Štátne divadlo Košice (opera)

Po takmer päťdesiatichôsmich rokoch sa na javisko Opery Štátneho divadla v Košiciach vrátilo jedno z najbizarnejších, no zároveň divácky najobľúbenejších operných diel, Hoffmannove poviedky Jacquesa Offenbacha. Zo sveta lyrickej francúzskej opery 19. storočia sa toto ojedinelé dielo výrazne vymyká. Jej autor Jacques Offenbach sa preslávil ako zakladateľská osobnosť novej formy zábavného hudobného divadla, operety (vo Francúzsku nazývané opéra comique alebo bouffe). Napísal vyše sto javiskových diel, no opere je venované iba jedno.

Výsledkom spolupráce skladateľa W. A. Mozarta a básnika Lorenza da Ponte sú tri opery, ktorých nesmrteľnosť je okrem geniálnej hudby zaručená aj tematikou. Vzťahy medzi ženou a mužom sa nemenia. Žiarlivosť vždy ostane hrobárom lásky a partnerská nevera ostane bolestivým podrazom a ponížením, vyvolávajúcim túžbu po odvete. Don Giovanni je stelesnený Eros so všetkou zemitou vášňou. Zároveň je aj ukážkou Erosovho zničenia, ak sa nechá ovládať len pudovosťou a žije bez lásky. V tomto smere je Don Giovanni geniálny, a práve tým vzbudzuje obavy i tajné túžby. Lorenzo da Ponte začlenil dielo do kategórie „Dramma giocoso“, kde sa ironická veselosť spája s vážnym podtextom a v závere prináša mravné posolstvo.

Falstaff prišiel po prvýkrát do štátnej opery v Košiciach. Kde bol doteraz? Nenašiel odvahu, lebo v geniálnej hudbe Giuseppe Verdiho je všetko intelektuálne bohatstvo doby, vízia do budúcnosti i obrovský nadhľad zrelého autora aj nad sebou samým? Shakespeare trpezlivo čakal na Verdiho a Boito to vedel. Vedel, že píše libreto, ktoré musí zhudobniť práve Verdi. A ten sa rozhodol čo najviac hudbou prispieť k zrozumiteľnosti textu.

Vznik a uvedenie nového hudobnodramatického diela slovenského autora je historickou udalosťou. Ak dielo vznikne na objednávku, je potrebné hovoriť o výraznej snahe prispieť k rozvoju slovenskej hudobnej kultúry. Hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Marián Lejava (1976) je výraznou osobnosťou v kultúrnom živote nielen na Slovensku. Jeho kompozičnú techniku je možné zaradiť do oblasti sonoristiky a elektroakustiky, no jej základom nie je experiment, ale dobre zvládnuté kompozičné remeslo.

Už pozvánka na premiéru Víl, ktorou bola reprodukcia obrazu Caspara Davida Friedricha Der Wanderer über dem Nebelmeer (1818) s doplnenými postavami Ľudovíta II. a budúcej cisárovnej Sissi, sa stala signálom možnej inscenačnej modifikácie Wagnerovej prvej kompletnej opery. Prvé slovenské naštudovanie diela nemeckého „pumpgénia“ – ako Wagnera prezývali jeho neprajníci – bolo výzvou novým spôsobom spracovať historické udalosti a stalo sa aj poctou Wagnerovmu mecénovi Ľudovítovi II., ktorý sa stal v režijnom zámere zosobnením titulnej postavy Arindala.

V leporele netreba hľadať skryté významy. Treba „iba“ pozorne počúvať (texty nie sú vždy zrozumiteľné) a správne sa zorientovať v bábkach a ich speváckych dvojníkoch, pretože rozdielnosť v kostýmoch je spočiatku dosť mätúca. Inscenačný pokus spojiť zdanlivo nespojiteľné znamenal nedobrovoľné „zľahčenie“ operných partov, aj účelovú „príležitosť“ obísť previerku interpretačnej spôsobilosti sólistického ansámblu.

Vzrušujúci historický príbeh atraktívnej Manon Lescaut s pikantnou príchuťou súčasného bulváru je frekventovaným operným inscenačným titulom. Neprekvapuje, že režisér Peter Gábor, známy v Košiciach aj netradične spracovaným Verdiho Rigolettom (2013) sa rozhodol pre aktualizáciu.

Snaha tvorcov nebola len zinscenovať známy rozprávkový príbeh, ale zoznámiť deti (ale i rodičov) s princípmi opery – aká je. Urobiť prvý krok. Prilákať si divákov, ktorí chodia do bábkového divadla a hravou formou im ukázať, že o „jednu ulicu“ ďalej je tiež divadlo – väčšie, staršie, úplne iné, no tiež krásne. Ako v Bábkovom divadle na Rázcestí cyklom „batolárií“ učia batoľatá „divadelnosti“, inscenátori Popolušky učili malých Košičanov, čo je to opera.

Opery nemeckého skladateľa Richarda Straussa (1864 – 1949) sa na slovenskej opernej scéne neobjavujú často. Sú spevácky mimoriadne náročné, divácky nie dosť atraktívne a vôbec nepredstavujú jednoznačné kasové tituly. Z mimoriadneho operného odkazu mníchovského skladateľa (17 operných opusov) sú okrasou operných scén najmä dekadentné Salome a Elektra, v bezprostrednej konkurencii s nimi súperí divácky najmä spevácky populárny Ružový gavalier a tragikomická Ariadna na Naxe.

Veristické „dvojičky“ Sedliacka česť a Komedianti (CAV/PAG) patria najmä od druhej polovice minulého storočia k repertoárovým stáliciam slovenských operných divadiel. Aj v košickom Štátnom divadle sa so železnou pravidelnosťou dostávali na plagát v každej dekáde jeho existencie – súčasné naštudovanie je v poradí piatym, pričom predchádzajúca inscenácia v réžii Pavla Smolíka (1992) sa dočkala obnovenej premiéry (1999). V kontexte ostatných dvoch sezón, kreovaných tímom Karol Kevický (umelecký šéf súboru)/Linda Keprtová (dramaturgička), možno voľbu populárnych opusov akceptovať ako vyváženie pomerne náročne nastavenej dramaturgie, nesúcej sa pod mottom „divadlo v divadle“: Predchádzajúce tituly (Belliniho Námesačná a Straussova Ariadna na Naxe) sú pre košický súbor i jeho diváka novinkami, pričom najmä v prípade Straussovho titulu ide o vysoko exkluzívne, interpretačne i recepčne neľahké sústo.