Trocha Cyrano, trocha Frankenstein

Preklad: Michal Slovenský
Dramaturgická spolupráca: Iveta Škripková
Video animácia: Max Mravčak a. h.
Pohybová spolupráca: Renata Ptačin a. h.
Scéna, audiovizuálna spolupráca: Ján Ptačin a. h.
Kostýmy: Simona Vachálková a. h.
Réžia: Soňa Ferancová a. h.

Účinkujú: Matúš Hollý, Ľubica Pradidová, Terézia Šusteková a. h.

Maďarský dramatik István Tasnádi napísal hru Cyber Cyrano v rámci projektu Platforma 11+, ktorý sa realizoval vo viacerých európskych krajinách v rokoch 2009 až 2013. Rozsiahly projekt pod záštitou programu Európskej únie Kultúra (2007 – 2013) si kládol za cieľ podnietiť vznik divadelných hier a inscenácií pre špecifické publikum v teenagerskom veku. Od vtedy hru uvádzajú divadlá v celej Európe. Na Slovensku ju dosiaľ naštudovali raz, v bratislavskom Divadle Aréna v roku 2015, v réžii Simony Nyitrayovej (dnes Křístkovej), účinkovali Judit Bárdos, Roman Poláčik a Andrea Szabová.

Pre uvedenie v Divadle Aréna hru preložila Margit Garajszki, pre inscenáciu v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) vznikol nový preklad Michala Slovenského. Zapracoval doň aj výrazy súčasnej mládeže ako napríklad „je to trošku cringe“. Prekladateľ však zachoval jazyk hry zrozumiteľný aj pre tých, ktorí sa pohybujú mimo sociálnych sfér pubertiakov. Slangom šetril, no vyznenie prehovorov je prirodzené a uvoľnené. Poslovenčil aj krstné mená hlavných hrdinov. Kým v Aréne to boli Zsuzsi, Máté a Heni, v BDnR Zuzka, Matej a Hanka.

Hoci je vývoj technológií aj možností virtuálneho sveta mimoriadne dynamický, hra nezostarla ani po viac než desaťročí od svojho vzniku. Hrozba kyberšikany sa nezmenila, práve naopak, téma získala na nástojčivosti. S rôznorodými útokmi v online priestore sa môžu stretnúť všetky vekové kategórie, no dospievajúci sú vzhľadom na čas strávený na internete obzvlášť ohrozenou skupinou. Dnešní násťroční nepoznajú svet bez internetu, bez okamžitého prístupu k informáciám a elektronická komunikácia tvorí značnú časť ich sociálneho života. Od čias vzniku Tasnádiho hry sa rozrástli aj sociálne siete. Fenomén Facebook sa týka už viac rodičov dnešných detí. Tie žijú na Instagrame a Tik-Toku. Na každej zo spomenutých sietí si vytvárate profil a je na vás, či do neho uvediete pravdivé informácie. V online svete môžete byť kýmkoľvek. Alebo tam môžete kohokoľvek stvoriť. V Tasnádyho príbehu sa tak núka nielen asociácia so Cyranom, ale aj Frankensteinom. Hlavná hrdinka stvorila monštrum, ktoré ju prerástlo.

Na začiatku inscenácie sa Zuzka vyznáva, že pohľad na mobil je pravdepodobne jej prvá spomienka. Už ako malé dieťa ju fascinoval tým, že svieti, vibruje a reaguje na dotyk. Hovorí, že rýchlo odhalila „mágiu spôsobenú jedným pohybom“. Zuzka je zaľúbená do spolužiaka Mateja. Od detstva boli kamoši, no on teraz venuje pozornosť atraktívnejšej novej spolužiačke. Necitlivo zareaguje na Zuzkino vyznanie citov a to spustí jej temný plán. Nasleduje bravúrna manipulácia. Dievča vytvorí dva falošné účty na sociálnej sieti. „Stvorí“ dvoch súrodencov, atraktívnych mladých ľudí s nadštandardným finančným zázemím. Prostredníctvom Noiry opantá Mateja a vydávaním sa v četoch za Viktora zase spolužiačku Hanku. Tvrdí im, že súrodenci sú jej priatelia. Zuzka sa tak pre nich stáva dôležitá, vyhľadávajú jej spoločnosť, získa si absolútnu Hankinu dôveru a docieli, že Matej už neprahne po Hanke, ale po vymyslenej Noire. Z nezaujímavej a ignorovanej spolužiačky sa stáva osoba s ich plnou pozornosťou. Zuzka svoje manipulačné schopnosti dotiahne tak ďaleko, že Matej je ochotný spraviť z romantického spievaného dueta, ktorý pôvodne nacvičoval s Hankou, vystúpenie pre troch. Zuzka zmanipuluje Mateja, aby ju tam zavolal a tým zmiernil žiarlivosť vymyslenej Noiry na Hanku.  

Tasnádyho hra hovorí o téme neprvoplánovo. Kyberútoky na súkromie a vnútornú integritu nepáchajú len „zlí, škaredí ujovia v zatemnených miestnostiach“. Dopúšťajú sa jej aj deti, často pravdepodobne ani netušiac, ako veľmi dokážu ublížiť a čo všetko môže ich konanie spôsobiť. Zuzkino počínanie naberá obludné rozmery. Pol roka si v mene neexistujúcich osôb četovala so spolužiakmi a situáciu vyhrotila ad absurdum, keď tvrdila, že Viktor a Noira pricestujú a bude sa konať veľká oslava v kaštieli. Keď obete jej manipulácií stoja v plesovom oblečení, čakajúc na limuzínu, ktorá neprichádza, Zuzka „zvráti dej“ tak, že spolužiakom prečíta správu o Viktorovej nehode. Po prevoze do nemocnice vymyslený Viktor zomrel. Keď Matej odhalí Zuzkino klamstvo, Hanka sa psychicky zrúti a pokúsi sa o samovraždu. Zuzka prestupuje na inú školu, ale podľa jej slov je jasné, že sa tam chystá realizovať obdobný plán.

V Bábkovom divadle na Rázcestí sa venujú všetkým vekovým kategóriám. Mnohé ich inscenácie pre dospelých sú vhodné a inšpiratívne aj pre mládež. Začali však aj líniu tvorby priamo cielenej na násťročné publikum. Prvou takou inscenáciou bol Tajomný maják, inscenácia hry súčasnej ruskej dramatičky Xenie Dragunskej. Tajomný maják ani Cyber Cyrano nie sú bábkovými hrami, režisérka prvej spomenutej Júlia Rázusová však vo svojej inscenácii pracovala aj s manekýnmi a inscenácia mala výraznú výtvarnú štylizáciu. Režisérka Soňa Ferancová inscenovala Cyber Cyrana bez experimentov s formou. Je to rýdzo činoherná inscenácia. Práca scénografa Jána Ptačina s priestorom je minimalistická. Na javisku je vyvýšená časť – tri schody evokujúce školský dvor. Je to malý priestor, no hercovi a herečkám stačí aj na výstupy, v ktorých sa tancuje. Pravú stranu javiska vykrývajú pásy bielej polopriesvitnej látky. Natiahnuté sú však až tri jej vrstvy s niekoľkocentimetrovým rozostupom. Ich veľkosť sa zmenšuje, obraz premietaný na ne sa tak lomí. To prispieva k potlačeniu doslovnosti a nežiaducej realistickosti. Režisérka zámerne nepracuje s používaním elektroniky a prenášaním obrazu z nej v reálnom čase. Herci používajú imaginárne mobilné telefóny. Notebooky sú reálne, no slúžia viac ako scénická rekvizita, znak, nie ako reálna technológia. Na projekčnú plochu sa premietajú vopred pripravené videá a klipy. Ich autorom je Max Mravčák a všetky majú istý obrazový šum – výtvarnú nadstavbu. Tvorcovia s nimi pracujú umelecky, nie dokumentaristicky. Ďalšími rekvizitami sú už len dve stoličky a spací vak, z bezpečia ktorého Zuzka četuje – realizuje svoj plán. Režisérka necháva hercov na javisku takmer po celý čas. Jednoducho ich „odstaví“ z hlavného diania, ak sa má udiať scéna len s dvoma účinkujúcimi. Tretí sa vtedy posadí pred notebook a na uši si nasadí veľké slúchadlá.

V inscenácii účinkujú nový člen a členka súboru BDnR – Matúš Hollý a Ľubica Pradidová a tiež hosťujúca študentka Akadémie umení v Banskej Bystrici Terézia Šusteková. Sú to dvadsiatnici, vekovo i výzorovo blízki divákom, pre ktorých je inscenácia určená. Nik z nich sa nemusel špeciálne štylizovať. Sú prirodzení a to je dobre. Nehrozila im nechcená parodizácia pubertiackeho správania. Rovnako tak udržala mieru aj kostýmová výtvarníčka Simona Vachálková. Matej má tričko a ležérnu károvanú košeľu. Rozdiel je medzi Zuzkou, ktorá má len nenápadné čierne tričko a viac atraktívnou Hankou, ktorej zovňajšok dotvára extravagantná priesvitná kabelka. Publiku sa režisérka priblížila aj výberom z aktuálnej hudobnej scény. Použila romantickejšie aj dynamické skladby. Opakujúcim sa motívom je značne melancholická pieseň Billie Eilish Everything I wanted. 

Posledný text, ktorý sa premieta na projekčnú plochu, je informácia, že od 1. 7. 2021 je kyberšikana aj podľa slovenských zákonov trestným činom. Po predstavení sa koná diskusia so sociálnym pedagógom banskobystrického Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. S mladými divákmi rozoberie, čo presne sa udialo vo fiktívnom príbehu a poradí im, kde hľadať pomoc, ak by sa v probléme ocitli oni. Apeluje na ich kritické myslenie a zdravú podozrievavosť pri pohybe vo virtuálnom svete. Kontakty na organizácie pomáhajúce mládeži sú aj súčasťou bulletinu. Dobrá divadelná inscenácia a prevencia v jednom balíku. Veľmi dobrý krok Bábkového divadla na Rázcestí.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.