Po necelých deviatich rokoch sa vrátila na javisko Opery SND Pucciniho Tosca. V novodobej histórii SND (po druhej svetovej vojne) ide o štvrtú inscenáciu jedného z najpopulárnejších diel svetovej opernej tvorby. Predchádzajúce premiéry sa konali v rokoch 1957 (réžia Štefan Hoza), 1973 (Branislav Kriška, obnovená v novom speváckom obsadení v 1987) a 1997 (Miroslav Fischer). Stredná z trojice najznámejších Pucciniho opier sa už po svojej svetovej premiére v roku 1900 prijímala protirečivo, predovšetkým zásluhou libreta inklinujúceho k verizmu, ktoré zobrazovalo (za scénou či na scéne) akt mučenia, pokus o znásilnenie, vraždu vykonanú nábožnou speváčkou na reprezentantovi štátnej moci i popravu.

Bratislava má tri relatívne od seba nezávislé jadrá publika vážnej hudby – publikum operné, baletné a filharmonické. Na rozdiel od pomerne málo známej Španielskej hodinky by baletná produkcia na známu hudbu (Dafnis a Chloé) teoreticky mohla pritiahnuť aj koncertné publikum, no bojím sa, že k tomu nedôjde. Publikum SF sa na Operu SND, najmä na jej orchester, pozerá tak trocha cez prsty a radšej si počká na Ravela z pódia bratislavskej Reduty, kde je skladateľ mimoriadne častým hosťom.

Pucciniho Triptych sú tri kratšie opery – Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, ktoré mali premiéru v MET v roku 1918. Aj keď si skladateľ želal, aby sa hrali všetky tri pospolu, jeho želanie málokto dodržiaval. Podobné to bolo aj na Slovensku, kde sa najčastejšie kombinovala prvá opera s treťou (v SND v roku 1967 a v Košiciach 2015), no Plášť v SND hrali aj so Schönbergovou operou Erwartung, Komorná opera si zvolila druhú a tretiu časť Triptychu v kombinácii s Poulencovým Ľudským hlasom, v Košiciach zasa Angeliku hrali s Ferenczyho Nevšednou humoreskou a v Banskej Bystrici s Leoncavallovými Cigánmi. Kompletne sa teda všetky tri časti triptychu dostali na slovenské javisko až teraz (premiéry 17. a 19. 2.) v SND.

Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.

Opera SND mala v minulosti málo odvahy uviesť zriedka hrávané, hoci kvalitné diela svetovej opernej literatúry. Teraz pri Šperkoch Madony sa odvážila siahnuť dokonca po diele zabudnutom, už od polovice minulého storočia prakticky neuvádzanom. Ak sa máme vysloviť k tomu, či táto odvaha iniciátora projektu šéfdirigenta Friedricha Haidera bola opodstatnená a stála za to, musíme okrem inscenácie podrobne rozanalyzovať aj samotné dielo.

V posledných dvoch ukončených desaťročiach (1990 – 2010) bratislavská opera uviedla len sedem inscenácií francúzskych opier. Inak to bolo v prvých dvoch desaťročiach existencie SND, keď sa v bratislavskej opere predstavilo 48 (!) inscenácií autorov francúzskej proveniencie. Nejde nám tu o mechanické porovnávanie, lebo počty premiér boli v minulosti mnohonásobne vyššie (a počty repríz mnohonásobne nižšie) než v posledných desaťročiach. Len chceme zdôrazniť, že hoci opera SND uviedla vtedy také opery ako Boiedlieuovu Bielu pani, Auberovho Fra Diavola, Meyerbeerovu Afričanku a Roberta Diabla, popri dvoch najznámejších Massenetových operách aj jeho Kaukliara u Matky Božej a Thais, Charpentierovu Louisu, Thomasovu Mignon, Adamove opery Keby som bol kráľom a Postillion z Lonjumeau a Delibesovu Lakmé, Saint-Saensovho Samsona a Dalilu, pre naštudovanie Gounodovej opery Romeo a Júlia sa v repertoári nenašlo miesto.

Pucciniho opera Bohéma patrí vo svete medzi najhranejšie opery (momentálne jej v štatistikách uvádzania patrí tretie miesto). V SND sa len od 50. rokov minulého storočia inscenovala štyrikrát a do najnovšej inscenácie tu mala takmer 350 repríz. Po svetovej premiére Pucciniho Bohémy kritik Nappi napísal, že na toto dielo sa rýchlo zabudne. Kruto sa mýlil, lebo Bohéma dodnes patrí k najobľúbenejším dielam všetkých priaznivcov operného divadla. Okrem iného vďačí za svoju nehynúcu popularitu tomu, že na Pucciniho tvorbu sa postupne aj odborná verejnosť pozerá objektívnejšie.