
Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Groteskno-plačlivé okuliare Eltona Johna
Groteska je žánrom, ktorý sa neinscenuje ľahko a potrebuje tiež diváka, ktorý jej rozumie nielen jej komediálnej poetike, ale predovšetkým jej kľúču. Je totiž žánrom, ktorý je silne odkázaný na dôslednú až dôvernú znalosť skutočnosti (literárnej alebo inej predlohy), ktorú karikuje či inak zveličovaním zomiešňuje.
Biznis s klamstvom – hra s vierou
Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.
VEČNE ŽIVÉ POLITICKÉ „ČAJE“ (AJ U PÁNA SENÁTORA)
Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.
Žižkov Rabelais – vždy na neho choďte!
Ďalšou inscenáciou bratislavského Divadla Ludus, ktorá vznikla v rámci projektu NEBOJME SA KLASIKY, je inscenácia Gargantua & Pantagruel. (Tučná fraška o pití a o (o) sude.), ktorej scenár vznikol „veršovaným“ voľným pohrávaním si so svetoznámym francúzskym buričským päťčasťovým románom Gargantua a Pantagruel renesančného spisovateľa a humanistu, ale tiež aj mnícha a neskôr lekára Françoisa Rabelaisa, ktorý patril k polyglotom a čiastočne aj k polyhistorom svojej doby (ovládal gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu, španielčinu, nemčinu a vydával a redigoval právnické a lekárske spisy a dobrodružné knihy) z pera aj režiséra inscenácie - Kamila Žižku. Satirická sága rodu obrov v čase svojho vzniku vyvolala veľké kontroverzie, dokonca niektoré diely boli členmi parížskej Sorbonny obvinené z obscénnosti a vydávanie ďalších sa uskutočnilo na základe privilégia, ktoré Rabelaisovi pomohol - okrem iných - vybaviť aj jeden z jeho najmocnejších mecénov - kardinál Odet de Châtillon, a to aj napriek tomu, že proti knihám ostro útočili nielen Sorbonisti, ale aj mnísi...
Od absurdného k súčasnému
Hru zakladateľa poľského modelu absurdného divadla a grotesknej prózy Sławomira Mrożeka - Tango režijne pripravil pre Slovenské komorné divadlo Rastislav Ballek, a je jej druhé uvedenie v tomto divadle. Prvým režisérom bol Stanislav Párnický, ktorý ju uviedol v roku 1967 (pôvodne bol plánovaný rok 1968), a ako sa zdôrazňuje v programe k inscenácii: „... Párnický definoval hlavnú tému svojej inscenácie ako slobodu, schopnosť indivídua postaviť sa mimo akýchsi neslobôd...“ , ktoré môžu byť nielen filozoficko-morálne, ale aj biologicko-sexuálne a môžu mať dokonca aj podobu ilúzie o sebe.
PRIATEĽSTVO VŽDY PRADIE HLBOKO V NÁS
Inscenácia Objav roka alebo cena za úspech bratislavského Divadla Ludus je druhou premiérou tejto sezóny, ktorá je venovaná tínedžerskej mládeži. Po predovšetkým výrazovej a čiastočne aj významovej aktualizácii Záborského Dva dni v Chujave (dramatizácia uvedená pod názvom na... Dva dni v Chujave), ktorá zosúčastnila jazyk témy a hlavný problém „povesti“ tým, že v druhej polovici inscenácie dej posunula do dnešných čias (okrem iného), Objav roka...
MÁM POCIT, ŽE NA MŇA Z VESMÍRU ĽADOVO ŤAHÁ
Martinské divadlo si dramatizáciou novely českého prozaika Michala Viewegha Andělé všedního dne položilo niekoľko závažných otázok týkajúcich sa smrti, umierania a našich predstáv o nich. Časť z nich, realizovaná inscenačne, smeruje k obyčajnému človeku, časť k tým, ktorým konvenuje budhizmus a hlavné smerovanie patrí tým, ktorí inklinujú ku kreťanskému chápaniu tejto problematiky, či je im práve toto najznámejšie. Inscenácia však - zhodne s novelou - neobchádza ani súčasné „nové“ duchovné smerovania v ramci New Age prítomnosťou viery vo víly, tarotové karty či iba pozitívnu silu náhody a každej udalosti v živote atď.
NEBOJME SA CHUJAVY (ANI TEJ ZÁBORSKÉHO…)
Dramatizáciou - slovami Oskara Čepana – „novovekej povesti“ Jonáša Záborského Dva dni v Chujave pod názvom na... Dva dni v Chujave s časťami Deň škaredý a Deň pekný, ktorá je popri jeho Faustiáde jednou z jeho najznámejších literárnych diel, otvorilo Divadlo Ludus v Bratislave nový projekt pod názvom NEBOJME SA KLASIKY.
INTERAKTÍVNE NAZRETIE DO DÁVNEJ BRATISLAVY…
Divadelný život Pati Garajovej-Jariabkovej bol dlhé roky spätý s bratislavským Divadlom a.ha., kde uviedla rad rozprávkových inscenácií postavených na jej hereckej osobnosti (Úplne popletená rozprávka o princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde práve mala byť, 1997; Paťa pátra po neviditeľných bytostiach okolo nás, 1998; Barónky v prášku, 1998; Paťa a (asi) sedem trpaslíkov, 1999; Duchovplná rozprávka alebo nedotýkajte sa trollov..., 2001; Paťa a piráti alebo Koho stretneš na povale, 2002; O pyšnej Dore... alebo Paťa rozprávnica, 2003; O tetke psote alebo Paťa rozprávnica II, 2004). Okrem posledných dvoch inscenácií, v takmer každej viac či menej priamo oslovovala a kontaktovala aj detského diváka, snažila sa o jeho aktívne zapojenie bud do deja inscenácie, celkovej atmosféry predstavenia alebo iba do kresby jej postavy.