(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaStanislav Štepka: Besame mucho. Správa o ľuďoch na hlavnej a vedľajšej koľaji
Premiéra17. novembra 2017
Divadelná sezóna

Hudba: Juraj Haško
Texty piesní: Stanislav Štepka
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Katarína Hollá
Choreografia: Eva Burdová
Réžia: Ondrej Spišák
Účinkujú:
Koki: Kamil Mikulčík alebo René Štúr
Dáma, Chodkyňa 1, Kapitánka a ďalšie postavy: Natália Puklušová alebo Marta Maťová
Ženská: Jana Trebatická
Novinárka a ďalšie postavy: Andrea Martvoňová alebo Michaela Szöcsová
Zuza, chodkyňa 2 a ďalšie postavy: Maruška Nedomová
Laco, Fotograf, Policajt a ďalšie postavy: Simona Miháliková
Ďusi Virág a ďalšie postavy: Ladislav Hubáček
Pišta a ďalšie postavy: Vladimír Svítek
Dôchodca, Orech: Stanislav Štepka
Premiéra: 17. a 18. novembra 2017 v Radošinskom naivnom divadle v Bratislave
Bozkávaj, bozkávaj s vášňou… Upravený text mexickej piesne Besame Mucho, ktorú v roku 1940 zložila mexická skladateľka Consuelo Velásquez a ktorú neskôr preslávilo Trio Los Panchos, sa stáva ústrednou piesňou novej komédie (v poradí 62. autorskej) Stanislava Štepku, ktorá mala symbolicky premiéru na výročie Nežnej revolúcie 17. novembra v 55. sezóne RND.
Pochmúrna atmosféra bratislavskej vlakovej stanice je akoby pohľadom na súčasné Slovensko. A tento obraz miestami nie je veľmi lichotivý. Téma reflexie nedávnej minulosti zobrazená cez osudy jednotlivcov je vždy zaujímavým východiskom pre dramatický text. Stanislav Štepka, ako býva u neho zvykom, čerpal inšpiráciu v osudoch reálnych ľudí, vďaka čomu postavy nadobúdajú väčšiu mieru autenticity.
Ústredný príbeh hry s podtitulom Správa o ľuďoch na hlavnej a vedľajšej koľaji sa krúti okolo skrachovaného hudobníka Kokiho (René Štúr/Kamil Mikulčík), bývalého frontmana rockovej skupiny Birds, ktorý na vlakovej stanici hrá na gitare a zbiera drobné. Prechádzajú popri ňom okoloidúci, zvyčajne nevšímaví, ale keď začne hrať sentimentálnu pieseň Besame Mucho, všetci sa zrazu zastavia a začnú prezrádzať ich vlastný životný príbeh. Známa pieseň zaujme aj záhadnú postavu Dámy (Natália Puklušová/Marta Maťová), ktorá nechá u Kokiho tajomný žltý kufor (v ktorom prenáša popol zosnulého manžela). Výrazný kufor začne lákať okoloidúcich, rôznych zlodejíčkov a kšeftárov. Všetci sú zrazu zvedaví na Kokiho život, ale najmä na obsah žltého kufra. Čo sa teda skrýva v kufri (a v nás)?
V pomerne zdĺhavom úvode tejto tragikomédie sa zoznamujeme s muzikantom Kokim a jeho príbehom. Postava muzikanta Kokiho nám v zásade nemôže byť nesympatická. Brnká na gitare známe šlágre a priznáva zodpovednosť za svoj osud, za to, že sa ocitol na ulici. Sám sa stáva „bútľavou vŕbou“ pre ostatných nešťastníkov, a i keď mu je v závere ponúknutá šanca na pohodlnejší, bezstarostný život, odmieta ju. Logicky menší priestor hra poskytuje náhodným okoloidúcim. Stretávame sa s bezdomovcami Lacom a Zuzou, ktorí v snahe ulúpiť Kokimu žltý kufor prerozprávajú svoje životné osudy. So zatrpknutou policajnou Kapitánkou, ktorá sa prefarbila z blondínky na brunetku, aby uspela. S úradníčkou z Mestského úradu, z ktorej sa vykľuje fanúšička kapely Birds, a ktorá považuje svoj život za málo zaujímavý. S dôchodcom, ktorý s nostalgiou spomína na časy minulé a pokúša sa ostatných presvedčiť o svojej pravde. So zlodejíčkom Orechom, ktorý „donáša“ na ostatných obyvateľov. S rehoľnou sestrou, ktorá možno nie je taká nevinná, ako sa zdá.
Stanislav Štepka nám svojou špecifickou poetikou predstavuje široký diapazón (spolu dvadsaťštyri!) postáv, o ktoré nie je núdza ani na bratislavských uliciach. Či už ide o muzikanta Kokiho, tajomnú krásku, ambicióznu policajtku, premotivovanú úradníčku, novinárov z bulvárneho denníka, zlodejíčkov, hundrajúcich okoloidúcich, bezdomovcov alebo dôchodcov, ktorí s nostalgiou spomínajú na bývalý režim. Každá z dramatických postáv si nesie svoj vlastný príbeh. Istým spôsobom tieto príbehy možno chápať ako minipoviedky o obyčajných ľuďoch, ktoré predstavujú ľudské túžby a slabosti. Montáž drobných osudov obyčajných ľudí prechádzajúcich stanicou na druhej strane ale narúša formálnu jednotu príbehu. Síce sa dozvedáme čo-to o pohnutých osudoch Kokiho, Ženskej, Kapitánky, Orecha a ostatných postáv, no príbehu chýba jednoznačný jednotiaci motív. Život Kokiho rámcuje celý príbeh, ale väčšinu dramatického textu tvoria monológy postáv, ohraničené ich príchodom a odchodom, pretkané piesňami za sprievodu jednoduchej choreografie.
Pre RND je typické, že texty sú hercom a herečkám napísané priamo na telo a dialógy sú im počas skúšobného procesu upravované. Ťažko tu hodnotiť osobitý vklad režiséra. Režisér, ktorý je za iných okolností schopný výrazných umeleckých činov, tentokrát akoby ostal v úzadí. Spišákova koncepcia kopírovala dramatický text, bez osobitejšieho prínosu. Dramatickému textu síce nechýba originálna poetika, humor a pohľad na svet, ale jeho povaha neumožňuje výnimočnú príležitosť na prácu s charakterom, psychológiou postáv.
Herci Radošinského naivného divadla jednoznačne dokázali, že vedia spievať a hrať, ich herecké výkony oscilujú medzi muzikálom a činohrou. Mladým hercom ale chýba skúsenosť tých starších. Od hereckého prejavu RND sa zároveň očakáva istá insitnosť a realistickosť. Tú z časti niektorí herci splnili. René Štúr a Kamil Mikulčík v postave Kokiho preukazujú svoje muzikantské schopnosti (poloha rockera K. Mikulčíkovi svedčí asi viac), v práci s charakterom postavy ostávajú ale niekde na pol ceste. Predstaviteľky záhadnej Dámy so žltým kufrom Natália Puklušová a Marta Maťová síce premyslenejšie pracovali so stvárnením charakteru postavy, chýbala im ale povestná radošinská komika. Radošinskou postavičkou v pravom zmysle slova bola naopak bezdomovkyňa Zuza (Maruška Nedomová). Jej hereckému prejavu jednoznačne prospela práca s jej prirodzeným naturelom. Vytvorila plnokrvnú postavu, dokázala rozvinúť komický potenciál postavy bezdomovkyne a úspešne tak vytvorila dvojicu bezdomovcov s herecky menej skúseným Samuelom Spišákom v postave Laca. (Presvedčivá bola aj v ďalších menších úlohách, dokopy vystriedala úctyhodných desať preoblečení). Herecky ďalej vynikol, hoci nijako neprekvapil, Stanislav Štepka, ktorý sa v predstavení zhostil dvoch postáv: zlodejíčka Orecha a nespokojného dôchodcu. V Štepkovom prejave dominovala civilnosť s nenapodobiteľnou naivitou a zmyslom pre humor. K tomu lepšiemu možno zaradiť aj herecké výstupy Ladislava Hubáčeka ako hudobníka Ďusiho Világa či Simony Mihálikovej ako horlivej ochrankyne zvierat.
Hudba Juraja Haška s textami piesní Stanislava Štepku, ktoré sú typické pre radošinskú poetiku, významnou mierou ovplyvnili atmosféru inscenácie. A hoci sú piesne ľúbivé, melódie výrazné a texty ľahko zapamätateľné, otázne ostalo ich dramaturgické radenie a súvislosť s jednotlivými výstupmi.
Scénografia výtvarníka Františka Liptáka, stáleho spolupracovníka RND a režiséra Spišáka, vytvorila atmosféru stanice, v určitých prvkoch bola ale zbytočne preplnená (zväčšená mapa časti Bratislavy, praktikáble, zábradlia). Kostýmy Kataríny Hollej boli síce obligátne, ale pestré a vystihovali jednotlivé dramatické postavy a charaktery.
Nová radošinská inscenácia Besame Mucho nie je dielom, ktoré by ohúrilo. Napriek istým nepopierateľným kvalitám (a to najmä čo sa týka hereckého umenia jednotlivcov) mala nová inscenácia RND aj slabé miesta. Výraznejším nedostatkom bola absentujúca myšlienková nadstavba, výraznejšia pointa. Režijný výklad hry tentokrát nedobehol originálnu autorskú predlohu.
Na druhej strane skalní fanúšikovia tohto divadelného zoskupenia si určite prídu na svoje. Stanislav Štepka voľne nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu a svojím typickým humorom nám podáva (smutnoveselú) správu o dnešnom svete.

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.

Uverejnené: 1. februára 2018Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Martina Daubravová (Borodovčáková)

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.

Go to Top