(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring teatrologickej literatury logo
Názov knihyHORÁK, Karol – POLÁK, Roman: Horák – Polák. Hovory o divadle
Vydavateľstvo
Rok vydania

1. vydanie

Návrh obálky: Michal Šajmír

Grafická úprava: A21 – štúdio pekného grafického dizajnu, Bratislava

Zodpovedná redaktorka: Marta Bábiková

Editorka: Jana Behulová

Vydal: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r.o. v Bratislave, 2020, 271 s.

ISBN 978-80-556-4564-3

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a Slovart-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi. Knihy spája predovšetkým koncepcia – každá je kombináciou teatrologických recepčných textov a rozhovorov, ktoré vznikali buď ako oral history, alebo písomnou formou. Kým však pri Martinovi Hubovi teatrologické texty tvorili predely medzi kapitolami s rozhovormi a pomenovávali a konkretizovali príslušné tematické celky o jeho tvorbe, pri Romanovi Polákovi bola koncepcia použitá jednoduchšie.

Jej prvú časť, ktorá predstavuje približne tretinu publikácie, tvorí obsiahla teatrologická recepčná štúdia od Karola Horáka, druhá časť je jeho rozhovor s Romanom Polákom. Úvod knihy patrí Karolovi Horákovi, vysvetľuje v ňom motiváciu jej vzniku. Bola ňou jednak osobná recepcia mnohých Polákových inscenácií počas jeho začiatkov v Štátnom divadle v Košiciach či v osemdesiatych rokoch 20. storočia v dnešnom martinskom Slovenskom komornom divadle. Hlavne však Horákova priama skúsenosť s Romanom Polákom ako režisérom viacerých jeho hier, či už v martinskom divadle (Medzivojnový muž, 1984; Apokalypsa podľa Janka (Kráľa), 1994; „… príď kráľovstvo Tvoje…“, 1996), v Divadle Jonáša Záborského v Prešove (Skaza futbalu v meste K, 1990), v Študentskom divadle Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity (Nové pokušenie Antona, 1995), v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave (Nebo, peklo, Kocúrkovo, 1995, Prorok Štúr a jeho tiene, 2015). Horáka s Polákom spája aj televízny film Nové pokušenie Antona (1998), ktorý vznikol na motívy Horákovej rovnomennej divadelnej hry.

Karol Horák však hneď v úvode teatrologickej štúdie odhaľuje aj ďalšie ich spojivo. Účasť Romana Poláka na študentskom festivale Akademický Prešov, ktorého bol a dodnes je Karol Horák jedným z hlavných organizátorov. Spomína tiež na Polákovu účasť na iných festivaloch a prehliadkach amatérskeho divadla,[1] kde mal možnosť vidieť jeho réžie.

Záver knihy s názvom Cesta s vrecom divadelného cukru patrí Romanovi Polákovi, ďakuje v ňom Horákovi za iniciatívu napísať túto knihu, a zároveň je aj spomienkou na spoluprácu s ním ako s dramatikom. Pojem cukor v názve odkazuje na Horákov román a scenár k rovnomennému filmu, ktorý v roku 1982 natočil režisér Stanislav Párnický. Veľmi emotívne rozpráva príbeh matky o ťažkom získavaní cukru pre tehotnú dcéru handlovaním za tabak počas vojnovej jari 1945 a v názve kapitoly môže byť odkazom na význam Horákovej tvorby („ako cukru“)  nielen pre Romana Poláka, ale aj pre celú slovenskú divadelnú verejnosť.

Dôverná znalosť Polákovho myslenia o divadle, dlhé vzájomné rozhovory, ktoré viedli už od počiatku svojej spolupráce, sa odrazili aj na štýle tak Horákovho teatrologického recepčného písania, ako aj Polákovho spomienkového rozprávania/písania o vlastnej tvorbe. Horákova štúdia má v tomto kontexte príznačný názov – Hľadanie divadelného jazyka. Škoda len, že sa zaoberá iba obdobím rannej Polákovej tvorby do roku 1989, vrátane písania poézie a prvých réžií v amatérskom divadle. Štúdia končí jednou z kultových inscenácií Dotyky a spojenia (1988) z martinského obdobia, ktorá na festivale v Edinburgu vo Veľkej Británii získala Cenu The Guardian Critics Choise Edinburg. Jej výsostné postavenie v rámci tvorby Romana Poláka v osemdesiatych rokoch 20. storočia upevnil Karol Horák i malou podkapitolou s názvom Zahraničné ohlasy, v ktorej referuje o kritickej reflexii inscenácie. Základom pomenovávania poetiky Polákovej tvorby v uvedenom období je okrem vlastnej recepcie niektorých jeho réžií aj pomerne veľký rad recenzií a štúdií a veľmi cennými sú hlavne Polákove vyjadrenia k ich koncepciám, ktoré vychádzajú zo vzájomných rozhovorov. Prvý pochádza už z roku 2012 a týka sa Polákových spomienok na kultúrno-divadelnú atmosféru v jeho rodnom Novom meste nad Váhom. Medzi prvé ich zverejnené spoločné rozhovory však patrí rozhovor uverejnený v bulletine k inscenácii Horákovej hry Skaza futbalu v meste K z roku 1990.

Štúdia vychádza z už publikovaného textu Umelecké začiatky režiséra a metamorfóza jeho tvorivých metód alebo Prelet nad divadelnými hniezdami Romana Poláka (2013),[2] ktorý Karol Horák v niektorých miestach výrazne prepracoval. Štúdia je rozčlenená do troch častí, ktoré sa od seba odlišujú nielen metodológiou prístupu k Polákovej tvorbe, ale aj obsahovo. Prvá časť s názvom Umelecké začiatky je v chronologickom slede zameraná na Polákove stredoškolské divadelné réžie a dramatické texty, ktoré vznikali v Poeticko-gramofónovom klube a v Takmer poetickom divadle v Novom Meste nad Váhom (obe zoskupenia Polák založil). Venuje sa tiež jeho réžiám pre Plastické divadlo Ivana Kováča, v Divadelnom súbore pri Dome kultúry ROH Závodov ťažkého strojárstva v Martine, v Divadelnom súbore Jána Chalupku Mostáreň v Brezne a kultovej inscenácie hry Sama Tomášika Svadba pod kohútom (1982) atď. Horák sem zaradil aj obdobie Polákovho vysokoškolského štúdia réžie na VŠMU v Bratislave a pomerne veľký priestor v rámci minikapitoly VŠMU a stretnutie s Milošom Pietorom venuje jeho hlavnému pedagógovi réžie, pričom vplyv Pietora na Polákov rukopis a uvažovanie o divadle sleduje aj v ďalšej tvorbe. Podrobnejšie sa venuje viacerým réžiám, hlavne tým, ktoré vznikali na základne vlastných Polákových dramatizácií či scenárov, ako boli napríklad montáž z poézie Vladimíra Vladimíroviča Majakovského Mária, bližšie (1977), pôvodný text Aremora alebo akísi čudní ľudia medzi nami (1978) či dramatizácia novely Branimira Šćepanoviča Čo potom?. Pri inscenačných interpretáciách Polákových dramatických textov sa však bolo možné opierať aj o textové predlohy – napríklad scenár dramatizácie novely Branimira Šćepanoviča s názvom Ústa plné zeme je v knižnici Divadelného ústavu v Bratislave pod názvom Veľký červený list, scenár montáže Mária, bližšie je publikovaný v čísle 10 časopisu Javisko z roku 1978 atď. Horák sa však programovo zameriaval iba na Polákovu inscenačnú poetiku.

V druhej časti štúdie s názvom Profesionálne zrenie sa Horák v podobnom kľúči zaoberá začiatkom profesionálnej režijnej dráhy Romana Poláka v Štátnom divadle v Košiciach – ide o inscenácie Muž a žena od Aleksandra Fredra (1980), Autobus od Stanislava Stratieva(1981) a i. a vo vtedajšom Divadle SNP Martin – o inscenácie Drotár od Jána Palárika (1984), Sen svätojánskej noci od Williama Shakespeara (1985) a i. Aj pri Polákovej inscenácii vlastného textu – Medzivojnového muža (1984) však Horák zachoval recepčnú dikciu, opis významu inscenácie je divadelno-historický a tematicko-kritický, bez očakávanej subjektívnej intencie. V tejto časti však Horák mení interpretačný prístup k tvorbe R. Poláka – modelovo sa zaoberá témami, ako je inscenovanie súčasných slovenských dramatických textov a pôsobenie profesionálneho režiséra v ochotníckych divadlách.

Posledný tematický blok má názov Niekoľko poznámok o tvorbe a Karol Horák sa v ňom v prierezovo koncipovaných témach a v pomerne stručných podkapitolách venuje scénickej hudbe, adaptáciám – aj svetových autorov, jeho osobným skúsenostiam s R. Polákom ako režisérom Horákových dramatických textov, scénografii, práci s hercom atď.

Druhú časť knihy tvorí vlastný rozhovor Karola Horáka s Romanom Polákom, ktorý je rozdelený do dvoch tematických blokov. Prvý má názov Miesto režiséra v divadle a druhý Za divadlom do sveta, v ktorom sa Roman Polák vyjadruje k svojim hosťovaniam v zahraničí – či už išlo o Českú republiku, pobyty na rôznych festivaloch a účasti na viac či menej podnetných workshopoch. Najcennejšími v tomto bloku sú jeho spomienky na hosťovanie v Chicagskom Shakespeare Repertory Theatre v USA, kde v roku 1992 naštudoval kritikmi oceňovaného Macbetha. Inscenácia získala tri ocenenia Jefferson Awards za zvukový, svetelný dizajn a za originálnu hudbu. Ďalej sú to spomienky na hosťovanie v parížskom Théâtre Molière – Maison de la poésie, kde naštudoval Puškinovho Dona Juana (1999). Pri oboch hosťovaniach môžeme pomerne do veľkej hĺbky sledovať priebeh naštudovania koncepcií, ale aj prevádzkové problémy, ktoré popritom vznikli. Pri oboch reflexiách vlastnej tvorby neobišiel ani svoje stretnutia s divadlom a kultúrou oboch krajín, avšak až pri spomienkach na vytváranie inscenácie Dotyky a spojenia (1989)v estónskom Ruskom dramatickom divadle v Talline ide hlbšie, keď odkrýva aj dobové, spoločensko-politické súvislosti vtedajšieho Estónska. Presahy do politického života a dobových problémov ako jeho prvé skúsenosti s ŠtB, podtexty vzniku inscenácií v SDK Martin, v bratislavskej Astorke, Činohre SND atď., sú však súčasťou aj Polákovho rozprávania o inscenáciách, ktoré vznikli doma či v Českej republike. Aj vďaka tomu sledujeme, ako sa z Poláka – zapáleného divadelníka, stal divadelník –  rétor, ktorý sa už iným spôsobom zamýšľa nad osudom človeka. Teda tým, ktorý svoj názor už neukazuje iba cez raz viac, inokedy menej metaforicky tvarovaný divadelný jazyk, ale vyjadruje ho priamo. Presne tak, ako Roman Polák v posledných rokoch robí prostredníctvom mnohých rozhovorov v dennej či odbornej tlači, či iných mediálnych výstupoch, v ktorých sa vyjadroval k dobe mečiarizmu, disfunkčnosti fukcionárov na Ministerstve kultúry, k zavraždeniu Jána Kuciana a Martiny Kušnírovej atď. Polák však v rozhovoroch neobchádza ani svoje zlyhania – či už profesionálne, alebo osobné. Ale ako sám píše na viacerých miestach – nepotrebuje odkryť všetky svoje motivácie. I vďaka tomu je jeho rozprávanie nielen živé, ale svedčí aj o jeho vnútornom vyrovnávaní sa s bolestivými témami.

Kniha rozhovorov Karola Horáka a Romana Poláka je veľmi poučeným písaním. Jej autormi sú divadelníci, ktorí majú za sebou mnoho inscenácií – i spoločných – zapísaných do zlatého fondu slovenského divadla. I preto treba túto knihu čítať.


[1] HORÁK, Karol – POLÁK, Roman: Horák – Polák. Hovory o divadle. Bratislava : SLOVART, spol. s r. o., 2020, s. 14. ISBN 978-80-556-4564-3

[2] HORÁK, Karol: Umelecké začiatky režiséra a metamorfóza jeho tvorivých metód alebo Prelet nad divadelnými hniezdami Romana Poláka. In: HORÁK, Karol – PUKAN, Miron – KUŠNÍROVÁ, Eva (eds.): Kontexty alternatívneho divadla V. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2013, s. 68 121. ISBN 978-80-555-0951-8.

Recenzentka: Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Posledné rezencie

Zanechajte komentár

Go to Top