Hriech a vykúpenie

Preklad: dielo sa hrá v moravskom origináli
Dramaturgia: Michal Benedik
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Leoš Janáček
Dirigent: Jaroslav Kyzlink (ČR)
Libreto: skladateľ podľa predlohy Gabriely Preissovej
Réžia: Martin Otava (ČR)
Zbormajster: Pavol Procházka
Účinkujúci
Jenůfa – Adriana Kohútková, Linda Ballová, (Katarína Juhásová)
Kostelníčka – Eva Urbanová, Ľubica Rybárska, (Denisa Hamarová)
Laca – Miroslav Dvorský, Peter Berger, (Michal Lehotský)
Števa – Tomáš Juhás, (Peter Berger, Oto Klein)
Stárek – Martin Malachovský, (Jozef Benci)
Buryjovka – Jitka Sapara-Fischerová, Denisa Šlepkovská, (Marta Beňačková)
Richtár – Ján Galla, (Mikuláš Doboš)
Pastuchyňa – Michaela Šebestová, (Denisa Šlepkovská)
Jano – Jana Bernáthová, (Miriam Maťašová)
(Sólisti v zátvorke úlohu ešte nespievali alebo som ich nevidel)
Premiéra: 23. a 24. marca 2012 v Sále opery a baletu v novej budove SND
Recenzia je písaná z druhej premiéry (24. 3. 2012) a reprízy (20. 10. 2012).
Máloktoré operné dielo malo také pohnuté osudy ako Janáčkova Její pastorkyňa, potom v zahraničí (a teraz aj v SND) uvádzaná pod menom jej hlavnej predstaviteľky ako Jenůfa. Hoci celosvetový janáčkovský boom (najsilnejší na nemeckých operných javiskách ale prítomný v podstate všade) sa zameriava na viaceré z jeho diel – Káťu Kabanovú, Vec Makropulos, Lišku Bystroušku, Z mrtvého domu, ba v Benátkach nedávno uviedli aj jeho prvotinu Šárka, v Brne (po pražskej Wilsonovej inscenácii) chystajú ďalšie predvedenie jeho Osudu – najhranejšou (a treba povedať, že aj divácky najvďačnejšou) jeho operou zostáva Její pastorkyňa. V SND ide teraz už o jej jedenástu inscenáciu, čo je počet o jedno naštudovanie vyšší než v Bratislave doteraz uvádzaný počet inscenácií ostatných skladateľových opier dovedna. Publiku nášho hlavného mesta sa navyše prihovorilo toto dielo v posledných dvanástich rokoch aj dvoma inscenáciami pražského ND (v réžiách Průdeka a Nekvasila) a hodne predtým aj inscenáciou Brnenskej opery.Vďaka televízii sme mohli zasa sledovať už v našom tisícročí aj ďalšiu brnenskú inscenáciu, ktorá bola prelomová tým, že siahla nie po Kovařovicom upravenej verzii, ale po Janáčkovom – svojho času českou hudobnou obcou odmietnutom – pôvodnom variante diela. Pastorkyňu (v Kovařovicovej úprave) takmer súčasne s bratislavskou premiérou uviedli aj v Košiciach za viac-menej unisono súhlasu slovenskej opernej kritiky (osobne som inscenáciu nevidel). V Bratislave v druhej polovici minulého storočia sa z troch inscenácií vysoko hodnotila Frešova a Wasserbauerova z roku 1955 (s výborným ženským duom Bartošová –Česányiová) a Holoubkova a Kriškova z roku 1966, čosi menej priaznivo bola prijatá Kriškova (a Jílkova) replika diela z roku 1986, hoci mala toľko repríz ako obe spomínané predchádzajúce dokopy.
Janáčkova Jenůfa napriek tomu, že dnes sa niektorí režiséri pokúšajú ju chápať ako univerzálnu výpoveď o skostnatelých mravoch a morálnom zlyhaní, je pevne spätá s prostredím Moravského Slovácka a životom jeho roľníckeho ľudu, a možno práve preto bola od svojich počiatkov taká blízka slovenskej inteligencii hlasistickej orientácie (po premiére v Brne v roku 1904 jedným z troch nadšených rečníkov bol hlasista MUDr. P. Blaho). Hoci v skladateľovej hudbe sú prítomné folklórne inšpirácie, je ovplyvnená už modernými hudobnými smermi, a to je možno príčinou toho, že už druhá premiéra novej inscenácie v marci tohto roku v SND sa neodohrala pred vypredaným hľadiskom a po polroku od premiéry recenzovaná repríza (možno štvrtá či piata) nezaplnila ani parter. Pritom komu sa zdá skladateľova hudba málo melodická, buď nemá sluch, alebo je zarytým superkonzervatívcom. Ako menej šťastnou sa javí aj skutočnosť, že inscenátori sa rozhodli operu predviesť v novej budove SND, ktorej veľké javisko v niektorých momentoch celkom nevyhovovalo v podstate komornej (napriek významným zborovým výstupom) dráme štyroch protagonistov – Jenůfy, Kostolníčky, Laca a Števa. Ak sa dnes vo svete venuje veľa pozornosti obsažnejším bulletinom, na Slovensku to zatiaľ vždy neplatí. Bulletin Jenůfy je síce viacvrstvový v porovaní s nedávnym strohým programom inscenácie Pucciniho jednoaktoviek v Košiciach, ale popri funkčných príspevkoch venuje priveľkú a značne zjednodušenú pozornosť paralele medzi Janáčkom a veristami, hoci pripúšťam, že skladateľovi bol tento smer oveľa bližší než českým wagneriánom a smetanovcom. Ak ho s Puccinim spájala emotívnosť hudby (u Moravana zvnútornená, u Taliana viac vonkajšková) a fakt, že obaja vychýrení erotomani koncipovali ženské postavy podľa svojich príležitostných či trvalejších lások najmä z divadelného prostredia, od objektivistického verizmu Janáčka odlišuje výrazné humanistické posolstvo zhudobnených príbehov.
Z hľadiska režijného ma zaujímali tri problémy: miera realizmu, zástoj foklóru a záver opery. Jenůfa nie je pravou realisticko-naturalistickou drámou (tak ako Krútňava nie je kriminálkou), hoci v zahraničí sa tak niekedy chápe (Kostolníčka trhajúca hlavu dieťaťu priamo na javisku!). Je skôr (tak ako predloha) drámou ruralistickou, kde v prostredí príbehu vládnu prísne morálne zákony (prítomné nielen v extrémnej polohe u Kostolníčky, ale v celom dedinskom kolektíve, ako ukazuje pokus o lynčovanie Jenůfy), a to sťažuje odpútanie sa od realistickej poetiky. Tá súvisí aj s prítomnosťou folklórnych výjavov, ktoré (ako je to dnes v móde nielen pri Pastorkyni, ale aj pri Carmen) bývajú v inscenáciách potlačované, čo protirečí hudobnému zápisu. Tu sa odklon od „úprkovského“ malebného folklóru uskutočnil len opatrne v kostýmovej zložke, a to prostredníctvom potlačenia viacfarebnosti a štylizovaním kostýmov jednotlivých kolektívnych skupín (regrúti, vidiečania) do strohých, v prevahe sivých (v kombinácii s bielou a čiernou) kostýmo-krojov. Oblečenie protagonistov bolo u žien tradičné – Kostolníčka v čiernom, Jenůfa v bielom, obaja bratia akoby v pracovnom. Škoda, že režisér (azda v snahe o modernosť) premenil finále scény regrútov na orgie, pričom sa tentoraz ani tak nedostal do konfliktu s hudbou, ako s logikou prísne moralizujúceho prostredia. Réžia sa vzoprela aj módnemu trendu spochybňovania záverečných happyendov a za pomoci výtvarníka scény podčiarkla optimistický záver. Príbeh tak akoby končil tam, kde sa začína, na javisku, ktorého zadná časť so zeleným trávnikom a belasou oblohou vyvoláva dojem optimizmu. V dejstve prvom je to azda očakávanie Jenůfy, že skončí pod čepcom, hoci hudba skôr vyjadruje jej napätie a obavy, po záverečnej katarzii tento zadný horizont plne korešponduje s hudobnou apoteózou lásky. Inak však k Zavarského scéne možno mať (popri dobrých nápadoch, ako je poklesnutie stropu symbolizujúce neprajný osud, ktorým sú protagonisti gniavení) aj výhrady. Obrovský prázdny priestor vytvára priveľké vzdialenosti pri intímnych momentoch. Ako príklad uvediem scénu, keď Kostolníčka odnáša pohodiť Jenůfino dieťa, no kým sa dostane z pravého zadného rohu javiska (spálne) ku domovým dverám, jej hudobný motív dávno doznie a nastupuje už motív Jenůfy. Celkove teda javisková podoba inscenácie predstavuje slušný tradičný štandard, na ktorom viac než to, že by prichádzal s nejakými originálnymi riešeniami, si cením skutočnosť, že nejde proti hudbe.
Na to, že dirigent Jaroslav Kyzlink má s Janáčkovou hudbou bohaté skúsenosti, jeho hudobné naštudovanie predstavovalo skôr priemer. Darilo sa mu pri lyrických miestach partitúry, ktoré však tvoria nejakých pätnásť percent hudby, no dramatizmus poňal značne zjednodušene a neohľaduplne voči spevákom, čím odišla do stratena významná Janáčkova požiadavka zrozumiteľnosti textu. Zbormajstrovi Pavlovi Procházkovi sa v posledných sezónach podarilo vylepšiť zvuk bratislavského operného zboru a platí to aj pre túto inscenáciu. Z hľadiska sólistov v titulnej úlohe ma plne uspokojila Adriana Kohútková, ktorej Jenůfa nebola (herecky i vokálne) naivným dedinským dievčatkom, ale ženou z mäsa a krvi, vrúcne milujúcou, strachom sa trápiacou a napokon odpúšťajúcou macoche i obom bratom, ktorí jej tak skomplikovali život. Alternujúca Linda Ballová bola bližšia k ideálu jedine z hľadiska veku, jej lyrický soprán, ale aj herecký prejav ju posúvali skôr do panenskej a trpiteľskej polohy, spevácky sa jej najviac darilo vo výškach, herecky pekne stvárnila moment, keď si v zúfalstve stiahne čepiec a poodhalí plavé dlhé vlasy. Ešte náročnejšou je úloha Kostolníčky, ktorú pre neobyčajný rozsah (najmä smerom hore) spievajú popri mezzosopránoch (v prvej Kriškovej inscenácii napr. O. Hanáková a J. Sedlářová) aj sopranistky. Hoci hlas Ľubice Rybárskej je už trocha rozkolísaný, a preto niekedy len približne intonuje, celkovo zvládla úlohu presvedčivo. V hereckej zložke akcentovala skôr vnútornú drámu ženy, ktorá sa za každú cenu chce vyhnúť spoločenskému odsudku (inscenácia posilnila tento moment aj o Kostolníčkinu osobnú skúsenosť vyspievanú v monológu prevzatom z originálu Janáčkovej partitúry) a kvôli svojmu činu kruto trpí, čo podčiarkovalo aj častejšie používanie pián v speve. Veľká česká hviezda Eva Urbanová má istý mrazivý chlad prítomný už v samotnej povahe hlasu, takže replika Števu – vy jste taká strašná – plne sedí. Postavu mala racionálne perfektne vystavanú, ale emócie len ťažko premietala do výrazovej stránky spevu. Jej fortissimo je úžasné, aj keď hlas nie vždy už pôsobí celkom sviežo a tón čisto. Števu na oboch recenzovaných predstaveniach spieval Tomáš Juhás a vcelku dobre, no v hereckej etude regrútov (najmä na premiére) hral opitého príliš naturalisticky. Postavu zatrpklého sympaťáka Lacu na premiére dobre spieval Peter Berger, ktorého hlas je dnes oproti minulosti už dramatickejší a nosnejší. Ešte viac to platí o Miroslavovi Dvorskom, ktorý je v herectve čosi úspornejší alebo tradičnejší, no v poslednej dobe spieva v naozaj dobrej forme. Z menších úloh uspokojil Ján Galla ako richtár, starenku Buryovku, ktorá je slabou protivníčkou Kostolníčky, primerane stvárnili Denisa Šlepkovská i Jitka Sapara-Fischerová, kým Michaela Šebestová ako Pastuchyňa opäť demonštrovala krásu svojho materiálu.
Inscenácia podľa mňa patrí k dobrému priemeru (či skôr sa nachádza tesne nad ním) bratislavského súboru, od ktorého veľký inscenačný počin už čakáme pomerne dlho. Bolo by však škoda, keby – podobne ako pri Straussovej Ariadne – sa dielo neudržalo dlhšie na programe kvôli konzervatívnemu vkusu nášho publika.
Vladimír Blaho
publikované online 31. 12. 2012

Vladimír Blaho

Vladimír Blaho vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v kombinácii španielčina - slovenčina (1968). V rokoch 1970 - 1982 robil výskumy umeleckého publika na Výskumnom ústave kultúry (napr. Vnímanie divadelného predstavenia), v rokoch 1982 - 1986 pôsobil na Ministerstve kultúry ako lektor pre amatérske umelecké aktivity, v rokoch 1987 - 1991 viedol Kabinet estetickej výchovy pri Osvetovom ústave, v rokoch 1992 - 2004 pôsobil ako pracovník pre zborový spev Národného osvetového centra. Je spoluautorom resp. autorom hesiel do Kultúrno-historického kalendára vydávaného v NOC, autorom hesiel operných umelcov do Encyklopédie dramatických umení a Slovenského biografického slovníka. Počas svojho pôsobenia publikoval v Ľude, v Hudobnom živote, v Javisku, Pravde, Národnej obrode a v Práci, v Literárnom týždenníku, v Slove a v českom časopise Harmonie. V posledných rokoch publikuje aj pre internetové portály Opera Slovakia a Opera Plusz. Okrem recenzií na slovenské operné telesá (najmä Slovenského národného divadla) a Zvolenských hier zámockých píše aj o zahraničných inscenáciách v Taliansku, Paríži, Toulouse, Barcelone a pod.