Štátna opera, Banská Bystrica

Banskobystrická Štátna opera má spomedzi slovenských operných súborov najviac odvahy siahať po neošúchaných, na Slovensku zriedkavo uvádzaných, no najmä ešte vôbec neuvedených operných dielach. Niekedy jej to vyjde nad očakávanie, inokedy menej. Je to lotéria, pretože slovenské publikum je v opernej dramaturgii nerozhľadené a pozná a obľubuje všade vo svete najhrávanejšie tituly, ako sú Nabucco, Traviata, Rigoletto, Butterfly, Tosca, Bohéma, Carmen, Eugen Onegin. A tu sme pri jadre problému. To, čo nepoznám, si nemôžem obľúbiť. Preto úsilie ŠO nie je márne, aj za cenu čiastkových neúspechov v malej odozve publika.

V opernom dianí múdre príslovie, že opakovanie je matkou múdrosti, neradno brať doslova. Stereotypy v dramaturgii už dnes zväčša nie sú doménou a hoci mnohé inštitúcie sa snažia plniť kasu trvalkami, nechýbajú medzi nimi ani odvážne, ktoré si imidž stavajú na zapĺňaní bielych miest repertoárových máp. Minimálne polstoročie, od čias renesancie belcantovej vážnej opery, platí totiž trend rehabilitácie mnohých prachom zapadnutých, no dobovo i nadčasovo zaujímavých partitúr. Štátna opera v Banskej Bystrici je v rámci slovenského hudobno-divadelného priestoru rozhodne scénou s najpriebojnejšou dramaturgiou.

Všetky čísla, končiace číslicou štyri, majú v českej hudbe mimoriadny význam. Spájajú sa s udalosťami, ktoré výnimočným spôsobom ovplyvnili české aj európske hudobné dejiny. Koncovú „štvorku“ má v narodení Leoš Janáček, v úmrtí Antonín Dvořák, dve životné štvorky patria Bedřichovi Smetanovi a štvorku má na konci aj najpopulárnejšia Dvořákova opera Rusalka – opus 114.

Z bohatého autorského odkazu nestora slovenskej operety a nezabudnuteľného hitmakera Gejzu Dusíka uviedla opera v Banskej Bystrici doteraz iba dve diela: operetu Modrá ruža (1970, 2002) a Hrnčiarsky bál (1960, 1981). S vyše sto reprízami bolo divácky najúspešnejšie najmä prvé naštudovanie Hrnčiarskeho bálu režisérom Františkom Rellom. To druhé vzniklo pod vedením operného sólistu Štefana Babjaka (v predstavení bol aj nezabudnuteľným Šándorom) a v reprízach sa z neho tešili aj slávni hrnčiari z neďalekého, kedysi slobodného kráľovského mesta Ľubietová, kam režisér „svoj“ dej operety presťahoval.

Rok Giuseppeho Verdiho, motivovaný dvestoročným jubileom skladateľovho narodenia, nenechal žiadne z troch slovenských divadiel bez povšimnutia. Zatiaľ čo Opera SND a Štátne divadlo v Košiciach sa v dramaturgickom výbere upli k najväčšej diváckej istote a na Slovensku najfrekventovanejšiemu titulu (v oboch prípadoch to bol Rigoletto), od progresívnejšie orientovanej banskobystrickej Štátnej opery sa očakával zaujímavejší počin.

Viedenská opereta vznikla podľa vzoru francúzskej a úspešne prešla niekoľkými štádiami. V klasickom období (približne do roku 1900) priniesla v Suppého operete Krásna Galatea (1865) vlastnú podobu novej hudobno-dramatickej formy a v operetách Netopier (1874) či Cigánsky barón (1885) Johanna Straussa sa objavili už aj neodmysliteľné operetné divy a škandály.

Aj keď je Carmen neomylne synonymom najslávnejšej francúzskej opery Georgesa Bizeta, v priebehu rokov získala množstvo podôb, variácií a spracovaní. Rytmicky aj melodicky podmanivá hudba, ktorá jej autorovi za života veľa slávy nepriniesla, je stále vhodnou umeleckou komoditou pre ďalší kultúrny „predaj“.

V posledných rokoch banskobystrický operný súbor vo svojej inovatívnej dramaturgii siahol v rámci talianskeho verizmu k dielam mimoriadne zriedkavo uvádzaným na talianskych či svetových javiskách (Leoncavallovi Cigáni, Mascagniho Silvano). Tentoraz obrátil svoju pozornosť inam a opäť v slovenskej premiére uviedol dielo, ktoré (ak vynecháme Pucciniho) patrí k piatim najhranejším veristickým operám, navyše v posledných rokoch uvádzaným čoraz častejšie.

Banskobystrická Štátna opera si do svojho umeleckého životopisu zapísala opäť raz celoštátny primát. Vlastne – v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské 2012 – až dva. Popri slovenskej premiére opery Umberta Giordana Fedora uviedla, rovnako po prvý raz na Slovensku, v koncertnej verzii dielo Vincenza Belliniho Beatrice di Tenda. Ide teda o cielenú honbu za prvenstvami, alebo o ambíciu zapĺňať biele miesta na mape celoslovenskej hudobno-divadelnej dramaturgie?

Je viacero ciest, ako zaistiť kontinuitu záujmu o operné umenie. Návštevnícka základňa, na ktorej možno stavať – najmä v mimobratislavských divadlách – síce nie je príliš silná, no o jej „regeneračnej“ schopnosti presviedčajú projekty smerované k detskému divákovi. Jeden z takých sa v októbri podarilo dotiahnuť do konca v banskobystrickej Štátnej opere naštudovaním Humperdinckovej Perníkovej chalúpky.