(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring teatrologickej literatury logo
Názov knihyDivadlo prekračuje hranice. Patrice Chéreau. Ariane Mnouchkine. Robert Wilson
Vydavateľstvo
Rok vydania

ŠIMKOVÁ, Soňa

1. vydanie

Návrh obálky a grafická úprava: Ondrej Gavalda

Odborná redaktorka: Martina Ulmanová

Jazyková redaktorka: Darina Peťková

Vedúca redaktorka: Andrea Dömeová

376 s.

ISBN 978-80-8190-042-6

Koncepcia monografie prof. Sone Šimkovej je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ako predovšetkým frankofónna teatrologička, kritička a prekladateľka sa zaoberá tromi svetovo uznávanými divadelnými režisérskymi osobnosťami, ktorých tvorba reprezentuje to najlepšie z francúzskeho divadelného umenia. Ide o Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona. Názvy častí knihy bližšie špecifikujú základný problém, ktorý autorku v ich tvorbe zaujíma: Patrice Chéreau na tému tela, Ariane Mnouchkine – divadlo ako spôsob životaRobert Wilson prekračuje hranice. Každej zo zvolených osobností sa venuje vo svojej vyše 370 stranovej publikácii rovnakým dielom. Všetky tri časti majú taktiež rovnakú štruktúru – obsahujú základné, často i známe poznatky a informácie, pomocou ktorých sa môžeme oboznámiť so začiatkami ich umelecko-divadelnej tvorby, vrátane motivácií k nej a základných životopisných údajov. Pokračuje analyticko-interpretačným pohľadom na zvolené divadelné alebo filmové diela, prípadne paradivadelné a vzdelávacie projekty a končí časťou, v ktorej sumarizuje ich základné poetologické a estetické umelecké postupy. Záver každej časti tvorí preklad rozhovoru s danou osobnosťou, vďaka ktorému sa priamo oboznámime s jej myslením o divadle a hlavne s konkrétnymi inscenačnými koncepciami, s osobným hodnotením ich úspešnosti a pod. Pridanou hodnotou analýz zvolených inscenácií je aj precízna reflexia pozitívnych i negatívnych kritických reakcií, na niektorých miestach aj veľmi podrobné opisy inscenačného deja či rozbor všetkých inscenačných zložiek – téma, scenár, scénografia, herectvo, réžia atď. Monografia končí časťou so symbolickým názvom Paralely a globalizácia, v ktorej autorka zistené či postulované poznatky dáva do širších, spoločensko-politických, humanistických a globalizačných súvislostí. Nadväzuje ňou na úvodnú časť s názvom Zaostrené na Francúzsko, v ktorej prináša veľmi cenné zamyslenia nad chápaním divadelného umenia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho spoločenskú silu spolu s mnohými citovanými teoretikmi a umelcami charakterizuje až ako zásadnú, takmer spasiteľskú a obrodeneckú. Konfrontuje ju s osemdesiatymi rokmi, v ktorých nastáva obrat (polemizuje napríklad v tejto súvislosti aj s termínom performatívny obrat) k tzv. ľudovému divadlu, ktoré sa vo francúzskom kontexte chápe predovšetkým ako divadlo demokratické, sémanticky i konštrukčne otvorené mnohým netradičným prostriedkom, pretože mu ide najmä o estetické a umelecké kritériá. Nie je teda iba divadlom politiky či politickým, sociálnym divadlom revolúcie a radikálnej zmeny, ale divadlom, ktoré myslí na diváka, váži si estetické kvality historických i súčasných divadelných poetík a nadväzuje na ne rozmanitým spôsobom. Hlavnou ideovou líniou, cez ktorú nazerá na tvorbu všetkých troch osobností, je práve konfrontácia vývinu ich divadelného jazyka a myslenia so snahami divadla šesťdesiatych rokov o radikálnu zmenu života spoločnosti a s obdobím osemdesiatych rokov, ktoré – ako viac ráz v monografii zdôrazňuje je období tzv. zlatého veku francúzskeho divadla. Dôvod vidí nielen v otvorenosti francúzskej divadelnej kultúry veľmi odlišným témam, ale hlavne vo finančnej podpore divadiel prostredníctvom prepracovanejšieho verejného dotačného systému, ktorý umožnil navýšenie podpory divadlám dosahujúcim lepšie, stabilnejšie až vynikajúce umelecké výsledky.

Monografia výberovo reprezentuje myslenie a písanie Sone Šimkovej nielen o slovenskom či francúzskom divadle, ale aj o funkcii divadelného umenia a kultúry v spoločnosti z teoretického hľadiska. Ako je pre ňu dobrým zvykom, konkrétnu inscenačnú tvorbu i myslenie divadelných tvorcov dáva aj pri tejto téme do širších súvislostí filozofických, sociologických, humanistických či politických. Neobchádza pritom ani osobné motivácie či povahové črty zvolených tvorcov, pretože iba tak je možné pochopiť ich vytrvalosť v tvorbe a porozumieť jej vnútornej sile. Otvorene píše aj o finančných problémoch súborov, ktoré založili či v nich pôsobili (hlavne P. Chéreau a A. Mnouchkine), o počiatočnom škandalizujúcom prijímaní niektorých inscenácií, ktoré boli neskôr považované za prelomové a mimoriadne kvalitné. Ide napríklad o tetralógiu opier Richarda Wagnera s názvom Ring(Prsteň Nibelungov) /1976/ v réžii P. Chéreaua pre operný festival v Bayreuthe, ktorej uvedenie S. Šimková označila za opernú revolúciu, obdobne ako premiéru opery Roberta Wilsona a Philipa Glassa Einstein on the Beach (Einstein na pláži) /1976/ uvedenú počas festivalu v Avignone. Vysvetľuje tiež, prečo na rozdiel od P. Chéreaua a A. Mnouchkine sa R. Wilson stráni práce v rámci filmovej tvorby, aký je ich kľúč k divadelnej tvorbe, ako pristupujú k hercom, prečo sa dali aj na pedagogickú a vzdelávaciu dráhu či prečo ich tvorba prekračuje konvenčné hranice divadla a divadelnosti, najmä smerom k interkulturalizmu a inakosti. P. Chéreau napríklad tým, že vo veľkej miere inscenoval hry Bernarda-Marie Koltèsa, jeho filmy ako Intimité (Intimita) /2000/ či Son frère (Jeho brat) /2003/ prekročili štandardné hranice zobrazovania súkromného, A. Mnouchkine vytvorila mnohonárodnostný súbor, v ktorom sa hovorí vyše dvadsiatimi jazykmi a výrazne sa inšpirovala poetikou divadla mimoeurópskych kultúr. R. Wilson prekročil „svoje“ hranice tým, že sa stal „lietajúcim“ režisérom, ktorý vytvoril známe inscenácie nielen vo Francúzsku, ale aj vo svete. Časť venovaná Wilsonovi sa zaoberá aj jeho tvorbou v Čechách a S. Šimková neopomenula ani jeho prednášku v Slovenskom národnom divadle s provokatívnym názvom Bol som tu niekedy? v roku 2014.

Veľmi cenným zdrojom primárnych informácií je pripojená teatrografia a filmografia všetkých troch osobností, v rámci ktorej sú diela členené podľa druhu či iných špecifikácií, napríklad na činoherné réžie, operné réžie, herec vo filme, záznamy divadelných réžií atď. (Iba pri R. Wilsonovi nie sú jeho réžie rozčlenené na operné a činoherné, ako je to u ostatných dvoch osobností.) Monografia obsahuje taktiež súpis použitých bibliografických zdrojov, z ktorých je nielen možné čerpať ďalšie informácie, ale svedčia aj o veľkej škále cudzojazyčnej základnej literatúry, o ktorú sa autorka monografie opierala. Váha monografického textu je o to väčšia, že sa rozhodla nespracovávať iba francúzsku literatúru recepčného a autobiografického typu, ale aj anglickú. Vytvorená monografia je i preto textom, ktorý predstavuje tvorbu všetkých troch osobností nie iba na základe autopsie ich diel, ale aj štúdia monografických, odborných či recenzentských prác o ich tvorbe, videonahrávok divadelných inscenácií, taktiež filmov alebo iných audiovizuálnych či audiálnych dokumentov. I keď je škoda, že v monografii nie je aspoň okrajovo uvedené, ktoré analýzy a interpretácie divadelných inscenácií vychádzajú z osobnej skúsenosti autorky. Vzhľadom na pomerne veľké množstvo autorkiných štúdií a článkov na danú tému v domácich, a hlavne v českých periodikách, dá sa predpokladať, že autopsia bola pomerne veľká. Pridanou hodnotou monografie je aj pomerne veľké množstvo farebných fotografií z prezentovaných inscenácií.

Za jedno z prvých pozitívnych prekročení hraníc francúzskeho (v širšom chápaní) svetového divadla i smerom ku krajinám bývalého východného bloku považuje Soňa Šimková medzinárodné festivaly, na ktorých sa mali možnosť občas zúčastňovať aj slovenské súbory. Neopomína, samozrejme, ani účasť so školskými inscenáciami svojej alma mater – Vysokej školy múzických umení. Za tie ďalšie – závažnejšie – prekročenia hraníc považuje možnosť divadelných tvorcov vyberať si nielen témy, ktoré nemajú veľkú inscenačnú tradíciu, ale aj šancu tie s veľkou inscenačnou tradíciou inscenovať inak, či až radikálne odlišne. V neposlednej miere ide aj o možnosť voľne si vybrať „art“ tému na inscenovanie nielen vtedy, ak je režisér už renomovaný, ale aj vtedy, keď má štát dôveru v kvalitu výsledku hlavne tým, že zabezpečí primerané a regulárne podmienky na vznik inscenácií.

Recenzentka: Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Posledné rezencie

Zanechajte komentár

Go to Top