Dialóg ako nástroj divadelnej historiografie

Autor: Ján Štrasser

Názov: Už dávno nie som mladší. Rozhovory s Emilom Horváthom

Edícia: THEATRUM VITAE

Vydanie: prvé

Počet strán: 248

Štúdia: Vladimír Štefko: Emil Horváth (mladší i nemladší). Celkom skromný portrét

Digitálne dokumenty: Centrum divadelnej dokumentácie / Eva Mekýšová

Grafický dizajn a zalomenie: Dominika Valentovičová

Odborná redakcia: Alexandra Rychtarčíková

Jazyková redakcia: Ľubica Hroncová

Vedúca redaktorka: Andrea Domeová

Vydal: Divadelný ústav, Bratislava, 2025

Rozmer: 210 x 270 mm, brožovaná väzba

Jazyk: slovenský

ISBN 978-80-8190-124-9

Najnovším prírastkom do edície Theatrum vitae, ktorú vydáva Divadelný ústav, aby formou dialógu či memoárov odkrýval umelecké i životné cesty osobností slovenského divadelníctva, je kniha rozhovorov s hercom Emilom Horváthom, ktoré vedie spisovateľ a prekladateľ Ján Štrasser. Publikácia Už dávno nie som mladší. Rozhovory s Emilom Horváthomje v kontexte slovenskej teatrologickej literatúry významným dokumentačno-interpretačným projektom, ktorý operuje na rozhraní biografického naratívu, oral history a reflexívnej historiografie divadla. Zaradenie knihy do edície Theatrum vitae nie je iba edičným gestom, ale programovým potvrdením konceptu „žitého divadla“ ako legitímneho pramenného zdroja pre výskum dejín divadla. Autor rozhovorov Ján Štrasser nadväzuje na vlastnú dlhodobú metodologickú prax vedenia knižných dialógov s významnými osobnosťami kultúrneho a spoločenského života a opätovne potvrdzuje schopnosť spojiť dokumentárnu presnosť s interpretačnou citlivosťou. Štrasserov dialóg s Emilom Horváthom nefunguje len ako kronikárska výpoveď, ale ako živý historický prameň. Forma orálnej histórie umožňuje autorovi publikácie rekonštruovať umeleckú dráhu herca a rovnako kultúrny i spoločensko-politický kontext, v ktorom sa tvorba Emila Horvátha (*1945) formovala. Na takýto typ bilančnej publikácie je jeho osobnosť mimoriadne vhodná. Herec, režisér a pedagóg, syn významného martinského herca Emila Horvátha staršieho, patrí k tým tvorcom, ktorých umelecká biografia je organicky prepojená s vývojom slovenského profesionálneho divadla druhej polovice 20. storočia a prvých dekád 21. storočia. Jeho pôsobenie v činohre, televízii, vo filme i v pedagogickej sfére vytvára viacvrstvový profil, ktorý presahuje okruh individuálnej kariéry a stáva sa svedectvom o fungovaní umeleckých inštitúcií, o kontinuite i diskontinuite estetických, inštitucionálnych a ideologických premien slovenského divadelného prostredia, i zrkadlom dobových spoločensko-politických vplyvov. V Štrasserovom spracovaní doplnenom odbornou záverečnou štúdiou divadelného historika, kritika a teoretika Vladimíra Štefka biografia Emila Horvátha nepôsobí ako izolovaný individuálny príbeh, ale je reprezentatívnym modelom generačnej skúsenosti.

Koncepčné východiská a metodológia dialógu

Konštrukcia publikácie reflektuje kvalitatívnu dialógovú metodológiu s prvkami oral history a hermeneutickej interpretácie, v ktorej autor kladie dôraz na autentickosť naratívu. Literárny publicista a dlhoročný kronikár divadelnej reflexie Ján Štrasser vedie rozhovor v priateľskom, no metodicky disciplinovanom režime, čím minimalizuje intervenčný bias a umožňuje respondentovi artikulovať subjektívny diskurz. Štrasserove otázky vychádzajú z dôkladnej prípravy – čerpá z archívnych dokumentov, zo starších rozhovorov, z dobovej divadelnej recepcie a z osobnej skúsenosti (autor a respondent sa poznajú viac než polstoročie, od čias vysokoškolských štúdií) – vďaka ktorej dialóg nestojí na spontánnej improvizácii, ale na premyslenej dramaturgii. Tento rešeršný základ je v texte implicitne prítomný. Dielo je diskurzívne riadeným rozhovorom, v ktorom sa spontánnosť pamäťového naratívu stretáva s regulačnými mechanizmami editora. Otázky nie sú náhodné, ale koncipované ako tematické uzly, ktoré otvárajú širšie významové polia. Výsledkom je intersubjektívny dialóg, v ktorom sa občas naruší klasická asymetria otázka – odpoveď, keď respondent Horváth miestami problematizuje otázky, vstupuje do polemiky, kladie protiotázky. Neraz obracia otázky späť k autorovi, vyzýva ho na vysvetlenie, problematizuje jeho interpretácie, alebo rozširuje otázky o vlastné reflexívne podnety („Odkiaľ to vieš? Stačia tie tri? Vyberieš ich ty alebo ja?“ – s. 14, 46 a 91). Vzniká tak prirodzený rozhovor dvoch intelektuálne rovnocenných partnerov, ktorí sa poznajú z minulosti, no zároveň si zachovávajú profesionálny odstup. Ide tu o cenný príklad riadenej, no neautoritárskej konverzácie, kde je subjektívna pamäť konfrontovaná s faktografiou. Táto rovnováha je jednou z najvýraznejších kvalít publikácie. Generačná a hodnotová blízkosť eliminuje povrchnú apologetickosť aj konfrontačnú senzacionalizáciu. Štrasser nepodlieha nekritickej fascinácii respondentom, rozprávanie usmerňuje tak, aby mohlo slúžiť ako relevantný partitatívny príspevok k dejinám divadla. Jeho autorský rukopis sa vyznačuje jazykovou striedmosťou, absenciou senzacionalizmu a dôrazom na analyticky formulovanú otázku. Ide teda o stabilizovanú metodologickú pozíciu, ktorá rešpektuje integritu respondenta a zároveň sleduje kognitívne ciele.

Štrasser pracuje s rozhovorom nie ako s efemérnym publicistickým útvarom, ale ako s nástrojom systematického mapovania profesijnej trajektórie. Chronologická štruktúra (detstvo, štúdiá, pôsobenie v profesionálnych divadlách, pedagogická a režijná činnosť, občiansky postoj, skúsenostný komplex herca i občana) zabezpečuje naratívnu koherenciu, no zároveň umožňuje tematické presahy, ktoré majú interpretačný význam. Otázky smerujú k procesualite hereckej a režijnej práce, k detailom skúšobného procesu, k spolupráci s konkrétnymi režisérmi a hereckými partnermi. Štrasser tu vystupuje ako kvalifikovaný partner s vlastnou skúsenosťou z divadelného prostredia (dramaturgická prax, redaktorská činnosť), čo sa prejavuje v precíznosti terminológie a v schopnosti tematizovať podstatné aspekty tvorivého procesu. Niekedy je chronologický princíp rozprávania flexibilne narúšaný tematickými odbočkami, slúžiacimi na asociatívne rozvíjanie pamäťového diskurzu. V takýchto momentoch vstupuje Štrasser do rozhovoru regulačnými formuláciami („vráťme sa“, „dopovedzme“, „prejdime“), čím zachováva tematickú kontinuitu a zároveň rešpektuje spontánnosť respondentovej výpovede. Stratégia konverzačnej dynamiky, pri ktorej nie sú otázky redukované na formálne skratky, ale reagujú na konverzačný tok, posilňuje dialogickú rovnováhu medzi autorom a respondentom.

Ján Štrasser je etablovanou postavou slovenskej literárnej a rozhovorovej publicistiky. S interview ako kultúrnym a umeleckým dokumentom pracuje dlhodobo, v priebehu kariéry vydal vyše štrnásť kníh rozhovorov s osobnosťami hereckého i verejného života a niekoľko kníh poézie a prekladov. V porovnaní s predchádzajúcimi rozhovormi je najnovšie Štrasserovo dielo koncipované širšie – nielen ako suma dialógov, ale ako holistický portrét divadelnej osobnosti prepletený s historickými a kultúrnymi vrstvami slovenskej spoločnosti. Kým napríklad v publikáciách Som herečka (rozhovory so Zdenou Studenkovou, 2006), Herec je vždy na očiach (rozhovory s Mariánom Labudom, 2007) či Pr(a)vá dáma (rozhovory s Emíliou Vášáryovou, 2014) sleduje chronologickú autobiografickú linku a herecké súvislosti (mapuje hereckú identitu, vývoj kariéry, osobné reflexie a hereckú prax), pri Emilovi Horváthovi nejde len o personalizovanú profiláciu respondenta, ale o komplexné prepojenie životnej cesty a reflexie umeleckého života v širších spoločensko-politických súvislostiach a v kultúrno-historickom kontexte. Rozhovor s Emilom Horváthom obsahuje okrem toho aj bohaté kontextualizácie spoločenských premien divadla, reflexiu jeho filmovej a televíznej práce a pedagogickej činnosti. Prostredníctvom konkrétnych inscenácií, spoluprác a inštitucionálnych skúseností sa čitateľovi postupne odkrýva fungovanie divadelných súborov, spoznáva mechanizmy výberu repertoáru, estetické konflikty i profesijné stratégie prežitia v rôznych spoločenských kontextoch.

Kompozícia a tematické vrstvy

Kompozične je kniha rozvrhnutá do niekoľkých logických blokov. Otvára ju stručný autorský úvod nazvaný Hrať s Emilom, v ktorom Štrasser transparentne deklaruje osobný vzťah k respondentovi. Tento metatext plní orientačnú funkciu a zároveň legitimizuje dialogický žáner. Je dôležitý pre interpretáciu dialógu ako textovo ukotvenej osobnej výpovede, ktorá je súčasne historickým svedectvom i kritickým komentárom. Jadrom publikácie sú samotné rozhovory, konverzácia systematicky mapujúca biografické, profesijné i filozofické vrstvy Horváthovho života. Knihu uzatvára teatrologická štúdia Vladimíra Štefka Emil Horváth (mladší i nemladší). Celkom skromný portrét komponovaná ako odborný, syntetizujúci komentár Horváthovej hereckej i režijnej tvorby. V závere je kapitola nazvaná Fakty, ktorá poskytuje sumarizáciu divadelných postáv, Horváthovej režijnej tvorby, pedagogickej činnosti a ocenení. Záverečnú kapitolu vnímame ako cennú metadátovú štruktúru pre ďalšie akademické skúmanie, hoci jej „digitalizovaná“ forma (informácie získa čitateľ vďaka QR kódu) môže byť pre niektorých čitateľov percepčne náročná bez súbežného dátového (mobilného) prístupu.

Samotný rozhovor s Emilom Horváthom rozvrhol Štrasser do troch väčších kapitol, ktoré sa ďalej členia na tematicky uzavreté podkapitoly. Ich usporiadanie je chronologické a tematické – sledujú jednotlivé oblasti Horváthovho osobného a profesijného života (prvá a druhá kapitola) a občianske a umelecké postoje, názory na spoločnosť, politiku a životné reflexie (tretia kapitola). Organizácia publikácie bola zvolená s ohľadom na kognitívnu a percepčnú dostupnosť čitateľa – krátke tematické kapitolky s príznakovými, často expresívnymi názvami (napr. „Nútili ma písať pravou rukou“, „Herec nemôže hrať do šuplíka“, „Dnes večer v Mannheime“, „Labuda zaškrtil Koleníka“ či „Klobúk na celý život“) fungujú ako signálne indikátory tematických ložísk, ktoré orientujú čitateľa v naratívnej štruktúre bez komunikačného preťaženia. Názvy plnia úlohu akýchsi sémantických kondenzátov obsahu, anticipujú obsah podkapitoly, čo zvyšuje dynamiku recepcie a rovnako posilňuje ilúziu bezprostrednosti výpovede. Rozhovory tematizujú Horváthovu umeleckú dráhu v celej jej šírke – od prvých javiskových skúseností cez kľúčové divadelné, filmové a televízne úlohy až po režijnú a pedagogickú činnosť. Zároveň prevyšujú rozsah profesionálneho životopisu. Reflexívny prístup Jána Štrassera umožňuje totiž hlboké otvorenie tém, ktoré často presahujú bežnú autobiografiu. Línia kladených otázok systematicky rozvíja nielen chronológiu Horváthovho života, ale usiluje sa o kognitívne pochopenie hereckého procesu v kontexte slovenskej kultúrnej histórie. Z mnohých Horváthových odpovedí je zrejmé (napríklad: „Všetky slobody si vyžadujú byť za seba zodpovedný. Na Slovensku to ešte stále nie je samozrejmosťou.“ – s. 211; „Som dosť temperamentný človek, nie vždy viem svoj temperament krotiť, hoci vekom sa to zlepšuje. Možno aj preto som začal študovať herectvo, lebo tam sa energia spojená s temperamentom priam vyžaduje.“ – s. 188), že kniha nefunguje len ako zbierka faktografických údajov, ale poskytuje vnútorný pohľad na motívy, hodnoty a postoje umelca. Osobitnú pozornosť si zasluhujú pasáže venované spoločenským a politickým otázkam – reflexie obdobia pred rokom 1989 i po ňom, úvahy o miere konformity a osobnej zodpovednosti umelca v spoločnosti. Autor a respondent sa nevyhýbajú ani osobnejším témam, Horváth hovorí o vlastných limitoch (napríklad o absencii „obchodného ducha“), o intímnych skúsenostiach, dostanú sa aj k symbolickému archetypu siedmich smrteľných hriechov, v ktorom herec pomenúva vlastné slabosti, je schopný sebakritického dištancu. Čitateľ tak získava plastický obraz nielen herca a režiséra, ale aj občana a človeka so všetkými jeho pochybnosťami i hodnotovými orientáciami. Výsledkom je mnohovrstevnatý portrét, ktorý neidealizuje, ale ukazuje Horváthovu osobnosť v dynamickom napätí medzi profesiou, občianskym postojom a súkromím. Za prínosné možno považovať aj pasáže venované Horváthovej pedagogickej činnosti, keď Štrasser upozorňuje na kontinuitu medzi režijnou praxou a pedagogickým pôsobením, pričom naznačuje vplyv Emila Horvátha na formovanie niekoľkých generácií slovenských hercov a režisérov. Pedagogická dimenzia je prezentovaná ako prirodzené pokračovanie javiskovej skúsenosti, nie ako paralelná, od umeleckej praxe oddelená činnosť. Tento aspekt knihy rozširuje význam individuálnej monografie a robí z nej dôležitý dokument o prenose divadelného myslenia a skúsenosti. Z teatrologického hľadiska sú podnetné najmä pasáže, v ktorých Horváth reflektuje vlastnú hereckú metódu a režijnú tvorbu. Z výpovedí možno rekonštruovať jeho dôraz na partnerstvo na javisku, situačnú pohotovosť a organickú prepojenosť gestického, hlasového a významového plánu. V jeho chápaní sa herectvo nejaví ako exhibícia, ale ako presná a disciplinovaná práca kolektívnej tvorby. Priamym produktom hereckej skúsenosti je Horváthova režijná činnosť, ktorá vychádzala z hlbokého poznania hereckých dispozícií a dramatických situácií, pohybujúc sa v kategórii interaktívnej kompetencie.

Štúdia Vladimíra Štefka má syntetizujúci a analytický charakter a je neoceniteľným odborným prvkom pre interpretáciu samotných rozhovorov. Chronologický i tematický postup umožňuje Štefkovi systematizovať Horváthovu hereckú a režijnú dráhu a charakterizovať premeny jeho umeleckého výrazu. Interpretácia hercovho martinského obdobia, definovanie jeho rýchlej reakčnej schopnosti a partnerskej empatie, ako aj dôraz na dynamickú gestickú, mimickú a hlasovú expresivitu poskytujú odbornú kategorizáciu pre divadelnú historiografiu. Kritik Štefko zároveň umožňuje čitateľovi, aby vnímal Horváthovu umeleckú integritu nielen ako profesionálne ovládnutie remesla, ale aj ako etický postoj a osobnú disciplínu. Zdôrazňuje, že Horváthove výrazové prostriedky nikdy neboli samoúčelné, ale podriadené významovej štruktúre inscenácie. V tejto perspektíve sa Horváth javí ako „etalón spoľahlivosti“ (s. 222), herec, na ktorom bolo možné dramaturgicky stavať. Štúdia Vladimíra Štefka Emil Horváth (mladší i nemladší). Celkom skromný portrét tak neplní iba doplnkovú funkciu, ale rozhovorovú časť knihy teoreticky ukotvuje a hodnotovo sumarizuje. Napriek odbornému aparátu a terminologickej presnosti je Štefko všeobecne zrozumiteľný, jeho výklad je koncipovaný tak, aby bol prístupný aj širšiemu kultúrnemu publiku. Jeho text zaradený za hlavnou rozhovorovou bázou pôsobí ako čitateľsky ústretový bonus.

Záverečná faktografická časť (súpisy postáv, réžií, ocenení a pedagogickej činnosti) sprístupnená prostredníctvom QR kódov predstavuje hybridný model publikovania. Výhodou je aktualizovateľnosť údajov a zachovanie kompaktnosti tlačeného zväzku. Súčasne však ide o riešenie podmienené technologickou kompetenciou používateľa. Absencia tlačenej faktografie môže byť limitujúca pri práci bez digitálneho prístupu. Otázka dlhodobej stability digitálnych archívov je otvorená. QR kód možno považovať za efektívny nástroj, pokiaľ zostáva prostriedkom, nie bariérou.

Kritická perspektíva

Publikácia Už dávno nie som mladší obsahovo i formálne korešponduje so štandardami edície a prináša mimoriadne plastický obraz osobnosti Emila Horvátha, no nemožno ju chápať ako vyčerpávajúcu vedeckú monografiu. Rozhovorová forma prirodzene uprednostňuje subjektívnu perspektívu a spomienkový horizont pred systematickou kritickou analýzou jednotlivých inscenácií či hereckých kreácií. Našťastie, pri pozornom čítaní nachádza čitateľ množstvo interpretačných podnetov, ktoré umožňujú rekonštruovať vývoj Horváthovej poetiky i profesionálnych stratégií. V spojení s analytickou štúdiou Vladimíra Štefka vytvára dvojvrstvový portrét – subjektívny a reflexívny na jednej strane, systematizujúci a hodnotiaci na strane druhej. Pre odbornú obec i širšie kultúrne publikum kniha ponúka nielen svedectvo o jednej výraznej umeleckej dráhe, ale aj podnet k úvahe o zmysle herectva, umeleckej integrity a občianskej zodpovednosti. Rozhovory s Emilom Horváthom nemôžu nahradiť kritickú monografiu v úzkom vymedzení žánru, ich cieľom nebola detailná estetická analýza jednotlivých inscenácií a umeleckého niveau predmetného obdobia. Štrasserova dialogická metóda však umožnila prienik do procesu sebainterpretácie a Štefkova štúdia poskytla potrebný analytický odstup, a tak v synergii týchto dvoch diskurzov vznikla mimoriadne hodnotná publikácia podávajúca primárny prameň hereckej pamäti, z ktorého možno čerpať pre syntetizujúci teatrologický výskum.

Najnovšia kniha z edície Theatrum vitae je dôležitým vkladom do slovenskej teatrologickej literatúry, kombinujúcim subjektívnu pamäť herca s profesionálnym kontextom a reflexiou umeleckej dráhy. A hoci publikácia nie je primárne kritickou hereckou analýzou či memoárovým príspevkom, poskytuje unikátny prístup k hereckej pamäti, estetickým pozíciám a osobnej filozofii tvorcu, čím obohacuje súčasnú diskusiu o slovenskom divadle. Pre historikov divadla, pedagógov a študentov herectva nepochybne dodáva cenný materiál na štúdium formovania hereckej a režijnej identity, kontinuity divadelnej tradície a interakcie medzi umeleckou a spoločenskou zodpovednosťou. Poskytuje množstvo podnetov na analytické čítanie a konfrontáciu s dobovou recepciou, umožňuje rekonštruovať umelecké stratégie a mentálne modely profesionála, čo v divadelnej historiografii dodnes absentuje. V kontexte slovenskej teatrologickej literatúry publikácia potvrdzuje legitimitu rozhovoru ako historiografického nástroja a význam individuálnej pamäti ako súčasti kolektívneho archívu divadla. Možno ju vnímať ako relevantný prameň pre výskum dejín slovenského divadla, keď prostredníctvom mikrohistorickej perspektívy jednej výraznej hereckej osobnosti umožňuje rekonštruovať širšie generačné, estetické a inštitucionálne procesy niekoľkých desaťročí.

Vznik recenzie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.