(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Stanislav Štepka: Madona s dieťaťom (Horká komédia z domu vedľa diaľnice)

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Stanislav Štepka: Madona s dieťaťom (Horká komédia z domu vedľa diaľnice)
Divadlo
InscenáciaStanislav Štepka: Madona s dieťaťom
Premiéra9. decembra 2022
Divadelná sezóna

Texty piesní: Stanislav Štepka

Dramaturgia: Mirka Čibenková

Scéna a kostýmy: Peter Čanecký

Hudba: Juraj Haško

Choreografia: Ladislav Cmorej

Réžia: Kamil Žiška

Účinkujú:

Kamil Hrdlička: Mojmír Caban

Milota: Maruška Nedomová

Pavla: Martina Slobodová, alt. Jana Labajová

Šarlota: Viktória Spišáková, alt. Bronislava Kováčiková

Karol: Stanislav Štepka

Lukáš Vyskočil: Jozef Adamčík, alt. René Štúr

Patrik Krkoš: Michal Spielmann, alt. Peter Ondrejička

Imino Korčula-Bertini: Ladislav Hubáček

Chiara: Viktória Spišáková, alt. Bronislava Kováčiková

Poštár a Gusto: Vladimír Svítek

Premiéry: 9. a 10. 12. 2022, Radošinské naivné divadlo v Bratislave

Téma poslednej inscenovanej hry Stanislava Štepku s názvom Madona s dieťaťom[1] vychádza z reálnej udalosti. Kamarát mu porozprával o tom, ako sa jeho dve dospelé dcéry rozhádali kvôli bezvýznamnému obrazu s krajinkou od neznámeho maliara, pretože „zrazu“ chceli dediť iba ten a nič iné. V inscenačnej podobe sa základom tejto témy stala typická láskavo-trpká štepkovská snaha podať správu „o trpkých dedičných konaniach, čo poznajú mnohí, ktoré dokážu priam tragicky rozhádzať vzťahy v rodine tak, že ich naprávanie je záležitosť na veľmi dlhé trate“[2]. Štepka hádku o dedičstvo rozšíril o ďalšie bežné problémy a témy súčasnosti: o snahu otca, päťdesiatnika, dôstojne sa postaviť blížiacej starobe a s ňou spojenými možnými dedičskými problémami po jeho úmrtí, o ponorkovú chorobu staršieho manželského páru, o ľúbostné problémy dcér a ich nápadníkov, o príliš pomalú, dlhé roky nekonajúcu administratívu týkajúcu sa vysporiadania pozemkov pod diaľnicou, o otázky viacgeneračného porozumenia či o úplatkárstvo a korupciu v štátnom sektore. Inscenačný príbeh však, samozrejme, nie je iba trpký, neľútostný a tragizujúci. Z každej vážnej či vážnejšej situácie, do ktorej je základná látka hry rozvinutá, vidno najprv iba jej grotesknú, humornú či komickú polohu. O najprv utajovanej snahe otca Kamila o zabezpečenie seriózneho života rodiny po jeho úmrtí sa dozvedáme až takmer detektívnym spôsobom: jeho manželka Milota ho podozrieva z nevery a jej výsluch ju vedie najprv nesprávnym smerom. Manželia sa snažia reštartovať svoj vzťah spomínaním – okrem iného – i na zoznámenie sa v časoch, kedy bola Milota ešte letuškou. Napríklad pri príležitosti oslavy Kamilovej päťdesiatky sa Milota pred očami divákov oblieka do rovnošaty v humorne pôsobiacich akciách. Mladšej dcére Šarlote prestane prekážať, že z nej chce mať spolužiak Patrik fotomodelku, že ju chce neustále iba fotiť. Vďaka jeho romantickému milostnému úsiliu, ktoré režisér Kamil Žiška vyjadril spolu s choreografom Ladislavom Cmorejom a scénickým hudobníkom Jurajom Haškom ľúbostnými sólami (i duetami), dynamickými a sviežimi choreografiami, jeho láske „podľahne“. Staršia Pavla nakoniec vytvorí pár s nesmelým právnikom krajského úradu Lukášom, ktorému dokonca odpustí aj starý otec Karol – jeho snahu o urýchlenie úradného konania vo veci vysporiadania pozemku pod diaľnicou tlmočením požiadavky predsedu kraja o „darovanie“ vzácneho Galandovho obrazu Madona s dieťaťom.

Inscenačný príbeh je však o čosi košatejší. Predĺženou komickou rukou Karola je jeho „neviditeľný“ pes, ktorý breše a hryzie iba zlých ľudí, čo Karol s veľkou chuťou využíva pri Lukášovi. Ďalšou imaginárnou postavou je jeho stará láska, suseda odvedľa, s ktorou oprašujú spoločný vzťah a u ktorej našiel v pivnici bicykel ukradnutý jeho synovi Kamilovi. Inscenácia obsahuje aj nečakaný zvrat. V druhom dejstve, po veľkej hádke dcér, sa spolu s Kamilom Hrdličkom ocitáme u amatérskeho falzifikátora obrazov Imina Korčulu-Bertiniho, u ktorého si objedná ďalšiu kópiu Galandovho obrazu – aj pre druhú dcéru. Rozuzlenie príbehu je taktiež neočakávané – rodina si odpúšťa a je plná radosti, vzájomnej lásky a porozumenia. V záverečnej scéne si takmer všetci u otca objednávajú „svoju“ kópiu obrazu, pretože ho už chápu ako symbol vzájomnej lásky a rodinnej súdržnosti. V tomto duchu je aranžované aj posolstvo, vyjadrené poslednou replikou inscenácie, ktorú vyslovil smerom k divákom starý otec Karol, obklopený všetkými postavami: „Milujte sa, objímajte sa, bozkávajte sa a usmievajte sa.“

Scénografické riešenie je veľmi jednoduché a polyfunkčné zároveň. Jeho základ tvoria tri biele pohyblivé panely a pomerne strohý, minimalisticky pôsobiaci nábytok – konferenčný stolík, polička s dvomi veľkými fotografickými portrétmi dcér, dve kreslá a pod. Pomocou vždy iného rozmiestnenia panelov v scénickom priestore sa vytvárajú dve základné prostredia: interiér bytu – obývačka rodiny Hrdličkovcov a exteriér domu starého otca Karola neďaleko diaľnice. Obývačka Hrdličkovcov je vytvorená jedným panelom v úzadí priestoru, na ktorom visí obraz. Dva panely sú postavené pred ním v rozostupe tak, že voľný priestor medzi nimi vytvára uličku – chodbu bytu. Oba bočné panely zároveň tvoria stenu obývačky, o ktorú sa opierajú kusy nábytku. Spojením všetkých troch panelov do jednej línie sa ocitáme pred domom starého otca a za panelmi – akoby protihlukovou bariérou – sa nachádza diaľnica. Interiér Iminovho ateliéru je vytvorený pomocou látkovej zásteny, ktorá zakrýva celý priestor. V ateliérových výstupoch je dôraz kladený na veľmi nápadné kostýmovanie Imina i jeho asistentky Chiary. Obaja sú oblečení do županov z lesklej viacfarebnej látky, na hlavách majú výrazné parochne (Imino tmavočervenej farby, Chiara blond farby). Iminova postava je doplnená maliarskym štetcom a plátnom natiahnutom na ráme, na ktoré neustále niečo maľuje. Jedine postavy Imina a Chiary majú v komickom zmysle nápadné a voči ostatným postavám významovo veľmi kontrastné kostýmy. Okrem nich má len postava právnika Lukáša prvok, ktorý je mimoriadne dobre humorne až komicky využitý. Ide o okuliare, spoza ktorých môže na Pavlu zamilovane „vypliešťať“ oči, vyplašene na ňu „požmurkávať“ a snažiť sa „vyvaľovaním okáľov“ pôsobiť – či už na ňu, alebo na starého otca Karola – seriózne.

Režisér Kamil Žižka posilnil romantický, lyrický i humorný charakter väčšiny situácií tanečnými a pohybovými choreografiami alebo aranžovaním činoherných či spievaných mizanscén, ktoré vnášali pochopenie pre slabosti, city či sny postáv. V nežne ľúbostných a zamilovaných výstupoch dostávali veľký priestor i herci mladšej generácie, kde mohli naplno ukázať svoje spevácke i činoherné nadanie. Posilnenie uvedeného charakteru vyznenia situácií umožňovalo hladko preklenúť dej inscenácie do záverečného, veľmi pozitívneho ukončenia témy. Z hľadiska komického vyznenia svojich postáv boli najpresvedčivejšími Jozef Adamčík, Stanislav Štepka a Ladislav Hubáček, ktorým sa podarilo nájsť novú polohu komickosti v herectve či rozvinúť doterajšie komické prostriedky. Jozef Adamčík naplno využil komické pohybové, gestické, hlasové a kostýmové vymedzenie svojej postavy, Stanislav Štepka učaroval divákom svojimi milostnými spomienkami a Ladislav Hubáček pointovaním smiešnosti svojej postavy poodhalením tela. Mojmír Caban a Maruška Nedomová interpretovali postavy manželov Hrdličkovcov v štandardnej kvalite. Kamil Žiška sa v inscenácii pohral aj s realitou. Vo funkcii komického ozvláštnenia použil „zastavenie času“: prvé dejstvo sa končilo a druhé začínalo tou istou scénou s hádkou o obraz.  

Stanislav Štepka ukončil svoj príbeh o dedičstve nerealisticky a vzhľadom na bežné medziľudské pomery až nelogicky optimisticky. Pomohol si tým, že originál obrazu, ktorý vyvolal veľké rodinné spory nakoniec nebol originálom, ale falzifikátom. Ukázal však vďaka tomu, že každá situácia má riešenie – láskavé a priateľské. Iba treba chcieť. I preto jeho obraz v inscenácii nie je podvodom, ale podstatou riešenia každého problému. Galandova Matka či iba „falošná divadelná“ Madona s dieťaťom nám hovorí o tom, že ak chceme, vieme sa ku každému správať láskavo a priateľsky, pretože také je naše najstaršie poznanie zmyslu života.   


[1] Pomenovanie inscenácie sa vzťahuje na obraz jedného zo zakladateľov slovenskej moderny Mikuláša Galandu s názvom Matka (Ružová madona, sediaca) z roku 1933.

[2] ŠTEPKA, Stanislav: Madona s dieťaťom. Bratislava : Agentúra RNP, spol. s. r. o., 2022, s. 6. Bulletin k inscenácii. Zostavil Stanislav Štepka.

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Uverejnené: 2. februára 2023Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Go to Top