Naše deti našej a Štepkovej doby

Stanislav Štepka: Deti doby. Intímne správy z nášho zázemia (od roku 1950 po rok 2000)

Texty piesní: Stanislav Štepka

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scéna: František Lipták

Kostýmy: Katarína Hollá

Hudba: Ján Melkovič a Juraj Haško

Hudobná skupina: Juraj Haško alebo Martin Šenc, Vladimír Svítek, Maruška Nedomová, Ladislav Hubáček

Réžia: Ondrej Spišák

Účinkujú:

Vlado: Peter Ondrejička /Tomáš Turek

Tereza: Zuzana Norisová/Michaela Szöcsová

Laco: Michal Spielmann/Adam Jančina

Ján, Vadovič, Predseda Lojzo: Stanislav Štepka

Hana, Jana: Soňa Norisová/Andrea Martvoňová

Štrbová, Masárová, Zväzáčka: Maruška Nedomová

Červeňanská, Druhá žena, Irena, Sestra, Čašníčka: Jana Labajová/Anna Dysko

Bílik, Vičan, Spovedník, Kapelník, Kapitán, Gašpar, Druhý Rudo, Moravčík: Mojmír Caban/Jozef Adamčík

Lajo, Prvý syn, Prvý chlap, Funkcionár Andrej, Viktor: Ladislav Hubáček

Druhý syn, Druhý chlap: Vladimír Svítek

Ľudovít: Juraj Haško/Martin Šenc

Kartári: Ladislav Hubáček/Vladimír Svítek/Juraj Haško/Martin Šenc

1. a 2. premiéra: 14. 9. a 27. 10. 2023, Radošinské naivné divadlo, Bratislava

K histórii môžeme pristupovať rôzne. Môžeme fakty z nej gumovať, obchádzať, vymýšľať si, t. j. zámerne klamať, zameriavať sa iba na tie, ktoré nás stavajú na najvyššie piedestály či chvália, aby sme vybudovali o sebe chýrny „chýr“, alebo môžeme byť k nej iba láskaví. Tak, ako to urobil Stanislav Štepka vo svojej zatiaľ poslednej inscenovanej hre Deti doby v réžii Ondreja Spišáka, ktorú Radošinské naivné divadlo pripravilo pri príležitosti 65. výročia svojho vzniku.

Dramaturgička inscenácie Darina Abrahámová v bulletine v tejto súvislosti píše, že 69. titul divadla napísal Stanislav Štepka ako súkromný javiskový román. Argumentuje jednak časovým rozpätím päťdesiatich rokov, ktoré hra zachytáva – ide o obdobie od roku 1950 do 2000, a jednak paralelami spoločensko-dobovej línie deja s profesionálnym i so súkromným životom Stanislava Štepku. Aj keď autobiografickosť ako hlavný výrazový prostriedok inscenácie je ťažké v konkrétnych podobách sledovať priamo v inscenácii, dá sa napomôcť prepojeniami, ktoré ponúka hlavne bulletin k inscenácii. V jednej časti obsahuje totiž autentické fotografie zo Štepkovho života i v súvislosti s Radošinským naivným divadlom, ku ktorým sú pripojené humornejšie ladené komentáre vysvetľujúce použité zábery. Veľkú výhodu ale majú tí, ktorí dlhšiu dobu sledujú prácu divadla a nielen videli, ale aj si pamätajú mnohé z predchádzajúcich inscenácií, na ktoré táto nová odkazuje. Najzreteľnejším divadelno-biografickým vodidlom je scénická hudba – ide hlavne o pesničky či ich časti, ktoré sú v niektorých častiach inscenácie použité z diel vytvorených Jánom Melkovičom. A najlepšie sú na tom – samozrejme – tí, ktorí dobre poznajú Štepkov osobný i profesijný život, či už ako jeho spolupracovníci alebo rodinní príslušníci. Kým súkromno-profesijnú líniu deja je možné presne či konkrétnejšie „rozlúštiť“ iba s väčšou dávkou vedomostí zo života S. Štepku, má hra aj divadelno-všeobecnú rovinu, ktorá je pochopiteľná a veľmi dobre pomáha v orientácii divákov v deji.

Jej základ tvorí príbeh mladého študenta Laca – amatérskeho divadelníka, ktorý je taký nadšený divadlom a herectvom, že v divadelnej tvorbe pokračuje aj neskôr, počas štúdií na nemenovanej bratislavskej vysokej škole, a on i jeho súbor sa stávajú nakoniec veľmi úspešnými a známymi. Ale ako naznačuje už názov inscenácie – Deti doby – jej dej nie je sústredením sa iba na autobiografické a biografické prepojenia so životom S. Štepku a Radošinského naivného divadla. Javiskový život Laca, jeho rodiny a divadla je prepletený konkrétnymi dobovými reáliami, či už vo forme výstupov, alebo odkazov prostredníctvom akcií postáv či významu rekvizít, charakterizácie prostredia a podobne, ktoré hovoria napríklad: o prepojení funkcionárov aj štátnej bezpečnosti so šmelinármi, pretože to prinášalo materiálne a finančné výhody; o vtedajších „zvykoch“ sociálnych pracovníkov posudzovať rodinné prostredie podľa prejavov „lásky“ k socialistickej vlasti či podľa alkoholom „hojne“ prestretého stola; o schvaľovaní či zákazoch predstavení atď. Vznikol tak veľmi košatý a na rôzny typ spomienok bohatý príbeh, v ktorom sa prejavuje nielen tradičné sociálne cítenie Stanislava Štepku, ale aj „naivná“ schopnosť starších i mladších hercov a herečiek divadla i inscenačného tímu javiskovo ho zaujímavo obrazne pretlmočiť. Vznikol divadelný príbeh „typicky“ socialistický a reálny zároveň. Rozpráva o dvoch sirotách, Lacovi a Tereze. Laco dosiahne, že nejdú do detského domova, ale vďaka jeho šikovnosti, šmeline a podplácaniu úradníkov, vrátane príslušníkov štátnej bezpečnosti, sa dokáže o sestru postarať sám. Nakoniec emigruje do Ameriky, pretože si myslí, že tam dokáže lepšie využiť svoje „obchodné“ schopnosti. Po revolúcii sa však vracia a doma umiera na rakovinu. Tereza sa zamiluje do Vlada, ktorý pred ňou neustále uprednostňuje divadlo, až sa nakoniec rozhodne vydať za „istotu“, čo neskôr kvôli alkoholizmu manžela trpko oľutuje. Vlado sa k nej však nevráti, pretože svoju milovanú manželku nájde v redaktorke Jane, ktorá prišla napísať do časopisu článok o jeho inscenácii. Naďalej je veľmi zapálený pre divadlo a v príbehu sledujeme ukážky tak z jeho amatérskych počiatkov i z neskoršieho úspešného obdobia. Príbeh je však omnoho košatejší – začína sa pohrebom s odnášaním častí majetku príbuznými, obsahuje tiež napríklad spomienky Lacovej matky na jej amatérske herectvo, návrat jeho otca Jána zo Žiliny, kde dostal vyznamenanie (diplom a fotoaparát) a ďalšie peripetie.

Vzhľadom na vyššie uvedené a i na potrebu zrozumiteľne a hlavne v divadelnej skratke prerozprávať veľmi bohatú a časovo obsiahlu anabázu štepkovského divadelného i nášho nedivadelného života, je dej inscenácie veľmi dynamický. Jedna peripetia niekedy veľmi rýchlo strieda druhú, rýchle je aj tempo premien hercov z jednej postavy do druhej, vrátane ich preoblečení, a mimoriadne časté sú i zmeny v prostrediach. Inscenácia je vďaka tomu náročná nielen na herectvo, ale aj na scénografiu či režijné uchopenie. Iba málo hercov interpretuje len jednu postavu. Týmto spôsobom sú obsadené len hlavné postavy – Vlado a súrodenci Tereza a Laco. Až na pár výnimiek, každý z účinkujúcich spodobuje najmenej dve postavy. Navyše niektorí museli vystihnúť svoje postavy v útlom detskom veku i neskoršom, nakoniec až o päťdesiat rokov neskôr. Herci Radošinského naivného divadla však – ako je to pre ich herecké majstrovstvo typické – nemali žiadne problémy s kvalitou stvárnenia rýchlo sa striedajúcich postáv. Ani v častiach, v ktorých sa spievalo či pracovalo s dobovo inšpirovanými choreografiami, prípadne sa ako hudobníci v rôznom poradí a podľa technicko-organizačných potrieb stávali členmi hudobnej skupiny, ktorá sprevádzala spev kolegov.

S orientáciou v „mäteži“ postáv a množstve peripetií výrazne napomohol scénografický a režijný kľúč, vrátane kostýmových zmien. Základnými scénickými prvkami bolo vždy niekoľko stoličiek a stôl (stoly), ktorý sa v každej novej scéne prikrýval iným obrusom, vrátane červeného transparentu s heslom. Typ obrusu sa stal základným identifikačným prostriedkom daného prostredia. Ďalšími pomôckami, ktoré zjednodušovali a urýchľovali prechod z jedného do druhého prostredia, bolo napríklad imaginárne otváranie či zatváranie dverí, zmena v rozostavovaní štyroch reflektorov na stojanoch, ktoré napomáhali na niektorých miestach zvýrazniť divadelnú rovinu príbehu, či príprava nového priestoru postavami-hercami po ukončení výstupu alebo pred začiatkom nového, a to tak, že odniesli stoličku, prevrátili obrus na opačnú stranu, premiestnili stôl i stoličky či priniesli paplón ako znak milostného lôžka, prípadne iné väčšie alebo menšie rekvizity. Pri kostýmoch, ktoré v prvom rade realistickým spôsobom odkazovali na príslušné zobrazované časové obdobie, sa využívali na označenie inej postavy hlavne doplnky, vrátane parochní či líčenia.

Inscenácia je predsa len v niečom odlišná od iných „štepkovských“ inscenácií. Je vážnejšia, o trochu menej sa v nej spieva a občas v nej zaznie omnoho vážnejší tón ako doteraz. Či už ide o zistenie Laca, že sa jeho „plodný“ podvodnícky život končí veľkým utrpením – rakovinou, či zistením Terezy, že sa nešťastne rozhodla ohľadne vydaja, alebo poukazovaním na „všeplatné“ a „večné“ dlhé chápadlá šmelinárov. Končí sa však happyendom – piesňou Komediant, ku ktorej vytvoril hudbu ešte Ján Melkovič. Spieva sa v nej o desaťročia trvajúcej pokore divadelníkov Radošinského naivného divadla voči doskám, ktoré znamenajú svet. Aj o tom, že im práca v divadle umožnila žiť človečinou, liečiť ľudí z pýchy a vracať im hlas, aj keď sú iba kvapkou v mori. Pretože pre nich inej cesty niet… I preto je zobrazenie histórie v tejto inscenácii voči nám divákom veľmi láskavé a prajné.

Napísanie tejto recenzie podpril