(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Denník Anny Frankovej v Opernom štúdiu SND

Denník Anny Frankovej patrí medzi najznámejšie literárne diela vo svetovom kontexte. Reálna Anna Franková sa od trinástich rokov skrývala spolu so svojou rodinou v zadnom trakte budovy v Amsterdame. Do denníka si zapisovala udalosti od 12. 6. 1942 do 1. 8. 1944 a zaznamenala všetko, čo sa okolo nej dialo, aj jednotlivé dni v úkryte. Tesne pred koncom vojny ich však nemeckí vojaci objavili a takmer celá rodina padla za obeť nacistickému režimu. Otec Otto Frank ako jediný prežil a po vojne denník svojej dcéry publikoval.

Aida ako stávka na istotu v neistých časoch

Po piatich rokoch sa na javisko Opery SND vrátilo jedno z divácky najobľúbenejších operných diel, Aida Giuseppe Verdiho. Po Donovi Carlosovi vznikla v tvorbe talianskeho skladateľa štvorročná prestávka. Vzhľadom na veľký rozmach a vplyv diel Richarda Wagnera Verdi zásadne zvažoval, či sa má aj ďalej venovať opernej tvorbe, aby nebol označený za wagnerovského napodobňovateľa. Odolával mnohým prehováraniam, no zásadným argumentom pre pokračovanie v tvorbe bolo práve stretnutie s námetom Aidy. Skladateľova fantázia sa opäť rozhorela a vznikla obdivuhodná „príležitostná“ opera, určená na otvorenie Suezského prieplavu.

Súboj Toscy so Scarpiom v SND

Po necelých deviatich rokoch sa vrátila na javisko Opery SND Pucciniho Tosca. V novodobej histórii SND (po druhej svetovej vojne) ide o štvrtú inscenáciu jedného z najpopulárnejších diel svetovej opernej tvorby. Predchádzajúce premiéry sa konali v rokoch 1957 (réžia Štefan Hoza), 1973 (Branislav Kriška, obnovená v novom speváckom obsadení v 1987) a 1997 (Miroslav Fischer). Stredná z trojice najznámejších Pucciniho opier sa už po svojej svetovej premiére v roku 1900 prijímala protirečivo, predovšetkým zásluhou libreta inklinujúceho k verizmu, ktoré zobrazovalo (za scénou či na scéne) akt mučenia, pokus o znásilnenie, vraždu vykonanú nábožnou speváčkou na reprezentantovi štátnej moci i popravu.

Verdiho Don Carlo cudzokrajnými očami…

... a v slovenskom predvedení. Tak by sme mohli nazvať piatu podobu Verdiho opery Don Carlo v Opere SND. Doposiaľ sa totiž táto opera geniálneho talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho uvádzala v SND štyrikrát, ale pod názvom Don Carlos: v roku 1938 v réžii Bohuša Vilíma a hudobnom naštudovaní Zdeňka Folprechta; v roku 1956 s režisérom Milošom Wasserbauerom a dirigentom Tiborom Frešom; v roku 1981 v réžii Miroslava Fischera, pod taktovkou Viktora Málka a napokon v roku 1997 v naštudovaní Jozefa Bednárika a vtedajšieho šéfdirigenta SND Ivana Anguèlova. Keďže tvorcovia siahli po milánskej verzii diela, uvedenej v taliančine (teda nie po pôvodnej päťdejstvovej francúzskej partitúre), i názov opery je tentokrát v taliančine – Don Carlo.

Rozprávka z konzumného sveta

Nie je obvyklé, že by na Slovensku režírovala osobnosť formátu umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, ktorým je v tomto čase Daniel Kramer, inak americký režisér s európskym vzdelaním a umeleckým životopisom. Za to, že sa v prípade opery-byliny Rimského-Korsakova Sadko stalo inak, vďačíme koprodukcii Slovenského národného divadla s Flámskou operou v Antverpách a Gente. Flámska opera disponuje renomé, ktorým sa vymyká z radu regionálnych scén a pre SND je to z hľadiska prestíže i umeleckej kvality dobrý partner (ekonomickú stránku nech posúdia iní). I vďaka tomu bola inscenácia po určitý čas dostupná v službe The Opera Platform, kde sa s ňou slovenský divák mohol oboznámiť krátko pred slovenskou premiérou.

POĽSKÁ KRV – PRÍPRAVA NA STOROČNICU?

Pred záverečným titulom sezóny 2017/2018, ktorým bude Pucciniho Tosca, uviedla Opera SND operetný titul: Nedbalovu operetu Poľská krv. Po operno-baletnom večere z dvoch jednoaktoviek Mauricea Ravela Španielska hodinka (opera) a Dafnis a Chloé (balet s účasťou zboru); po dramaturgicky a režijne diskutabilnej inscenácii opery Rimského-Korsakova Sadko (krátko po premiére zatiaľ neuvádzanej – pre štrajkovú pohotovosť sólistov, zboru a orchestra SND) nasledovala opereta Oskara Nedbala Poľská krv.

Ravel špičkový i okrajový

Bratislava má tri relatívne od seba nezávislé jadrá publika vážnej hudby – publikum operné, baletné a filharmonické. Na rozdiel od pomerne málo známej Španielskej hodinky by baletná produkcia na známu hudbu (Dafnis a Chloé) teoreticky mohla pritiahnuť aj koncertné publikum, no bojím sa, že k tomu nedôjde. Publikum SF sa na Operu SND, najmä na jej orchester, pozerá tak trocha cez prsty a radšej si počká na Ravela z pódia bratislavskej Reduty, kde je skladateľ mimoriadne častým hosťom.

Únos zo serailu v SND – premeškaná príležitosť

Povedzme na rovinu, že Únos zo serailu je excelentná opera. Mozart napísal v podstate gründerské dielo nemeckého hudobného divadla, prekonajúc všetko, čo bolo v tomto žánri (ktorý spája hovorené dialógy posúvajúce dej dopredu s retardujúcimi speváckymi číslami) dovtedy napísané. Je to svojbytné dielo, ktorého hodnota pre mňa nespočíva len v brilantnej inštrumentácii, melodickej bohatosti, zvukovej farebnosti a invenčnej hudobnej dramaturgii, ale najmä v jeho rýdzej divadelnosti. Dielo, šťastné spojenie libreta z pera divadelníka Stephanieho (inak plagiát staršieho kusu) s Mozartovou hudbou (Mozart sám sa na librete značne podieľal), bolo písané s veľmi presnou predstavou jeho javiskovej podoby, so zmyslom pre situačnú a charakterovú komiku a divadelný čas. To pravdaže neznamená, že by bolo jednoduché ho inscenovať, ako sme sa mohli na Slovensku presvedčiť. Miroslav Fischer v ňom v roku 1999 (v SND po 50 rokoch) videl predovšetkým kratochvíľnu buffu v rokokových reáliách bez významného presahu.

Tri v jednom

Pucciniho Triptych sú tri kratšie opery – Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, ktoré mali premiéru v MET v roku 1918. Aj keď si skladateľ želal, aby sa hrali všetky tri pospolu, jeho želanie málokto dodržiaval. Podobné to bolo aj na Slovensku, kde sa najčastejšie kombinovala prvá opera s treťou (v SND v roku 1967 a v Košiciach 2015), no Plášť v SND hrali aj so Schönbergovou operou Erwartung, Komorná opera si zvolila druhú a tretiu časť Triptychu v kombinácii s Poulencovým Ľudským hlasom, v Košiciach zasa Angeliku hrali s Ferenczyho Nevšednou humoreskou a v Banskej Bystrici s Leoncavallovými Cigánmi. Kompletne sa teda všetky tri časti triptychu dostali na slovenské javisko až teraz (premiéry 17. a 19. 2.) v SND.

Konwitschny sa pohráva

Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.

Go to Top