrebovať najviac: ruky, ktoré ich budú ochraňovať.
Emotívne silnou časťou inscenácie bola „hra“ na želania, v rámci ktorej Paťa pastierom kládla otázky, ktoré smerovali k ich vyslovovaniu… Jednoduché odpovede sa síce takmer vo všetkom zhodovali s tým, čo si želá hádam každý z nás, avšak v situácii klientov Primy vyzneli inak. Spojila sa v nich naša bežná skúsenosť s nimi so skúsenosťou so životom v Prime, ktorú sme nadobudli práve vďaka inscenácii.
V inscenácii tiež viac ráz, či už prostredníctvom Pati alebo ostatných účinkujúcich, odznelo, že v Prime je prima. Pocit prima sa však podarilo vytvoriť aj atmosférou inscenácie. Je viac ako prima, ak sa diváci neustále usmievajú na svojich „hercov“, a to aj vtedy, keď majú v očiach či už slzy dojatia alebo lásky k nim…
Prima je tiež to, ak aj v Bratislave – možno aj vďaka pričineniu Pati Jariabkovej-Garajovej a Viki a Miloša Janouškových – vznikne ďalšia divadelná scéna, ktorá sa bude systematicky venovať klientom, akých sme mali možnosti vidieť v Paťa a pastieri. A prostredníctvom nej divadlo zas nájde ďalší a aktuálnejší zmysel.
Dagmar Inštitorisová

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.