(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Keď si herci vychutnávajú svoje postavy…

Divadelná hra francúzskeho dramatika Jeana Anouilha tanec toreadorov má všetko, čo má mať dobre napísaná komédia. Má jasne vystavané komické typy, prekvapujúcu zápletku, vtipný jazyk, pointu, účelné prostredie a postavy, ktoré pohotovo reagujú na svojich partnerov. Nič nie je ponechané náhode, všetko – každý „smiešny“ problém, s ktorým postavy prichádzajú na javisko, je dôsledne stavebne využité.

Iba nepremáhať nízke pudy vôľou, podmienenou rozumom

Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.

Najsmiešnejšia londýnska hra znovu u nás

Komédia Michaela Frayna Sardinky na scénu, prosím!, ktorú sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre podujal naštudovať režisér Ľubomír Vajdička je textom, ktorý je radosť vidieť na javiskách. Určite ju iba v malom ovplyvní skutočnosť, že hra mala celosvetový úspech, bohatú textovú genézu a je typom parodickej sexuálnej komédie, ktorej základná situácia je nielen vynikajúco napísaná, ale umožňuje množstvo rozohrávaní - tak hercom ako aj režisérom.

Hra, ktorá sa rada hrá

Klauniáda zo súčasnosti pre bábkové divadlo Jozefa Mokoša Zahrajte sa s nami žije na slovenských scénach už vyše tridsať rokov. Po období, kedy sa najviac uvádzala v bábkových divadlách, jej posledné dve naštudovania patria činoherným scénam. Po Spišskom divadle (2000, réžia Štefan Fejko) sa ju v réžii a úprave Petra Kubu rozhodlo uviesť bratislavské Divadlo Ludus.

Groteskno-plačlivé okuliare Eltona Johna

Groteska je žánrom, ktorý sa neinscenuje ľahko a potrebuje tiež diváka, ktorý jej rozumie nielen jej komediálnej poetike, ale predovšetkým jej kľúču. Je totiž žánrom, ktorý je silne odkázaný na dôslednú až dôvernú znalosť skutočnosti (literárnej alebo inej predlohy), ktorú karikuje či inak zveličovaním zomiešňuje.

Biznis s klamstvom – hra s vierou

Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.

VEČNE ŽIVÉ POLITICKÉ „ČAJE“ (AJ U PÁNA SENÁTORA)

Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.

Žižkov Rabelais – vždy na neho choďte!

Ďalšou inscenáciou bratislavského Divadla Ludus, ktorá vznikla v rámci projektu NEBOJME SA KLASIKY, je inscenácia Gargantua & Pantagruel. (Tučná fraška o pití a o (o) sude.), ktorej scenár vznikol „veršovaným“ voľným pohrávaním si so svetoznámym francúzskym buričským päťčasťovým románom Gargantua a Pantagruel renesančného spisovateľa a humanistu, ale tiež aj mnícha a neskôr lekára Françoisa Rabelaisa, ktorý patril k polyglotom a čiastočne aj k polyhistorom svojej doby (ovládal gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu, španielčinu, nemčinu a vydával a redigoval právnické a lekárske spisy a dobrodružné knihy) z pera aj režiséra inscenácie - Kamila Žižku. Satirická sága rodu obrov v čase svojho vzniku vyvolala veľké kontroverzie, dokonca niektoré diely boli členmi parížskej Sorbonny obvinené z obscénnosti a vydávanie ďalších sa uskutočnilo na základe privilégia, ktoré Rabelaisovi pomohol - okrem iných - vybaviť aj jeden z jeho najmocnejších mecénov - kardinál Odet de Châtillon, a to aj napriek tomu, že proti knihám ostro útočili nielen Sorbonisti, ale aj mnísi...

Od absurdného k súčasnému

Hru zakladateľa poľského modelu absurdného divadla a grotesknej prózy Sławomira Mrożeka - Tango režijne pripravil pre Slovenské komorné divadlo Rastislav Ballek, a je jej druhé uvedenie v tomto divadle. Prvým režisérom bol Stanislav Párnický, ktorý ju uviedol v roku 1967 (pôvodne bol plánovaný rok 1968), a ako sa zdôrazňuje v programe k inscenácii: „... Párnický definoval hlavnú tému svojej inscenácie ako slobodu, schopnosť indivídua postaviť sa mimo akýchsi neslobôd...“ , ktoré môžu byť nielen filozoficko-morálne, ale aj biologicko-sexuálne a môžu mať dokonca aj podobu ilúzie o sebe.

Go to Top