(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Sládkova interpretácia skrátených dejín Československa

Pantomimicko-vizuálnu scénickú báseň, ako inscenátori charakterizovali Dubčekovu jar, nehrávajú často. Ojedinelosť tohto titulu v repertoári Štátnej opery v Banskej Bystrici tkvie najmä v tom, že na javisku vystupuje osemdesiatročný jubilant Milan Sládek. Inscenácia je príspevkom divadla, ale najmä majstra Sládka (ako sme ho volali začiatkom 90. rokov), k 50. výročiu česko-slovenskej jari roku 1968, ktorá sa skončila okupáciou Československa a ktorá je spojená s menom Alexandra Dubčeka.

Vydarená tanečná show Dany Dinkovej

I keď je úspech tejto hudobnej show nespochybniteľný, samotný príbeh nedosahuje kvality iných titulov a výslnie mu zabezpečila najmä skvelá medializácia a permanentná publicita. Inak by jednoduchý, ba miestami až plytký príbeh dohadzovačky Dolly Gallangher Levi nedokázal v dobe svojho vzniku poraziť divadelne také silné diela, ako je napr. My Fair Lady (1956) či Fidler on fhe Roof (1964). Dôležitý podiel na sláve má prirodzene notoricky známy song Hello, Dolly!, ktorému geniálny Louis Armstrong urobil skvelý hudobný billboard bez časového obmedzenia. Neskôr sa o mediálny rozruch postarala aj hviezdna Barbra Streisand, keď najprv odmietla titulnú rolu vo filmovej verzii (1969) ako predčasnú, keďže Dolly býva spravidla labuťou piesňou subriet 60+. Bežné udalosti spoločenského života v amerických mestách Yonkers a New York, zachytené v muzikáli a poznačené všakovakými nedorozumeniami či situačnými nezmyslami, dodnes dobre živia zábavný priemysel a zvedaví diváci na celom svete vydržia dostatočne dlhý čas na to, aby príchod muzikálovej divy v 2. dejstve zažili v plnej paráde aj dnes.

Gioconda, ale nie Leonardova

Opera sa svojou monumentalitou hodí na veľké javiská, čo určite nemožno povedať o javisku Národného domu v Banskej Bystrici, kde teraz dielo uviedli v dvoch premiérach. Kým Bratislava a Košice si zatiaľ na Ponchielliho náročnú operu netrúfli, v Štátnej opere v Banskej Bystrici sa dostáva na program už po druhý raz (predtým v roku 1969). Dielo nie je ľahkým inscenačným sústom nielen kvôli hudobným nárokom, ale predovšetkým pre kvality libreta a na náročnosti mu pridáva aj veľký rozsah diela.

Grófka Marica v Banskej Bystrici

Inscenáciou tejto operety (so značnými vokálnymi nárokmi na sólistov) nadviazala Štátna opera na dlhoročnú tradíciu: uviesť v predvianočnom čase jednu klasickú operetu. Tá je na programe aj v posledný deň roku – na Silvestra. Opereta nielen osvieži klasický operný repertoár Štátnej opery, ale zvýši aj návštevnosť v nevľúdnych zimných večeroch.

Don Pasquale alebo Keď starý muž nechce mladú ženu

Režisérka Dana Dinková hľadala posolstvo diela v jednotlivostiach mizanscén, preto komplexnému pohľadu chýbal záverečný zjednocujúci „akord“, akcentujúci dramaturgickú líniu diela. Don Pasquale je akoby odtieňom leporellovského figliarstva aj bartolovského liečiteľstva citových vzplanutí, nie je však hlupákom či neohrabaným starcom v rozťahanom župane s nakrivo nasadenou parochňou.

La traviata alebo Biely mor v bielo-červeno-čiernej trikolóre na scéne v Banskej Bystrici

Verdiho cesta k Traviate sa začala v Paríži v roku 1852. Tam sa spolu so svojou partnerkou, sopranistkou Giuseppinou Strepponi (inak matkou niekoľkých nemanželských detí a neskôr Verdiho druhou manželkou) zoznámil s novou divadelnou hrou Alexandra Dumasa ml. Spoločensky dráždivý príbeh parížskej kurtizány známy ako Dáma s kaméliami (La Dame aux camélias, 1848) Verdiho zaujal, zároveň ho však zasiahol niektorými podobnosťami s jeho vlastným osudom. Po škandalóznej premiére opery v benátskom divadle La Fenice musel Verdi dielo prepracovať, ale o rok mu už prinieslo slávu. Tá trvá podnes.

Iolanta a Aleko v staromódnej podobe

Najväčšou výhrou operného večera v Štátnej opere bolo hudobné naštudovanie oboch opier dirigentom Mariánom Vachom a v oboch operách kvalitná práca zbormajsterky Ivety Popovičovej s relatívne malým, no veľmi pekne, profesionálne pripraveným zborom Štátnej opery. Orchester demonštroval jemne vypracovanú dynamiku v predohre i medzihrách, kontrastné farby jednotlivých nástrojových skupín udržiavali očakávanie a prinášali emocionálny hudobný zážitok.

Juro Jánošík dnešných čias

Bohatú opernú tvorbu Jána Cikkera, ktorý bol vedľa hudobno-dramatických diel pozoruhodným autorom symfonických a kantátových skladieb, oživila v Roku slovenskej hudby iba Štátna opera v Banskej Bystrici. Tá znovu naštudovala Cikkerovu prvú operu. Prvá premiéra Jura Jánošíka bola v Slovenskom národnom divadle 10. novembra 1954. Inscenácia, o ktorej píšem, bola v Štátnej opere Banská Bystrica 5. 3. 2016.

Lehárova Cigánska láska si našla v Banskej Bystrici Straussovho Cigánskeho baróna

Vdýchnuť divadelný život operetnému dielu z konca 19. storočia, s politickým aj etnickým pozadím, prináša pre inscenátorov dôležité rozhodnutie: držať sa konzekventne historických reálií, alebo s citom súčasníka aktualizovať rokmi zaprášené dielo? Napriek možnému dobovému posunu (aktuálna cigánska aj emigrantská téma, majetkové reštitúcie, rozkrádania) sa bývalá sólistka ostravskej operetnej scény a viacnásobná hosťujúca režisérka Dagmar Hlúbková podriadila divadelnému inštinktu a zachovala dielo v historizujúcej podobe. Výsledkom je inscenácia, pripomínajúca miestami viac priateľské spolužitie účinkujúcich s prezentáciou niekoľkodňových workshopových snáh, než strhujúce výkony operných profesionálov.

Rigoletto v Banskej Bystrici – romantizmus s korením naturalizmu

Banskobystrický inscenačný kolektív zvolil v novom naštudovaní Rigoletta cestu viac-menej prekonaného romantizujúceho divadla, aj keď s „korením“ dnes režisérmi zdôrazňovaného naturalizmu. Je to vplyv krutej doby, v ktorej sa kruto premýšľa i cíti – alebo túžba po originalite za každú cenu? Odpoveď si musí dať tvorca i divák sám. Napriek dvom odlišným podobám Rigoletta v SND a v Banskej Bystrici ukončil obe premiéry standing ovation s výkrikmi „bravi“ či „bravo“. Tak to u nás býva.

Go to Top