Vladimír Blaho
Vladimír Blaho vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v kombinácii španielčina - slovenčina (1968). V rokoch 1970 - 1982 robil výskumy umeleckého publika na Výskumnom ústave kultúry (napr. Vnímanie divadelného predstavenia), v rokoch 1982 - 1986 pôsobil na Ministerstve kultúry ako lektor pre amatérske umelecké aktivity, v rokoch 1987 - 1991 viedol Kabinet estetickej výchovy pri Osvetovom ústave, v rokoch 1992 - 2004 pôsobil ako pracovník pre zborový spev Národného osvetového centra. Je spoluautorom resp. autorom hesiel do Kultúrno-historického kalendára vydávaného v NOC, autorom hesiel operných umelcov do Encyklopédie dramatických umení a Slovenského biografického slovníka. Počas svojho pôsobenia publikoval v Ľude, v Hudobnom živote, v Javisku, Pravde, Národnej obrode a v Práci, v Literárnom týždenníku, v Slove a v českom časopise Harmonie. V posledných rokoch publikuje aj pre internetové portály Opera Slovakia a Opera Plusz. Okrem recenzií na slovenské operné telesá (najmä Slovenského národného divadla) a Zvolenských hier zámockých píše aj o zahraničných inscenáciách v Taliansku, Paríži, Toulouse, Barcelone a pod.
Chceme poznať nové?
Banskobystrická Štátna opera má spomedzi slovenských operných súborov najviac odvahy siahať po neošúchaných, na Slovensku zriedkavo uvádzaných, no najmä ešte vôbec neuvedených operných dielach. Niekedy jej to vyjde nad očakávanie, inokedy menej. Je to lotéria, pretože slovenské publikum je v opernej dramaturgii nerozhľadené a pozná a obľubuje všade vo svete najhrávanejšie tituly, ako sú Nabucco, Traviata, Rigoletto, Butterfly, Tosca, Bohéma, Carmen, Eugen Onegin. A tu sme pri jadre problému. To, čo nepoznám, si nemôžem obľúbiť. Preto úsilie ŠO nie je márne, aj za cenu čiastkových neúspechov v malej odozve publika.
Lepší zámer ako výsledok
Nie je celkom korektné vydávať vzniknutý festival Viva Verdi za jediný letný operný festival na Slovensku, lebo tým prvým a dodnes fungujúcim sú Zvolenské hry zámocké, od roku 1980 s opernou časťou. Rovnako by nebolo správne mechanicky porovnávať obe podujatia, lebo každé z nich má svoje špecifiká. Zvolenská dramaturgia ponúka v jednom týždni viacero umeleckých produkcií rôznych opier talianskej, výnimočne aj francúzskej proveniencie vždy jednorazovo. Nový festival sa špecializuje na tvorbu Giuseppe Verdiho a v každom roku chce uviesť jednu viackrát reprízovanú inscenáciu výlučne v javiskovej podobe.
Konečne rovnováha zložiek
Predposledná Čajkovského opera Piková dáma (1890) sa dnes vo svete teší značnej obľube. Výborná je skladateľova hudba, ktorá sa od hudby Eugena Onegina (1879) sprevádzajúcej lyrické scény Puškinovho hrdinu značne líši. Je podstatne dramatickejšia a napája sa z rôznorodejších prameňov. Iný, plný dramatizmu, je aj zhudobnený príbeh, ktorý má takisto základ v Puškinovi. Čo ho robí dnes mimoriadne atraktívnym je patologickosť hlavnej postavy, ktorá tak dobre pasuje do dnešného sveta abnormalít a umožňuje nielen dobovo historický, ale aj účinný aktualizačný výklad.
Komika či politika?
Barbier zo Sevilly je nepochybne najpopulárnejšou a najhranejšou operou Gioacchina Rossiniho. Momentálne v celosvetových tabuľkách uvádzania figuruje na siedmom, kým ďalšia zo skladateľových opier Cenerentola až na 28. mieste. Či je Barbier ako opera oproti Beaumarchaisovej pôvodine dielom, ktoré menej útočí na šľachtické móresy, aj najlepšou operou Labute z Pesara (ako nazývajú Rossiniho), je už sporné.
Vzťahy a charaktery
Videl som posledné tri inscenácie Rigoletta v SND (1956, 1970, 1987), Kriškovu inscenáciu v Banskej Bystrici (1993) i najnovšiu košickú inscenáciu, okrem toho Savaryho interpretáciu Rigoletta v Paríži a niekoľko televíznych záznamov opery (Parma, Benátky, Drážďany, Brusel). Vytvorené v odlišnom čase rozdielnymi inscenátormi, a predsa sa od seba príliš neodlišovali.
Ako predtým, či inak ako predtým?
Uviesť Rigoletta ako poctu k dvojstému výročiu narodenia Giuseppeho Verdiho nie je žiadnym ternom. Ak však pozeráme na dramaturgický výber v rámci celej sezóny 2012/13, potom po nevysvetliteľne divácky málo atraktívnych dvoch Pucciniho jednoaktovkách a po slovenskému divákovi úplne neznámych Poulencových Dialógoch karmelitánok (náš divák bohužiaľ chodí iba na známe operné opusy), dramaturgia divadla nevyhnutne musela nasadiť nejaký divácky atraktívny titul. A tým Rigoletto nesporne je.
Hriech a vykúpenie
Máloktoré operné dielo malo také pohnuté osudy ako Janáčkova Její pastorkyňa, potom v zahraničí (a teraz aj v SND) uvádzaná pod menom jej hlavnej predstaviteľky ako Jenůfa. Hoci celosvetový janáčkovský boom (najsilnejší na nemeckých operných javiskách ale prítomný v podstate všade) sa zameriava na viaceré z jeho diel – Káťu Kabanovú, Vec Makropulos, Lišku Bystroušku, Z mrtvého domu, ba v Benátkach nedávno uviedli aj jeho prvotinu Šárka, v Brne (po pražskej Wilsonovej inscenácii) chystajú ďalšie predvedenie jeho Osudu – najhranejšou (a treba povedať, že aj divácky najvďačnejšou) jeho operou zostáva Její pastorkyňa.
Od rarít k ustálenejším hodnotám
V posledných rokoch banskobystrický operný súbor vo svojej inovatívnej dramaturgii siahol v rámci talianskeho verizmu k dielam mimoriadne zriedkavo uvádzaným na talianskych či svetových javiskách (Leoncavallovi Cigáni, Mascagniho Silvano). Tentoraz obrátil svoju pozornosť inam a opäť v slovenskej premiére uviedol dielo, ktoré (ak vynecháme Pucciniho) patrí k piatim najhranejším veristickým operám, navyše v posledných rokoch uvádzaným čoraz častejšie.
Portrét Manon
Portrét Manon - - tak nazval po rokoch (konkrétne v roku 1894) Francúz Jules Massenet jednodejstvovú reminiscenciu na svoju najúspešnejšiu operu Manon, skomponovanú v roku 1884. O deväť rokov neskôr si ten istý príbeh Prévostovej novely vzal za operný námet aj Giacomo Puccini.
