| Názov knihy | Po/doby Petra Karvaša |
|---|---|
| Vydavateľstvo | Divadelný ústav Bratislava |
| Rok vydania | 2020 |
Edícia Slovenské divadlo
1. vydanie
Zostavila: Zdenka Pašuthová
Autori kapitol: Milan Šimečka: Hra a dejiny. O filozofických a sociologických aspektoch občianskych hier Petra Karvaša, Peter Karvaš: Otvorené otázky, Milan Zvada: Život a dejiny. O spoločenských a politických aspektoch občianskych hier Petra Karvaša
Grafický dizajn a zalomenie: Eva Péč Brezinová
Odborná redaktorka: Romana Š. Maliti
Jazyková redaktorka: Martina Bodišová
Vedúca redaktorka: Andrea Dömeová
Vydal: Divadelný ústav, Bratislava, 2020, 220 s.
ISBN 978-80-8190-072-3
Nájdenie postoja
Osobnosť Petra Karvaša (1920 – 1999) je fascinujúca už iba tým, kam všade siaha jeho tvorivosť. Bol dramatikom, teoretikom – tak divadla, ako aj rozhlasového a televízneho umenia, prozaikom, esejistom, vysokoškolským pedagógom, funkcionárom v oblasti umenia a kultúry, redaktorom martinskej Neografie (1944), hlásateľom vojnového Slobodného slovenského vysielača, novinárom, moderátorom a i. Je taktiež jedným z mála slovenských divadelníkov a teatrológov, ktorého dielo bolo reflektované na sklonku jeho života. V roku 1995 pri príležitosti jeho 75. narodením sa uskutočnila na Fakulte humanitných vied Univerzity Matej Bela v Banskej Bystrici medzinárodná konferencia s názvom Osobnosť a dielo Petra Karvaša, ktorej sa osobne zúčastnil. Jej výsledkom je zborník s rovnomenným názvom z roku 1996, v ktorom sa slovenskí a českí teatrológovia a literárni vedci (napr. Božena Čahojová-Bernátová, Ivan Kusý, Vladimír Petrík, Milan Jurčo, Vladimír Štefko,Ladislav Lajcha, Soňa Šimková, Milada Písková, Katarína Bílková-Belnayová a i.), venujú celej jeho dramatickej, prozaickej i teoretickej tvorbe. Jubileu Petra Karvaša bolo venované napríklad aj májové číslo časopisu Teatroz roku 1995, do ktorého prispeli i dvaja z účastníkov konferencie – Božena Čahojová-Bernátová a Vladimír Štefko. Ďalšia reflexia jeho tvorby – tentoraz hlavne dramatickej, vznikla opätovne pri príležitosti výročia, a to uplynutia dvadsiatich rokov od jeho úmrtia. Ide o monografiu Boženy Čahojovej-Bernátovej s názvom Dráma v priestore a čase. Divadelné hry Petra Karvaša v kontexte európskej drámy, ktorú vydala Vysoká škola múzických umení v Bratislave v roku 2019. Autorka v nej prepája Karvašovu tvorbu s európskou a svetovou dramatikou. Zatiaľ posledným väčším opusom je zborník s názvom Po/doby Petra Karvaša, ktorý bol vydaný v roku 2020 pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia. Zostavovateľkou publikácie a zároveň autorkou úvodu, poznámok a bohatých komentárov je Zdenka Pašuthová, zapálená znalkyňa celého Karvašovho diela a jeho dobových kontextov.
Publikácia sa skladá z troch samostatných textov od troch autorov. Prvým textom je esej Milana Šimečku s názvom Hra a dejiny. O filozofických a sociologických aspektoch občianskych hier Petra Karvaša, druhým je text Petra Karvaša Otvorené otázkya posledným upravená časť dizertačnej práce Milana Zvadu s názvom Život a dejiny. O spoločenských a politických aspektoch života a tvorby Petra Karvaša. Oproti predchádzajúcim monograficky ladeným textom sú Po/doby Petra Karvašakoncipované interdisciplinárne. Každý príspevok predstavuje divadelno-dramatické myslenie Petra Karvaša v spojení s divadelno-literárnym a spoločensko-historickým, prípadne aj filozofickým kontextom.
Šimečkov text je v knihe publikovaný po prvýkrát v kompletnom rozsahu. Sto stránkový rukopis bol v skrátenej verzii uverejnený v roku 1968 v časopise Slovenské pohľady(1968, roč. 84, č. 9, s. 69 – 79), ako o tom dôsledne informuje editorka zborníka hneď v jeho úvode.[1]Príspevok obsahuje analytický, komparatívno-esejistický a priznane dobovo-historicky a filozoficky podmienený pohľad na štyri Karvašove hry, ktoré vznikli v zaznávaných päťdesiatych rokoch 20. storočia. V tom období patril Peter Karvašk popredným kultúrnym funkcionárom a – spolu s mnohými vtedajšími spisovateľmi, dramatikmi atď. – zástancom novej ideológie, ktorej podstatu sa snažil vo svojej umeleckej tvorbe vysvetliť a interpretovať. Šimečka síce pristupuje ku Karvašovým hrám ako k fikcii, ich tému, zámer, postoje postáv, ich činy i samotné repliky, dokonca aj Karvašovu snahu čo najviac ich precizovať po formálnej i ideovej stránke neustále dáva do živého spoločensko-politického a občianskeho dobového kontextu, a – samozrejme – aj so svojou vlastnou skúsenosťou s ňou a postojom k zmyslu toho obdobia. Jeho text sa tak stáva veľmi základnou úvahou o dejinách a forme i možnostiach prítomnosti histórie v divadelnej dramatike.
Text Petra Karvaša má tiež pohnutú históriu. Je nielen svedectvom vzťahu dejín a umenia[2]– ako píše editorka zborníka, ale po prvý raz bol publikovaný – príznačne – až v roku 1968, a to na pokračovanie v Kultúrnom živote. Pôvodne mal odznieť už v roku 1965 vo forme referátu počas zasadnutia najvyšších orgánov Zväzu československých spisovateľov, stalo sa tak však až v roku 1966, po ktorom nasledoval zákaz jeho publikovania.[3]Karvaš v texte už kriticky reflektuje dobu, v ktorej napísal aj analyzované štyri hry, zamýšľa sa nad jej chybami a nedostatkami vo vzťahu k zoschematizovanej ideológii socializmu a komunizmu. Záver je veľkou obhajobou zmyslu umenia a práce umelcov. Text je na mnohých miestach ladený veľmi esejisticky a filozofujúco a zvyšné príspevky organicky dopĺňa – ako sám Karvaš v texte priznáva – svojím kultúrno-politickým rozmerom.
Posledný príspevok Milana Zvadu sa osobnosti Karvaša venuje v dvoch základných rovinách – životopisnej a dobovo-historickej. Osvetľuje nielen dramatickú tvorbu, ale aj politické myslenie Petra Karvaša na pozadí veľkých udalostí – zrodu našej dnešnej historickej pamäte. Odkrýva vplyv vojnových udalostí (vrátane uväznenia v pracovnom tábore, účasti na povstaní atď.) na Karvašov osobný i verejný život, nevynecháva ani jeho sledovanie štátnymi tajnými službami (ŠtB), zákaz publikovania či inšpiráciu poprednými osobnosťami slovenskej kultúry a umenia. Aj keď by text mohol obsahovať aj odkazy na viacero Karvašových hier a hlavne na tie, ktoré analyzoval M. Šimečka, čo by umožnilo lepšie a pohodlnejšie konfrontovať Zvadove a Šimečkove názory, text je cenný iným pohľadom na miesto našich a svetových dejín v Karvašovom živote.
Publikácia je však veľmi cenná aj z vecného hľadiska. Vo veľkom rade komentárov, ktoré nie vždy patria hlavným autorom, sa dozvieme dôležité informácie súvisiace tak s kontextom vzniku analyzovaných divadelných hier, ako aj s dobou ich vzniku, s umeleckými či politickými súvislosťami doma alebo vo svete, ako napríklad: „Najstarší z nich – Ľudia z našej ulice– vznikol v roku 1950 (pôvodný názov Na tom našom dvore), Srdce plné radosti(pôvodne Milión ton mieru) napísal v roku 1952, posledná zachovaná verzia rukopisu je datovaná rokom 1961; Pacient stotrinásťmá štyri verzie textu bez datovania (pravdepodobne z rokov 1955 – 1956), pričom každá z nich má iný rozsah (rozdiel medzi najkratšou a najdlhšou verziou je až 16 strán). Poslednú hru s názvom Jazva dopísal Karvaš v roku 1962 (niektoré verzie textu nesú názov Zatmenie slnka/Zatmění slunce). Väčšinu textov autor aj niekoľkokrát upravoval, či už pre odozvu a požiadavky dobovej kritiky, potreby jednotlivých divadiel a napokon pre knižné vydanie v roku 1964 (dramatizované texty analyzované v tejto eseji vyšli pod názvom Tri slová o srdci, Bratislava : SVKL, 1964).“,[4]o význame pojmu Kultpropčíčka ČSM (kultúrno-propagačná referentka Československého zväzu mládeže),[5]o hranom debute Věry Chytilovej O něčem z roku 1963 v súvislosti s odkazom na novú vlnu,[6]početné sú aj odkazy na dobových politikov socializmu atď. Text Petra Karvaša je vďaka vysvetleniam v poznámkach pod čiarou na niektorých miestach až učebnicou o vzniku dobovej cenzúry, prenasledovaní a väznení vtedajších predstaviteľov politiky, kultúry a umenia päťdesiatych rokov. Zborník tiež obsahuje profesijné životopisy všetkých štyroch autorov, menný register a v prílohe fotografie z pracovného a umeleckého života Petra Karvaša a Martina Šimečku. Pridanou hodnotou je ilustračný materiál, z ktorého sú urobené predely medzi jednotlivými časťami – textami. Tvoria ho rukopisné poznámky Petra Karvaša k analyzovaným hrám a strojopisné ukážky z nich.
Nedá sa mi inak ako reflexiu filozoficko-esejisticky ladenej publikácie Po/doby Petra Karvašaukončiť malou esejou.
Ako sa píšu dejiny?
Pamäť dejín je – doslovne – závislá na tom, ako sa píšu… A píšu sa vždy veľmi ťažko. Či už je človek priamym svedkom udalostí, ktoré opisuje, alebo nie… Byť priamym svedkom totiž – okrem iného – znamená, že vystavujeme svoju individuálnu pamäť ostrej kritike ďalších priamych svedkov opisovanej udalosti. Peter Karvaš bol často priamym svedkom udalostí (i v mikrosvete obyčajných ľudí), ktoré opisoval či už v prozaickej, alebo dramatickej tvorbe, ale bol hlavne svedkom doby, ktorú sa snažil zachytiť svojou umeleckou tvorbou.
Najčastejším typom oficiálnej pamäte je zvyčajne pamäť novín. Ide o pamäť, ktorá vychádza – okrem poznatkov – aj zo životného pocitu, názoru a atmosféry nielen doby, ale každého z nás – našich osobných poznaní a túžob a aj z poznaní a túžob všetkých, ktorých poznáme… Peter Karvaš mal za sebou aj túto skúsenosť aktuálnej a živej žurnalistickej pamäte, v každodennom písaní sa naučil spájať neviditeľné osudy obyčajných ľudí s tými najväčšími, ktoré sa takými stať nemohli.
V divadle historický a zároveň oficiálny typ ľudsky múdrej a poučenej pamäte nevzniká často. Naposledy sme sa s ňou stretli hádam iba pri mene jedného z najvýznamnejších divadelných režisérov našej novodobej histórie – bratislavskom rodákovi, zakladateľovi svetoznámeho Divadla Husa na provázku v Brne – Petrovi Scherhauferovi. Vďaka nemu v Čechách vznikli divadelné noviny, a to rok pred revolúciou v roku 1988. Ide o scénický časopis Rozrazil, ktorý je špecifickou formou dokumentárneho a publicistického divadla. Jeho prvé číslo v roku 1988 bolo tematicky zamerané na demokraciu a posledné pripravované je z roku 2013 a zaoberalo sa krízou. Na Slovensku bol týmto divadelným pokusom o priamu divadelnú pamäť projekt Predbežná inventúra (revolúcie), ktorý začal P. Scherhaufer tvoriť hneď po nežnej revolúcii v roku 1989 s Kremnickým divadlom v podzemí (premiéra však bola až 9. 1. 1990). Išlo o scénické noviny, ktoré pracovali s aktuálnymi politickými a spoločenskými správami. Šimečkovo „čítanie“ Karvašových hier je takouto divadelnou pamäťou, je odkliatím – teda sprítomnením – dobových spoločenských, filozofických a aj umeleckých kontextov.
Pamäť priamych účastníkov udalostí je tiež závislá na jednej veci (ak nie priamo bytostne s ňou spätá). A to na ochote vytvárať „dejiny“ bez možnosti „bezpečnej“ cesty typických dejinotvorcov/pisateľov. Cesty, ktorá vychádza z veľkého množstva konzultácií, rozhovorov, štúdia množstva archívnych materiálov, tvrdej vnútornej oponentúry atď. Z opierania sa – aj – o iný ako svoj vlastný názor, vlastnú skúsenosť… A Karvašova cesta – taktiež – nikdy nebola bezpečnou.
Čo však presne znamená „písať“ dejiny, keď nie sme ich priamym svedkom? Ciest je vždy niekoľko… K „ideálnej“ – bežnej – však takmer nikdy nevedie ani jedna sama… Musia o sebe navzájom vedieť, musia sa konfrontovať, popierať, vyvíjať atď. Dá sa vydať cestou rímskych naumachií, ktorých oslavný charakter nevyhnutne zastrel historickú pravdu o starovekom Ríme… Veď inscenovanie víťazstiev – presne – IBA víťazstiev – je vždy zradné a ľaká silou, ktorá je schopná oslavovať seba samu…
Dá sa tiež vydať cestou „historických“ hier – napríklad Williama Shakespeara a jeho Richarda III., o ktorom sa ako o skutočnej historickej postave vie, že dokázal svoju menšiu telesnú chybu odstrániť cvičením a jeho zločiny nie sú dokázané. A ako potvrdzuje napríklad jedna z „konferencií“, ktorá bola v roku 1984 usporiadaná na obranu jeho skutočného historického obrazu[7]– Shakespeare vedome neklamal – IBA – čerpal z dobových materiálov, ktorých úlohou bolo oslavovať kráľovský rod Tudorovcov, a teda POTUPOVAŤ iné rody (Lancastrovcov, Yorkovcov…).[8]
Je však možné vydať sa po stopách – tentoraz Petra Karvaša. A až laboratórne SKÚMAŤnielen rýdzosť charakteru postáv na zradných vážkach politických zámerov, ale aj obraz a odraz doby. S najväčšou pravdepodobnosťou sa asi spoľahol na vykladačov svojich hier. Na to, že práve oni do nich vnesú ten dôležitý tretí rozmer. K osobným reflexiám doby, ku snahe interpretovať ju nadčasovo, pridajú obyčajný ľudský, a teda múdry divadelný postoj.
[1]Podľa Po/doby Petra Karvaša. (Ed. Z. Pašuthová). Bratislava : Divadelný ústav, 2020, s. 7. ISBN 978-80-8190-072-3.
[7]Išlo o predstavenie – súdny proces s názvom The Trial of Richard III., ktorý usporiadala spoločnosť anglických historikov. Trvalo štyri hodiny, počas ktorých sa historici zaoberali obvineniami voči Richardovi III., ktoré sa objavovali v literatúre. Na záver tribunál rozhodol o jeho nevine. Pozri o tom viac DOHNAL, Martin. Richard III.[Bulletin k inscenácii.] Brno : Národní divadlo, 2010, s. 33.
[8]Upravené podľa INŠTITORISOVÁ, Dagmar. Dominik Tatarka – a tí ďalší (esej). In Dominik Tatarka v souvislostech světové literatury (jazyk – styl – poetika – politika).Zost. Ivo Pospíšil – Anna Zelenková. Brno : Tribun EU, s. r. o., 2013, s. 202 – 203. ISBN 78-80-263-0385-5.
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
