(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaViliam Klimáček: Riaditeľky zemegule
Premiéra24. septembra 2021
Divadelná sezóna

Scéna: Silvia Makovecká

Kostýmy: Simona Vachálková

Hudba: Slavo Solovic

Réžia: Viliam Klimáček

Účinkujú:

Judit: Božidara Turzonovová

Daria: Darina Abrahámová

Monika: Monika Horváthová

Komédia s vážnym podtextom, aj taký by mohla mať podtitul najnovšia inscenácia hry Viliama Klimáčka s názvom Riaditeľky zemegule v jeho materskom bratislavskom divadle GUnaGU. Repertoároví dramatici to nikdy nemajú ľahké a tí, ktorí si ako V. Klimáček svoje hry aj inscenujú, to majú o to ťažšie, pretože sú až príliš vnorení do autorskej predstavy o budúcom diele. V. Klimáček však – našťastie – patrí medzi výnimky tohto nepísaného pravidla. Tak ako citlivo vníma a reaguje na horúce spoločensko-politické aj módne témy, ktoré následne karikuje či inak im nastavuje komediálne divadelné zrkadlo, citlivo počúva aj možnosti svojich hercov. V tomto duchu vznikli i Riaditeľky zemegule. Výsledkom je, že vznikla veľmi koncentrovaná komediálna inscenácia, ktorá sa dôsledne sústreďuje na tému. Je tiež kompozične vyvážená a hlavne dáva rovnaký priestor na citlivé komediálne herecké vyjadrenie sa všetkým trom protagonistkám. Všetky zároveň predstavujú tri herecké generácie. Najstaršiu zastupuje hviezdna stálica nášho divadelníctva – Božidara Turzonovová v postave Judit, strednú dramaturgička a herečka, ktorá je najznámejšia z inscenácií Radošinského naivného divadla, Darina Abrahámová – jej patrí postava Darie a za najmladšiu generáciu v inscenácii účinkuje Monika Horváthová, ktorá interpretuje Moniku.

Inscenačným námetom je veľmi jednoduchý príbeh. Majiteľka upratovacej firmy Judit, ktorá má na starosti nemenované ministerstvo, prijíma do zamestnania mladú kolegyňu Moniku ako náhradu za odchádzajúcu Dariu. Inscenačný príbeh je, samozrejme, košatejší a komediálne zafarbený.

O Judit sa v priebehu inscenačného deja dozvieme, že pôvodne pracovala na ministerstve ako jedna z pracovníčok nemenovaného oddelenia, avšak nevera jej manžela, ktorý bol jej kolegom z iného oddelenia, ju nepriviedla iba k rozvodu, ale aj ku zmene postavenia v rámci ministerstva. Dala výpoveď a vytrucovala si možnosť svoje bývalé pracovisko upratovať. V inscenačnej podobe je jej postava prototypom sklamanej ženy a pracovníčky ministerstva, ktorá hľadá náhradu za stratenú „moc“ až rigidnými požiadavkami na dodržiavanie upratovacích postupov, popieraním svojho nového statusu takmer mondénnym správaním a „privolávaním“ starých čias častým pripomínaním šľachtického pôvodu svojich predkov.

Daria je postavou, ktorá žije vo svete ilúzií a vďaka tomu je schopná prijímať realitu a žiť v nej. Sama vychovala mentálne problémového syna, predstavuje ho však vždy ako mimoriadne nadaného a člena Mensy a seba ako budúcu nevestu Mika – spolužiaka zo strednej, ktorý žije v Anglicku a chce aj adoptovať jej syna. V inscenačnej podobe je jej postava prototypom vášnivej ženy, ktorá svoju životnú energiu nevie nasmerovať konštruktívne, a preto sa vždy necháva strhnúť silnejšími jedincami – lebo ju vďaka nim vie zužitkovať.

Monika je mladá húževnatá žena, o ktorej sa dozvieme, že v zamestnaní upratovačky našla „liek“ na svoju chorobnú potrebu všetko urovnávať. V závere sa však dozvedáme, že je aj nesmierne ambiciózna – ako aktivistka plánovala odfotiť a zverejniť tajné materiály a dokonca zobrať aj „atómový“ kufrík bez ohľadu na to, aké dôsledky by krádež mohla mať. V inscenačnej podobe je prototypom mladej revolucionárky, ktorá je presvedčená o správnosti a neomylnosti svojich riešení až do takej miery, že prestane rozlišovať medzi etickým a neetickým správaním.

Podstata komediálnej interpretácie všetkých troch postáv vychádza z princípu grotesknosti v zmysle bachtinovskej karnevalizácie: čo je hore, bude dolu a naopak, vďaka čomu si každá z postáv vytvorila svoj karnevalizovaný svet „paralelný“ k štruktúre a funkcii ministerstiev vo všeobecnosti. U Judit je prítomný vytvorením firmy, ktorá tupo až hlúpo presadzuje svoje pravidlá, a to počnúc od obliekania až po pracovné postupy. Dária predstavuje osobnostný hodnotový systém, v ktorom sa predstavuje iba „dizajnovo“, t. j. iba prezentuje všeobecne uznávané hodnoty, a Monika zosobňuje „nezávislý“ hodnotový systém, ktorý je však neetický obdobne ako oficiálny.

Inscenačný príbeh sa začína ako tradičná, dobre napísaná komédia – taktiež v bachtinovskom slova zmysle. Úvodný obraz neznamená to, čo sa v ňom odohráva, ale vďaka využitiu kompozičného princípu hry v hre má po svojom skončení iný význam. Dozvedáme sa v ňom, že pani ministerke (Judit) uletela jej milovaná andulka Ria a že jej pani tajomníčka (Dária) nepriniesla kávu, na ktorú má chuť, pretože jej do nej dala štyri cukry ako obyčajne, a ona „práve teraz“ smúti kvôli andulke. Obraz ukončuje Judit replikou samochvály s maďarským akcentom, v ktorej sa oceňuje za to, že jej dnes vyšla aj slovenčina a nielen „ministerské nápady“. Patrili k nim napríklad zámer oceniť medailou za statočnosť hocijaké zviera či ohováranie nemenovanej ministerky, ktorá si počas tlačovej konferencie nevedela poradiť s vlastnou metaforou o vlasti so živým bijúcim srdcom, pretože: „… hneď sa novinári pýtajú, kde akože to srdce vlasti bije? A ona, že predsa tam, kde žijú čestní a neskorumpovaní ľudia a hneď si tým zamiesi na problém, pretože z pléna sa ozvú hlasy, že hlavné mesto to asi nebude, všakáno, keďže je najviac skazené a ona začne hľadať srdce na vidieku, uprostred hôr a ani nevie ako, vykĺzne jej, ministerke úbohej, že lesy sú pľúcami našej krajiny a keďže aj v ľudskom tele je srdce blízko pľúc, jeho umiestnenie na neskazený vidiek má svoju anatomickú logiku.“[1]

Postave Judit od začiatku až do konca patria aj najväčšie monológy. Viliam Klimáček sa vo svojich vyjadreniach pre médiá netajil tým, že hru i inscenáciu pripravil hlavne pre Božidaru Turzonovovú i vďaka svojej skúsenosti s Turzonovovej komickými seriálovými či divadelnými postavami. Postava Judit jej poskytla veľký priestor na preukázanie všetkých svojich hereckých komediálnych kvalít – ako sme ich mali možnosť naposledy vidieť napríklad v inscenácii Tektonika citov (Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, Bratislava, 2018) v postave Madame de Pommeray či Erzebeth T. v inscenácii Spievajúci dom (Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava, 2017). Turzonovovej Judit je presvedčivá v každej polohe. Veríme jej, aj keď si myslíme, že reprezentuje nejaké vymyslené a čudné ministerstvo, v ktorom podriadení ministerke „štebocú“ do uška podlízavé lichôtky, len aby si udržali „dobrý flek“. Veľmi jej veríme aj vtedy, keď sa dozvedáme o jej slabosti pre politúru, o túžbe po návrate starých dobrých „šľachtických“ pravidiel i počas vysvetľovania dôležitosti nepravidelného rozmiestnenia kresiel „do uška“ Monike. Každé priznanie niektorej zo „slabostí“ vždy vyvolá smiech, očarúva aj predstieraná naivita postavy i snaha oblečením a elegantnými pohybmi zakryť nezmyselnosť systému riadenia jej firmy. Veríme jej aj na konci, keď ku krádeži tajných materiálov zaujme veľmi racionálny postoj. Nastaví Monike pascu a zahanbí ju konštatovaním: „Ešte sa tí vaši priatelia, čo chcú moc na zemeguli kontrolovať, mosia moc učiť.“[2] Hlavne si tým však zachránila svoju prácu a mohla tak s Dariou pokračovať v hre na ministerku a tajomníčku.

Z hľadiska scénografie ide o komornú inscenáciu, základ tvorí veľké kožené kreslo na malom pódiu so schodíkmi, ktoré vedú k nemu, a s malým koberčekom s typicky „kancelárskym“ vzorom pred ním. V úzadí kresla je umiestnený veľký guľatý zemepisný glóbus. Kreslo ošetruje vždy iba Judit, a to domácim rodinným klenotom – politúrou. Postava Moniky pracuje hlavne s kávovými šálkami a tanierikmi, ktoré rozkladá a prekladá (upratuje) po bočných výklenkoch javiskového priestoru. Najväčší výstup s rekvizitou u postavy Darie patrí vysávaču, s ktorým tancuje a spieva veľký song o svojom snúbencovi. Súčasťou vizuálneho riešenia sú aj ďalšie rekvizity, ktoré patria k práci upratovačiek, ako mop, vedro atď.

Scénická hudba nemá iba atmosférotvornú alebo predelovú funkciu, je i dejotvorná. Po skončení prvého mystifikačného obrazu sa počas hudby menia všetky tri postavy na upratovačky – obliekajú si zástery a berú do rúk pomôcky na upratovanie. Jej súčasťou okrem tradičných činoherných sólových a zborových piesní je aj komické minioratórium, počas ktorého si postavy symbolicky rozdeľujú panovanie nad Zemou prostredníctvom troch nafukovacích zemegulí. Judit patrí glóbus v tvare kocky a má iba niekoľko kontinentov, lebo tak si predstavuje novú podobu vlády nad Zemou, Dariin má iba dve pevniny a Monikin ich má v tvare kruhu. Všetky tri „zemegule“ symbolizujú naplnenie skrytých túžob „upratovačiek“ po moci a zároveň sú groteskným vyjadrením „správneho“ využitia moci mocných.

Napriek tomu, že hlavne v podtextovej rovine je inscenácia kritikou súčasného politického myslenia, jeho amaterizmu, populizmu – a túžbe po „kráse“ a „dokonalosti“ – je odlišná od mnohých iných kriticko-politických inscenácií v jednom zásadnom aspekte. V etike divadelného výkladu problému. Je veľmi kultivovanou metaforickou divadelnou kritikou, v ktorej sa nenadáva reálnym či imaginárnym postavám politikov (prípadne aj publiku) za ich nekultúrnosť a hlúposť, nebúši do „svedomia“ chrlením tých najväčších možných (i nemožných) nedostatkov a negatív a postavy sa v nej nevyzliekajú ordinárne duchovne, duševne či fyzicky (priamo či prenesene) až na kosť. Všetky tri „riaditeľky zemegule“síce predstavujú rôzne „politické“ osudy, spolu však – a predovšetkým postupným odkrývaním pozadia svojich divadelných príbehov – ukazujú cestu k nádeji. Že vieme chápať a učiť sa, aj keď niekedy až vtedy, keď sme v ohrození – napríklad života.


[1] Klimáček, Viliam. Riaditeľky zemegule. Rukopis, s. 1.

[2] Tamže, s. 18.

Od Uverejnené: 22. decembra 2021Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top