(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Súčasné tance smrti

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

Zabudnuté denníky

Inscenácie, ktoré vznikajú na základe skutočných udalostí či vďaka autentickým záznamom nesú v sebe vždy niečo, čo nás skutočne desí. Sú živou pamäťou alebo odkazom na ňu. Na dni, okamihy – roky, ktoré sa reálne stali. Sú spomienkami akoby bez príkras, bez nádeje na pozitívnu zmenu – hlavne vtedy, ak sa týkajú krutých udalostí s fatálnymi dôsledkami nielen pre jednotlivca, ale aj pre celú civilizáciu.

Scapin inak

Molièrovou hrou Scapinove šibalstvá, ktorú uviedlo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod názvom Cirkus Scapin, pokračuje režisér Roman Polák v pomerne bohatej línii voľnej autorskej práce s Molièrovými hrami a jeho inscenačnou poetikou. Jej základ spočíva v adaptačných technikách, ktorými sa snaží nanovo divadelne preložiť pôvodný text do súčasnej textovej a divadelnej štruktúry. Všetky predchádzajúce inscenácie Molièrových hier sú späté so Slovenským komorným divadlom v Martine.

Štefánik a Masaryk ako ikony našich dejín

Po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď sa osobnosť Milana Rastislava Štefánika prestala tabuizovať, vzniklo v slovenskej divadelnej kultúre viacero inscenácií s témou Štefánikovho života. Takmer všetky tieto inscenácie boli autorskými projektmi a sú životopisnými dielami. Dramatický text Petra Pavlaca Masaryk/Štefánik vznikol pre spoločný český a slovenský projekt dvoch divadiel – Městského divadla Zlín a bratislavského Divadla Aréna pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa. Rukopisná verzia textu má podtitul Hra v deviatich obrazoch o zakladateľoch Česko-slovenskej republiky a pozostáva z prológu nazvanom Ne-vyrovnávanie a z obrazov s názvami: 1. Sediaci a kráčajúci, 2. Otec a syn, 3. Majster a učeň, 4. Filozof a astronóm, 5. ČECHO(Slovák) a (Čecho)SLOVÁK, 6. Spisovateľ a vojak, 7. Prezident a minister vojny, 8. Živý a mŕtvy a 9. Minulosť a prítomnosť.

Havlovi a naši žobráci

Slovenské komorné divadlo Martin uviedlo hru Václava Havla Žobrácka opera v slovenskej premiére a jej uvedenie je celkovo iba šestnástou premiérou Havlových hier. Prvou bola v roku 1964 jeho legendárna Zahradní slavnost v Činohre Slovenského národného divadla v réžii Petra Mikulíka. V bulletine k martinskej inscenácii sa uvádza viacero dôvodov jej naštudovania. Jedným z nich je otvorenie československej sezóny 2018/2019 pri príležitosti 100. výročia vzniku 1. Československej republiky, ktoré nás natrvalo zapísalo do dejín Európy veľkolepým gestom vzniku spoločného demokratického štátu Čechov a Slovákov. Druhý dôvod prišiel nečakane. Vo svojej podstate je však tým najveľkolepejším divadelným gestom – poďakovaním za herectvo Mariána Geišberga, ktorý opustil slovenské a české herecké rady niekoľko dní pred premiérou. V martinskom divadle pôsobil v rokoch 1984 až 1988 a i za taký pomerne krátky čas stihol vytvoriť viacero pozoruhodných postáv.

Iba gorila je ako ja?

Zatiaľ posledná premiéra Teátra Neline principálky Petronely Dušovej je podobne ako predchádzajúca premiérovaná inscenácia Oskar (2015) opätovne určená detskému divákovi. Hlavným adresátom inscenácie Inna (Nie je všetko také, ako sa zdá!) sú deti vo veku 8 až 10 rokov, avšak spôsob jej spracovania veľa povie aj dospelému divákovi.

Lear ako absurdný hotel

Téma, ktorú nesie v sebe Kráľ Lear, skúša a pokúša inscenátorov aj v dnešnej dobe. Dráždi až nepochopiteľnou márnotratnosťou otca, ktorý akoby iba z rozmaru či z pýchy na svoju moc sa rozhodne konať tak, aby ju stratil. Spolieha sa na autoritu kráľa, ktorá je neotrasiteľná a akoby od vekov upevňovaná iba prostriedkami moci, a preto trvalá.

Vznešenosť na hanbu

Spracovanie románu Otec Goriot overenou dvojicou dramatizátorov Roman Polák a Daniel Majling prinieslo kompozične vyvážený tvar, v ktorom sa ako primárna snaha ukázal zámer predstaviť literárnu predlohu ako živú, a aj napriek ukotveniu v prvej tretine 19. storočia aktuálnu, najmä vo vzťahovej, ale aj spoločenskej rovine.

Romeo a Júlia ako symbol a emócia

Hra Williama Shakespeara Romeo a Júlia (1597) sa na našich javiskách objavuje takmer nepretržite od vzniku našich profesionálnych divadelných scén. Keďže patrí k Shakespearovým najinscenovanejším textom, medzi mnohými dôvodmi jej neustáleho návratu na rôzne scény sú okrem umeleckých či prestížnych aj čisto divadelno-výchovné či dokonca i liečebné, ako to bolo napríklad v inscenácii banskobystrického Divadla z pasáže (2013, obnovená premiéra 2015). V mnohých inscenáciách po Nežnej revolúcii (1989) je prítomná aj etická motivácia, ktorá v nich viac či menej vystupuje do popredia a potláča tradičný renesančno-historizujúci či romantizujúci výklad.

Go to Top