Nie je obvyklé, že by na Slovensku režírovala osobnosť formátu umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, ktorým je v tomto čase Daniel Kramer, inak americký režisér s európskym vzdelaním a umeleckým životopisom. Za to, že sa v prípade opery-byliny Rimského-Korsakova Sadko stalo inak, vďačíme koprodukcii Slovenského národného divadla s Flámskou operou v Antverpách a Gente. Flámska opera disponuje renomé, ktorým sa vymyká z radu regionálnych scén a pre SND je to z hľadiska prestíže i umeleckej kvality dobrý partner (ekonomickú stránku nech posúdia iní). I vďaka tomu bola inscenácia po určitý čas dostupná v službe The Opera Platform, kde sa s ňou slovenský divák mohol oboznámiť krátko pred slovenskou premiérou.

Povedzme na rovinu, že Únos zo serailu je excelentná opera. Mozart napísal v podstate gründerské dielo nemeckého hudobného divadla, prekonajúc všetko, čo bolo v tomto žánri (ktorý spája hovorené dialógy posúvajúce dej dopredu s retardujúcimi speváckymi číslami) dovtedy napísané. Je to svojbytné dielo, ktorého hodnota pre mňa nespočíva len v brilantnej inštrumentácii, melodickej bohatosti, zvukovej farebnosti a invenčnej hudobnej dramaturgii, ale najmä v jeho rýdzej divadelnosti. Dielo, šťastné spojenie libreta z pera divadelníka Stephanieho (inak plagiát staršieho kusu) s Mozartovou hudbou (Mozart sám sa na librete značne podieľal), bolo písané s veľmi presnou predstavou jeho javiskovej podoby, so zmyslom pre situačnú a charakterovú komiku a divadelný čas. To pravdaže neznamená, že by bolo jednoduché ho inscenovať, ako sme sa mohli na Slovensku presvedčiť. Miroslav Fischer v ňom v roku 1999 (v SND po 50 rokoch) videl predovšetkým kratochvíľnu buffu v rokokových reáliách bez významného presahu.

Madama Butterfly je zvláštna opera, veristické libreto je schované pod ambalážou sentimentu, ku ktorému autor nikdy nemal ďaleko. Hádam si toho bol vedomý aj on, skúsený divadelník Puccini, ktorý sa k svojmu dielu dlhé roky vracal (existuje prinajmenšom šesť celistvých verzií diela). Je dobre, že sa v SND nepúšťali do dramaturgických objavov a siahli po klasickej trojaktovej verzii (1907). Očakával som však, že v programe (i po iných stránkach veľmi odbitom) bude dramaturgická voľba objasnená presnejšie.