Štátne divadlo Košice (opera)

Významný francúzsky skladateľ Francis Poulenc (1899 – 1963), člen slávnej kontroverznej skupiny Parížska šestka (Les Six), začal kariéru hneď po prvej svetovej vojne. Svoj hudobný rukopis označil za dokonalý autoportrét a kritik Claude Rostand pridal, že je kombináciou mnícha s chuligánom (le moine et le voyou).

Uviesť Rigoletta ako poctu k dvojstému výročiu narodenia Giuseppeho Verdiho nie je žiadnym ternom. Ak však pozeráme na dramaturgický výber v rámci celej sezóny 2012/13, potom po nevysvetliteľne divácky málo atraktívnych dvoch Pucciniho jednoaktovkách a po slovenskému divákovi úplne neznámych Poulencových Dialógoch karmelitánok (náš divák bohužiaľ chodí iba na známe operné opusy), dramaturgia divadla nevyhnutne musela nasadiť nejaký divácky atraktívny titul. A tým Rigoletto nesporne je.

Dielo Giuseppeho Verdiho je na slovenských operných javiskách nepochybne populárne a návštevnícky zaistené, no s hudobno-divadelným odkazom skladateľových najvýznamnejších predchodcov narábajú dramaturgovia veľmi opatrne. Dôvody sú sčasti objektívne, no v nemalej miere sa odvíjajú aj od neznalosti. Uvažovať nad výberom predverdiovského titulu znamená mať na zreteli približne stodvadsať opier z pera Gioachina Rossiniho, Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho.

V druhej sezóne kormidlovania opery košického Štátneho divadla staronovým šéfom Karolom Kevickým badať tendenciu vymaňovania súboru z netvorivého pohodlia. Kreatívnosť v nej bola počas predchádzajúceho vedenia vzácnym hosťom a týkala sa iba dvíhania úrovne tamojšieho orchestra. Pozícia dramaturga ostala v divadle formálnou, resp. ani nejestvovala. Tomuto názoru ostal Peter Dvorský verný aj počas krátkeho šéfovského obdobia na čele Opery SND, čo sa stalo jedným z hlavných klincov do jeho riaditeľskej rakvy.

Dve divadelné hry Gabriely Preissovej z dedinského prostredia Gazdina roba a Jej pastorkyňa oslovili hudobného skladateľa Leoša Janáčka. Kým divácky úspešná Gazdina roba sa stala podkladom pre operu Eva J. B. Foerstera (v roku 1959 ňou začínala svoju existenciu spevohra v Banskej Bystrici), druhá znamenala komplikácie tak pre Preissovú, ako aj pre Janáčka, pre ktorého sa napokon stala podkladom rovnomennej opery.

Ostatnou premiérou sezóny 2011/2012 v Štátnej opere v Košiciach bol slávny archetyp francúzskej operety, Orfeus v podsvetí (Orpheé aus enfers) Jacquesa Offenbacha. Antický príbeh z gréckej mytológie o nenaplnenej láske nešťastného tráckeho hudobníka Orfea ku krásnej Eurydike vzrušoval umelcov v rôznych dobách. V historicky prvej opere Euridice (1600) ho zhudobnili florentskí cameratisti Jacopo Peri s Giuliom Caccinim, neodmietol ho ani barokový guru Claudio Monteverdi (Orfeo, 1607), potrebné regeneračné kvality v ňom objavil Christoph Willibald Gluck (Orfeo ed Euridice, 1762) a slávnu Orfeovu áriu Che farò senza Euridice? spieval aj blázon v prvej orfeovskej paródii Il cavaliere errante (1778) Tommasa Traettu.

Opera Adriana Lecouvreur talianskeho skladateľa Francesca Cileu nie je tuctovým repertoárovým titulom ani typickou veristickou operou. Na slovenskom javisku zažila svoj zrod a objavenie v osemdesiatych rokoch, keď ju v československej premiére (1985) uviedla opera Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Súbor potvrdil dovtedajšie dramaturgické ambície a hosťujúci brniansky režisér Václav Věžník si splnil svoj dávny študentský sen.

Nová inscenácia slávnej talianskej opery Gaetana Donizettiho Lucia di Lammermoor, ktorej historická premiéra sa uskutočnila v roku 1835 v Teatro San Carlo v Neapole, je v Štátnom divadle Košice veľkoplošnou javiskovou tapisériou s oživenými príbehmi a postavami z historického románu Waltera Scotta Nevesta z Lammermoor.

Štyri roky Petra Dvorského na čele operného súboru košického Štátneho divadla by mohli byť dostatočne dlhou etapou na zanechanie čitateľnej stopy v histórii inštitúcie. V jeho prípade sú jej obrysy viactvaré. V roku 2006 vkročil svetoznámy tenorista do šéfovskej kancelárie, aby prostredníctvom vlastnej umeleckej a osobnostnej autority vrátil operu do povedomia mesta i regiónu. To bola základná úloha a svoje poslanie splnila.

Sto päťdesiat rokov od smrti Giacoma Pucciniho sa v celosvetovom meradle stalo impulzom k ešte intenzívnejšej reflexii skladateľovho odkazu, ktorý však ani mimo jubilejného roka netrpí nedostatkom záujmu. V slovenských divadlách sú repertoárovými stálicami najmä tri najpopulárnejšie tituly (Bohéma, Tosca, Madama Butterfly), poznanie ostatných je – azda s výnimkou Turandot – mizivé. Banskobystrická opera má na svojom konte dve slovenské premiéry (Edgar, Lastovička), košická zasa prvenstvo v uvedení Sestry Angeliky, no do histórie sa zapísala aj prvou povojnovou inscenáciou Dievčaťa zo Západu. Z plejády pucciniovských titulov sa vedenie Štátneho divadla rozhodlo ísť cestou menej rizikovou a vrátiť po pätnástich rokoch v Košiciach najfrekventovanejšie dielo, japonskú tragédiu Madama Butterfly. Pokiaľ vnímame jej nasadenie v celoslovenskom kontexte, tak časová blízkosť k pozoruhodnej inscenácii Petra Konwitschného na scéne Opery SND košickému tvaru trocha sťažuje pozíciu, prípadne kdesi v podtexte nabáda k myšlienke tvorivého dialógu či aspoň umeleckej konfrontácie s nekonformnou bratislavskou verziou.